Niekto by si možno myslel, že v súčasnosti sa už prsty modernej civilizácie dostali do všetkých kútov Zeme. To ale nie je tak úplne pravda. Stále totiž existujú kmene, ktoré dodnes neprišli do kontaktu s moderným svetom.
Najčastejšie žijú v hlbokých a ťažko dostupných miestach rozsiahlych pralesov (napríklad v tom amazonskom). Jedným z nich je aj takzvaný Muž z diery, ktorý ostal zo svojho kmeňa ako posledný a o ktorom sme aj písali.
Aktivisti zdôrazňujú, že je dôležité do tohto spôsobu života nezasahovať. Argumentujú slobodným právom domorodcov zvoliť si vlastný spôsob existencie, ale aj tým, že nemajú vypestovanú imunitu. Zabiť by ich tak mohli aj choroby, ktoré my považujeme za banálne.
Hoci nekontaktované kmene v pralesoch sa sem-tam dostávajú do konfliktov s drevorubačmi či farmármi, existuje aj kmeň Sentinelcov, ktorý je od sveta odrezaný prakticky úplne. Jeho členovia našli svoj domov na ostrove Severný Sentinel, ktorý je obklopený Indickým oceánom (nachádza sa v Bengálskom zálive, pomerne ďaleko od ďalších obývaných oblastí).
Podľa mnohých odborníkov sú Sentinelci najosamelejším a najizolovanejším kmeňom na celej planéte. Zdá sa však, že im to vôbec neprekáža.
V izolácii 60-tisíc rokov
Hoci sa o dorozumenie s nimi pokúšali kolonizátori aj vedci, Sentinelci sú známi tým, že akýkoľvek kontakt dôsledne odmietajú. Na ostrov povoľujú vstúpiť len málokomu, a pokiaľ sa tam niekto odváži, môže ho to stáť život. Všetko, čo o tomto kmeni vieme, tak pochádza z pozorovaní z bezpečnej vzdialenosti.
Experti sa domnievajú, že Sentinelci sú priamymi potomkami prvých ľudí z Afriky. Predpokladajú, že na Severný Sentinel dorazili asi pred 60-tisícimi rokmi a žijú na ňom dodnes v absolútnej izolácii.
Stojí za zmienku, že domorodcov z okolitých ostrovov misionári kontaktovali (napríklad kmeň Jarawa), ale v prípade Severného Sentinelu neboli úspešní. To je zaujímavé aj z toho ohľadu, že v koloniálnej ére si s dodržiavaním práv „nejakých divochov“ príliš hlavu nelámali. Výsledkom bola často úplná deštrukcia ich kultúry či vyvraždenie celých kmeňov.
Severný Sentinel však kolonizátorom dlho unikal a pravdepodobne ho považovali za neobývaný. Úplne prvá zmienka o tom, že na ostrove niekto žije, pochádza z roku 1771. Posádka lode Diligent, ktorá patrila Východoindickej spoločnosti, si všimla na brehu ostrova viacero svetiel. Námorníci sa o to však nijako bližšie nezaujímali a pokračovali v naplánovanej trase.
V lete roku 1867 sa indická loď Nineveh dostala do silného monzúnu a nechtiac skončila na brehu Severného Sentinelu. Posádka sa dostala až na ostrov, kde žila tri dni. Zrejme ani len netušili, že Sentinelci ich už vtedy pozorovali. Na tretí deň na nich zaútočili.
Svedkovia ich neskôr opísali ako nahých, s krátkymi vlasmi a s nosmi nafarbenými načerveno. Vydávali tiež zvuky v neznámom jazyku a ich šípy mali hlavičky zo železa. Posádke sa ich podarilo zahnať a následne ich zachránila okolo sa plaviaca loď.
Pokusy o kontakt odmietajú
V roku 1880 došlo k pokusu o úmyselný kontakt. Dôstojník britského kráľovského námorníctva Maurice Vidal Portman na ostrov dorazil v sprievode ozbrojenej skupiny. Domorodci sa ale skryli v hustom lese, ktorý pokrýva takmer celý Severný Sentinel. Expedícia ich hľadala niekoľko dní, ale bez úspechu. Sentinelci okolitý terén dobre poznali a nedali kolonizátorom žiadnu šancu, aby sa im dostali na stopu.
Po niekoľkých dňoch sa však Portmanovi a jeho skupine podarilo naraziť na opustené dediny, v ktorých našli starého muža a ženu a štyri deti. Vzali ich do Port Blairu, kde muž a žena okamžite ochoreli a zomreli. Deti sa síce tiež nakazili, ale podarilo sa im z toho dostať. Portman im dal rôzne darčeky a dopravil ich späť na Severný Sentinel. Posielanie darčekov (napríklad ovocia či iných potravín) predstavovalo bežnú taktiku, ako si domorodcov nakloniť.
Tento pokus ale nebol úspešný, ba práve naopak. Sentinelci začali byť oveľa agresívnejší. Niektorí bádatelia špekulovali, že deti mohli na ostrov zaniesť rôzne vírusy, ktoré mali na viacerých domorodcov smrtiaci efekt. Ak to tak bolo, Sentinelci si zrejme dobre zapamätali, že od okolitého sveta nemôžu čakať nič dobré.
Násilné strety
Podobnými nezdarmi skončili aj ďalšie pokusy o nadviazanie kontaktu. Sentinelci na narušiteľov často vystreľovali šípy či robili výhražné gestá. V roku 1956 indická vláda vyhlásila ostrov za rezerváciu a bez povolenia k nemu zakázala prístup na 5,6 kilometra. V roku 1967 sa naň však uskutočnila expedícia vedená antropológom T. N. Panditom.
