25-ročná Bianka z Humenného pracovala rok po skončení štúdia na vysokej škole ako turistická sprievodkyňa na Srí Lanke. Čas, ktorý tam strávila, opisuje ako veľmi hodnotný a príjemný. Avšak, pandémia koronavírusu všetko zmenila. Tamojší obyvatelia sú z väčšej časti negramotní a zaostalí, a to sa odzrkadlilo aj na ich zmenenom správaní voči cudzincom a nedodržiavaní všetkých bezpečnostných pokynov.

Mladej Slovenke išlo miestami o život a vyzeralo to tak, že sa odtiaľ nebude môcť vrátiť domov na Slovensko. Porozprávala nám aj o tom, aký boj s časom zvádzala v tejto krásnej, no momentálne veľmi nebezpečnej krajine.

Srí Lanka pozabudla na Covid-19

Bianka hovorí, že Srí Lanka zažila dve vlny koronavírusu. Prvú v januári, tú prežili v bezpečí. No s kúpou rúšok to, podľa jej slov, bolo už aj vtedy náročné.

B. J.: „Povedala by som, že krajina pozabudla na Covid-19. V polovici marca prišla druhá prívalová vlna, prirovnala by som to k cunami, nikto to nečakal. Na ostrove totiž dovolenkovala početná talianska skupina, ktorá tam vírus doniesla. Postupne nakazili aj personál v hoteloch a začalo sa to šíriť rýchlosťou svetla.“

Mladá Slovenka bola práve s česko-slovenskou skupinou na poznávacom zájazde. Veci sa menili veľmi rýchlo, no informácie sa k nej dostávali pomaly. Zatvorili sa všetky atrakcie, najnavštevovanejšie miesta, národné parky, zrazu už nemohli vykonávať žiadnu aktivitu. Klientov museli prioritne dostať domov, no, samozrejme, komunikácia bola veľmi hektická a zložitá.

B. J.: „Väzni sa vzbúrili, keď začala panika okolo koronavírusu, a pozabíjali aj dozorcov. A z toho dôvodu, pretože si s nimi nevedeli dať rady, štát prepustil cca 2600 väzňov. Takéto informácie sa však snažia nepúšťať veľmi do médií. Aj mňa upozornili na to, aby som o ich krajine hovorila iba pekne.“

Turisti sa stali synonymom slova korona

Počas dňa hľadali lekárne, kde by im predali rúška, vitamíny alebo mydlá. Všetko bolo vypredané. Turistom sa to nepredávalo, domáci chceli chrániť hlavne seba.

B. J.: „Zatvárali pred nami dvere, vychádzali v panike z obchodov, pokrikovali na nás ,korona‘, keďže nás obviňovali z toho, že my sme im to tam doniesli. Čo turista, to bol pre nich nositeľ a prenášač koronavírusu. Musím podotknúť, že napriek tomu 80 % domácich nenosilo ani rúška.“

Fyzické útoky a nedostupnosť základných potravín

Situácia sa menila z minúty na minútu. Obchody, lekárne, cesty, všetko sa uzatvorilo bez nejakého upozornenia v médiách. Bol to rýchly proces. Situácia v Kolombe, hlavnom meste, bola vážna. Celá situácia okolo vírusu vplývala veľmi zle na psychiku miestnych obyvateľov, vyzeralo to tam už ako v blázinci.

B. J.: „Bežala som do obchodu kúpiť aspoň základné potraviny, no beznádejne. Do niektorých obchodov ma ani nepustili. Keď som prechádzala po ulici s rúškom, malé deti do mňa hádzali kamene a tí starší sa stránili a pokrikovali.

Navštívila som množstvo obchodov, kde už nebolo absolútne nič, žiadne potraviny, všetky regály boli vybrakované. Stihla som si z trhu kúpiť aspoň ovocie a kokosové orechy. Po ceste do zmenárne som stretla nahého muža, ktorý sa rozbehol oproti mne, to bol asi najhorší zážitok.“

Zrušené lety a pokraj zúfalstva

Keďže letisko sa náhle uzavrelo, letecké spoločnosti rušili lety. Srí Lanka je ostrovný štát, teda do úvahy prichádzala iba takáto forma prepravy.

