Vlastina Svátková je Slovenka žijúca v Česku, ktorá sa venuje herectvu, písaniu, má vlastnú značku šperkov a cestuje. V živote si prešla ťažkým obdobím, o ktorom sa nám v rozhovore nebála povedať viac. Vystúpila z komfortnej zóny a dnes sa snaží byť inšpiráciou nielen pre svoje deti, ale aj okolie.
Už dnes o 20:40 sa na TV JOJ ocitne v novom seriáli Prokurátorka, kde si zahrá rolu „diabolskej“ advokátky. Je pre ňu ťažké stvárňovať roly, s ktorými sa úplne nestotožňuje?
Venujete sa herectvu, píšete, máte vlastnú značku šperkov a snažíte sa prinášať obsah aj na sociálne siete. Ako to všetko stíhate? Ak by ste mali vybrať jednu vec, ktorá vás najviac baví, aká by to bola?
Keď sa venujem tomu, čo ma napĺňa, ani nevnímam čas. Neotravuje ma to, neodkladám to na inokedy, som tam, kde mám byť, a v takom prípade sa energia a fungovanie poskladá takým spôsobom, že všetko funguje. Ale nedeje sa to, samozrejme, stále. Ale keď sa to deje, je to krásny stav bytia.
Keď je nám dopriate prísť na to, čo nás baví a naplňuje, a ešte vymyslieť spôsob, ako sa tým uživiť. Ja osobne potrebujem rozmanitosť, každý deň novú výzvu, skúsenosť. Preto mi vyhovuje, že môžem nakrúcať v Čechách aj na Slovensku, cestovať, tvoriť šperky, presne také, aké som vždy chcela nosiť, ale nikde som ich nevedela zohnať, písať knihy, ktoré pomáhajú a inšpirujú, aj keď “len” k pocitu, že všetko je v poriadku.
Aj ja sa stále učím. Je to nevyhnutný proces, ako byť lepším človekom.
Čo považujete v živote za najväčšie šťastie? Vedeli ste odmala, že chcete byť herečkou a venovať sa písaniu, alebo to prišlo časom?
Nedokážem povedať, čo je to najväčšie šťastie, lebo sa mi stalo a deje toľko krásnych vecí, že mi príde, že život sám je obrovské šťastie. Ak môžem žiť v slobode, byť zdravá a nezobúdzať sa ráno s bolesťami tela alebo duše, ak mám vedľa seba ľudí, ktorých milujem a ktorí milujú mňa, ak mám strechu nad hlavou, aj keď do tej mojej teraz tečie, ale tieto skúšky ma učia, ako zareagujem a ako to vyriešim, takže sa neskladám na zem.
Milujem najviac také momenty, keď si dokážem uvedomovať vďaku a pokoru za všetko, čo mám. Zastaviť sa a vnímať. A môžu to byť maličkosti, ale práve z takých malých okamihov sa tvorí ten vnútorný pocit šťastia.
Odmala som nevedela, kým budem a kam idem. Ale vnímala som, kde je mi dobre a čo ma napĺňa, a aj keď som študovala úplne niečo iné, nakoniec od tých túžob nešlo utiecť. Písala som už odvtedy, odkedy som sa v škole naučila písať, najskôr básne, postupne som písala do miestnych novín prózu, veľa som vždy čítala, recitovala, hrala na klavír, spievala, chodila do dramatického krúžku, chcela som byť módnou návrhárkou aj psychologičkou. A vlastne dnes všetko z toho aplikujem, aj keď nie som iba tým.
Okrem herectva ste aktívna na Instagrame, kde rozoberáte okrem iného aj témy ženskosti, ženského tela, cvičenia či života. To tiež rozoberáte aj vo svojich knihách. Ako ste vedeli vyjsť z “komfortnej zóny” a začali rozprávať o tom, o čom možno iní nehovoria?
Stačilo urobiť ten prvý krok, ktorý bol pre ego riskantný, lebo čo ak príde kritika. Ale keď to človek riskne a ide do pravdy a autenticity, nikdy to nie je krok vedľa, práve naopak. Lebo je jedno, čo si myslia ostatní, dôležité je, aký vzťah máme sami k sebe.
Predstierať dokonalosť vedie k depresii a sebanenávisti, nejde to vydržať. A priznať svoje chyby a nedokonalosti prináša veľkú úľavu a zrazu sa ukáže, koľko je okolo ľudí s rovnakými pocitmi strachu priznať tú pravdu.
Keď nejaká známa osoba, herečka, ktokoľvek, o kom si myslíme, že žije určite dokonalý život a nič ju netrápi, prizná, že rieši úplne rovnaké veci ako my, uľaví sa nám, že život je v poriadku, pretože všetci sme občas hore a občas dole a učíme sa byť spokojní sami so sebou, učíme sa prekonávať prekážky a vystupovať z komfortnej zóny je napokon jediná možná cesta, ako naozaj žiť.