Sentinelci sa najprv pohybovali po pláži, ale keď sa Pandit a jeho tím priblížili, stiahli sa do lesa. Vedci na ostrove objavili niekoľko prázdnych chatrčí, kosti po divokých prasatách, ovocie a tiež šípy, rybárske siete či drevené nádoby.
V roku 1974 sa na ostrov vydal tím antropológov a filmári z National Geographicu, ktorí plánovali o Sentinelcoch natočiť dokument. Opäť sa opakoval podobný scenár: domorodci sa ukryli v džungli. Návštevníci im na pláži nechali aj darčeky, konkrétne dve živé divoké prasiatka, bábiku, plastové autíčko, kokosové orechy a hliníkový riad.
Následne ich ale zasypali šípy Sentinelcov, pričom režisér dokumentu bol zranený (čo domorodcov údajne veľmi pobavilo). Štáb a vedci sa teda vzdialili a z lode pozorovali reakcie na darčeky. Sentinelci si vzali len kokosové orechy a riad. Prasatá zastrelili a spolu s bábikou a autíčkom ich zahrabali do piesku na pláži. Potom odišli.
Nie vždy sa Sentinelci správali nevraživo. Okolo sa plaviaci námorníci im zvykli kývať na pozdrav, čo domorodci nezriedka opätovali. Námorníci tiež hovorili, že niekedy z pláže počuli aj smiech a spev.
Pokusy nadviazať kontakt však zlyhávali a často sa končili násilne. Niekedy v roku 1994 však tieto expedície ustali. Aktivisti za práva domorodcov vyzývali, aby svet nechal Sentinelcov na pokoji, a Indická vláda napokon naozaj zakázala akýkoľvek úmyselný kontakt s nimi.
Ako vlastne žijú?
O Sentinelcoch sa teda veľa nevie. V prvom rade ani to, akým jazykom hovoria, či ako samých seba nazývajú. Odhaduje sa ale, že ich jazyk sa nepodobá jazykom domorodcov z okolitých ostrovov a zrejme sa rozvinul úplne nezávisle.
Odborníci tiež predpokladajú, že na ostrove sa nachádza 15 až 100 ľudí, niektorí ale udávajú, že ich môže byť až 300. Žijú ako lovci a zberači, živia sa ovocím, kokosovými orechmi, divokými prasatami a taktiež rybárčia. Spočiatku sa neobjavili náznaky, že dokážu založiť oheň. Neskôr sa ale prišlo na to, že ho pravdepodobne používajú. To, napokon, potvrdzuje aj správa z roku 1771, podľa ktorej na ostrove boli vidieť svetlá.
Používajú oceľ, ku ktorej sa dostávajú vďaka stroskotaným lodiam či troskám, ktoré more vyplaví na ich pláž. Vzrastom ide o pomerne nízkych ľudí, často na sebe majú len málo alebo žiadne oblečenie. Ženy nosia viazané šnúrky okolo pása, krku a hlavy. Muži zase náhrdelníky a čelenky. Ich zbraňami sú luky a šípy, ale aj sekery. Zdá sa tiež, že sa tešia výbornému fyzickému zdraviu a disponujú aj nezanedbateľnou silou.
Kresťanský misionár na ostrove našiel smrť
V roku 2004 ich z diaľky kontrolovali vládni úradníci. Obávali sa totiž, či ich populáciu neznížila vlna tsunami. Treba dodať, že aj tieto občasné monitorovania z diaľky Sentinelcov dráždia a často vystreľujú šípy na helikoptéry. Podľa všetkého však tsunami prežili bez väčších problémov.
Hoci väčšina odbornej obce, aktivistov aj bežných ľudí súhlasí s tým, aby Sentinelcov nikto neobťažoval, nie každý to rešpektuje. V roku 2006 sa k ostrovu (pravdepodobne nechtiac) zatúlala rybárska loď s pytliakmi. Sentinelci ich zabili sekerami.
V roku 2018 spôsobil veľkú vlnu nevôle americký kresťanský misionár John Allen Chau, ktorý sa napriek zákazu vydal na Severný Sentinel. Domorodcov chcel obrátiť na vieru a ich ostrov považoval za „poslednú Satanovu pevnosť na Zemi“.
Na ostrov sa vydal dvakrát. Prvý raz naňho síce Sentinelci hromadne nezaútočili, ale dali mu najavo, že ho tam nechcú. Jeden z mladých domorodcov naňho vystrelil šíp, ktorý zasiahol Chauovu Bibliu. Jeho pokusy o komunikáciu nedopadli dobre, Sentinelci sa na Chaua dívali prekvapene a začudovane a občas vypukli v hlasný smiech.
Druhá návšteva sa stala Chauovi osudnou. Sentinelci s ním stratili trpezlivosť a zabili ho. Jeho čin sa stretol so silným odsúdením vedcov, aktivistov aj širokej spoločnosti. Našli sa aj takí, ktorí Chauov pokus o kontakt klasifikovali ako „teroristický čin“.
Poukazovali, že medzi Sentinelcov mohol zaniesť nebezpečné vírusy, a tvrdili, že jeho čin bol dokonalou ukážkou arogancie, barbarstva, pocitu nadradenosti a hlúposti. O tomto incidente sme ti priniesli aj samostatný článok.