B. J.: „Tri lety mi zrušili, už som nemohla viac riskovať s kúpou nových leteniek. Minule som na ne svoje úspory a peniaze za zrušené lety sa mi nevrátili. Bola som zúfalá, celú noc som preplakala, pretože som nemohla nájsť reálnu cestu, ako opustiť krajinu.

Viackrát som telefonovala na naše veľvyslanectvo do Indie, kde mi pani povedala, že mám urgentne opustiť krajinu, lenže podotkla, že repatriačný let určite neplánujú. Čiže mi veľmi pomohla (smiech).“

Posledné stresy a šťastný koniec

Bianka zisťovala informácie od priateľov, nepretržite telefonovala a mailovala. Informácie z internetových stránok leteckých spoločností sa nezhodovali s realitou, meniť lety sa online nedalo a bez špeciálneho povolenia od polície sa nemohla ísť opýtať ani osobne na situáciu na letisko.

B. J.: „Zháňali sme auto alebo šoféra, ktorý by dostal to povolenie, skúšali sme lekárov, ktorí majú špeciálnu nálepku. No neúspešne. Nakoniec sa mi podarilo zohnať letenku do Dubaja. Videla som množstvo zúfalých ľudí, ktorým pred ich očami zrušili let.“

Po kúpe letenky si mala už pokoj, či nasledovali ešte posledné boje?

B. J.: „Čakala som vyše tri hodiny na odbavenie batožiny, no keď som konečne pristúpila k priehradke, slečna mi povedala, že jej to je ľúto, no nakoniec nebudem môcť letieť. Zozbierala som poslednú energiu na boj s ňou, dôvodom boli nepresné informácie o otvorených hraniciach v Európe. Opäť nasledovalo množstvo telefonátov na veľvyslanectvá.

Už hlásili, že sa brána k nášmu lietadlu zatvára, no ja som ešte stále čakala na zázrak. Nakoniec ma pustili, bežala som do lietadla, kde ma zastavilo ešte zopár ľudí s poznámkami typu, nedá sa to, nejde to, let je už uzatvorený‘. No nakoniec som sa do lietadla úspešne dostala.

Po chvíli prišli na palubu zamestnanci letiska, ktorí ešte pretriedili pasažierov z rôznych krajín sveta a museli opustiť lietadlo kvôli ďalším problémom. Dúfala som, že ja medzi nimi už, kristepane, nebudem (smiech). Samé nepríjemnosti sa nám tam diali… Keby som to vzdala, trčím na Srí Lanke doteraz.“

Aký bol prílet?

B.J.: „Priletela som do Prahy, bolo to asi najemotívnejšie pristávanie, aké som kedy zažila. Ľudia s plačom tlieskali kapitánovi, hrdinovi, ktorý nás bezpečne prepravil domov. Vtedy mi spadol veľký kameň zo srdca. Znie to pre niekoho možno trošku prehnane, no emócie sú v takejto situácii vyhrotené a niektorým z nás šlo aj o život. Bolo to veľmi dramatické.“

Ako by si opísala priechod cez hranicu?

B. J.: „Jediné pokyny, ako máme postupovať, sme dostali v Prahe na letisku od policajtov. Na slovenských hraniciach, prekvapivo, kontroly ani neboli. Nakázali nám povinnú 14-dňovú karanténu. Museli sme takisto predložiť potvrdenie o tranzite v Českej republike. Takisto sa všetci preukazovali cestovnými lístkami naprieč krajinou.

Ešte bolo potrebné prejsť pešo, v zime, do najbližšej slovenskej obce z Břeclavi, cesta nebola náročná, po rovnom teréne, no s kuframi sa ťažšie kráča. Klimatické podmienky boli asi najväčším nepriateľom.“

Čo pozitívne ti to dalo?

B. J.: „Spoznala som tam, samozrejme, aj mnoho dobrých ľudí. V Kandy, druhom najväčšom meste na Srí Lanke, som chodievala podporovať chudobné detičky do slumov. Po ceste som sa u nich zastavila, vyrozprávala som im, aké problémy mám. Tu sa ukázala ľudskosť, keď mi domáci priniesli plnú škatuľu rúšok, ktoré mi bezplatne venovali.

Prežila som jedno veľké dobrodružstvo, naprieč celým svetom. Bezmocnosť, ľudské príbehy, zúfalosť a boj s časom… no cestovanie aj tak milujem.“