Nápady otočiť svoj život o stoosemdesiat stupňov väčšinou prichádzajú v noci. Zajtra ráno si nastavím budík na šiestu, pôjdem si zabehať, na raňajky si dám proteínový šejk a hneď po práci si kúpim permanentku do fitka. Nádherná predstava, ktorá sa prvým posunutím spomínaného budíka rozpadne ako domček z karát.
Ak sa do tej posilňovne predsa dotrepeš, čakajú ťa situácie ako tieto. S naším šikovným ilustrátorom sme dali dokopy niekoľko momentov, ktoré dobre poznajú všetci začiatočníci. Nájdeš sa v nich aj ty?
1. Máš pocit, že ťa všetci sledujú
Všetky oči na mne, lebo mám svoj štýl som ešte včera nevedel, ako vyzerá činka, a dnes sa odhodlane trepem do fitka. Dobre vieš, že nikto učený z neba nespadol a tých makačov pri bench presse tiež nehádžu z neba s tehličkami na bruchu, ale predsa. Čarovný nápoj na dodanie odvahy by ti bodol… no s tromi promile v krvi sa cvičí len ťažko.
Nikto sa na teba nepozerá. Nikto si tam neprišiel sadnúť do kúta a pozorovať „čerstvé mäso“, aby sa mu mohol schuti vysmiať do tváre, napriek tomu máš pocit, že presne na to tam všetci sú. V tejto fáze už ale nemáš na výber. Keď teraz zutekáš, každý bude vedieť, že si zbabelec… a to je ešte horšie ako fakt, že si nevieš nastaviť sedadlo na rotopéde.
2. Kardio – tvoj najlepší kamarát
Na prvý pohľad to vyzerá tak jednoducho. Vyberieš si stroj, tu stlačíš gombík, tam potiahneš páčku, nastavíš si váhu a ideš. Lenže zdanie klame a ty nemáš ani páru, kde ten gombík či páčku vôbec hľadať. Jediné gombíky, s ktorými máš skúsenosť, sú tie tvrdohlavé beštie na nohaviciach, ktoré sa posledné týždne nie a nie zapnúť.
„Nevadí,“ povieš si a odpraceš sa do sekcie s mašinkami na kardio, ktoré sú 100-percentne blbuvzdorné. K životu ich preberie aj lusknutie prsta… alebo to obrovské zelené tlačidlo s nápisom Štart. Potíš sa na stacionárnom bicykli, vypľúvaš dušu na bežiacom páse, natriasaš sa na eliptickom trenažéri, no očkom stále pokukuješ po nejakých tých váhach. Ich čas však ešte nenadišiel.
3. „Prepáčte, mohli by ste…“
Jedného dňa sa to v tebe zlomí. Možno preto, že si si večer predtým pozrel dvadsať tutoriálov na YouTube a konečne sa cítiš pripravený. Možno preto, že z toľkého kardia žerieš ako tuleň v objemovke, čím efektívne anuluješ všetku doposiaľ vynaloženú snahu. A možno preto, že si prišiel v idiotskom čase a všetky stacionárne bicykle, bežecké pásy a eliptické trenažéry už niekto okupuje. Tak či onak, raz to skrátka príde.
Aj vyzbrojený tutoriálmi ale šípiš, že toto sám nezvládneš. Vytypuješ si teda z potom obliateho davu niekoho, kto aspoň vyzerá, že sa vyzná… a polhodinu zbieraš odvahu ho osloviť. Najprv po ňom poškuľuješ, potom pristúpiš bližšie, vydáš zo seba hlások, ktorý cez slúchadlá nemá šancu počuť, a v totálne iracionálnom strachu, že ťa zámerne ignoruje, zutekáš.
Toto si preventívne zopakuješ ešte trikrát, kým ti v hlave skrsne brilantná idea – skúsim naňho zamávať. To, pochopiteľne, upúta jeho pozornosť. Vytiahne si z uší slúchadlá a už je len tvoj. „Mohli by ste mi poradiť, ako sa obsluhuje tento krám?“ povieš, ale nie úplne takto, a následne si vypočuješ podrobnú inštruktáž. Ľudia vo fitku sú neskutočne milí. Kto by to bol povedal.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