Vo svojom dokumente ste sa zdôverili s tým, že ste si v minulosti prešli bulímiou a momentálne pomáhate dievčatám s poruchami príjmu potravy. Ako vás toto obdobie poznačilo? Riešili ste to s odborníkom?
To už je tak dávno, že už to ani nie som ja. Ale bola som. Kedysi. A prinášať osvetu, edukovať, rozprávať reálne príbehy so šťastným koncom, to je veľmi dôležité. Keď som bola v tom citlivom veku dospievania, zrazu sa ma dotýkali poznámky na moje telo, na to, že som síce pekná, ale mám veľký zadok, začala som sa hodnotiť, túžila po tom, aby ma všetci mali radi, a ešte som netušila, že je to nemožné. A tak bolo veľmi jednoduché začať sa trápiť, držať nezmyselné diéty, a kdesi som videla, že sa môžem aj najesť a potom si dať prst do krku, aby som nepribrala.
Bulímia a anorexia nie sú chorobami tela, ale duše. Takže hovoriť dievčatám, ktoré túto poruchu riešia, aby sa najedli, aby s tým prestali, je zlý prístup. Ak by to bola moja dcéra, začala by som u seba ako u matky. Mám nejaké poznámky na telo, výzor svojej dcéry? Hodnotím ju? Kritizujem? Som na ňu príliš náročná, kritizujem, tlačím do perfektných výkonov?
Tam treba začať, u seba…. Ja som to riešila s odborníkmi, prečítala som všetku odbornú literatúru a nakoniec to úplne skončilo v momente, keď som zistila, že budem mamou. Že čakám prvého syna a už to nie je o len o mne, už neubližujem iba sebe.
Mladí ľudia majú dnes veľmi veľa vzorov, ktoré sledujú na sociálnych sieťach – hercov, herečky, fitnesákov, influencerov. Čo by ste im odporúčali robiť, aby sa chránili – aké seriály sledovať, koho na sieťach sledovať?
To vôbec neviem, ja sledujem len dizajn, architektúru a dobré reštaurácie. A možno občas vtipné videá so zvieratkami, ktoré si vzájomne preposielame s kamošmi. Ja sa už veľmi ťažko nechám ovplyvniť, mám svoju cestu a viem, čo mi vyhovuje. Najväčšiu inšpiráciu nachádzam priamo žitím života, vystupovaním z komfortných zón, čítam knihy, počúvam audioknihy aj podcasty, zaujíma ma obsah než len pozerať na dokonalé obrázky niekoho cudzieho. Ale chápem, že ja už nie som mladá, že mladá generácia sú moje deti a tu najväčším príkladom sme my sami, rodičia. Aj keď v puberte sme pre deti tí najhorší!
Snažím sa byť príkladom, nech odpozorujú, ako reagujem, čo robím, a nech si zo mňa aj neberú príklad, keď robím chyby.
Ale možno práve aj to, keď vidia, že je v poriadku zlyhať, priznať chybu, ospravedlniť sa, občas si poplakať, mať emócie, aj keď úplne nie vždy adekvátne situácii.
Vidia a pozorujú, čo to je byť dospelým človekom, ktorý sa snaží a robí maximum pre nich aj seba. Čo sa týka seriálov, nedávam im žiadne obmedzenia, ja sama som teraz 5 mesiacov nezapla televízor a nevidela nič, lebo čítam knihy.
A zároveň každý z mojich synov je iný. Najstarší, 16-ročný, svoje vreckové utratí za knihy a prostredný zasa knihy neznáša. Nechávam ich ísť tam, kde ich to baví, a netlačím na svoje nenaplnené predstavy toho, kým si myslím, že by mali byť a čo by ich malo baviť.
Ako hodnotíte účasť v seriáli Prokurátorka? Na prvý pohľad pôsobíte ako “anjelik”, no v seriáli ste mali úlohu “diabolskej” advokátky. Bavilo vás to?
Bavilo, veľmi. Lebo tam nikomu nevadilo, že sa tvárim nahnevane, že sa neusmievam. Nikto sa nepýtal: „Čo ti je? Prečo si naštvaná?” Čo sa mi v bežnom živote deje stále, keďže všetci ma majú najradšej, keď sa usmievam. Aj moje deti.
Je ťažké stvárňovať roly, s ktorými sa úplne osobnostne nestotožňujete, alebo to nevnímate a považujete to za súčasť práce?
Nevnímam, naopak, baví ma to. A ťažko povedať, či v sebe nemáme všetko, aj to, čo si myslíme, že nemáme. Možno to je len vytlačené do podvedomia, aby sme nemuseli ukázať, že aj v nás je kus divnej osobnosti, občas hysterickej, občas naivnej, slabej alebo extrémne silnej.
A herectvo je vlastne o tom, že si v každej postave nájdem kus osobnosti, ktorá mi je sympatická, ktorú chápem, aj keď je to vrahyňa. Ak by mi postava bola úplne cudzia, nikdy ju nemôžem dobre zahrať.
Vlastinu môžeš vidieť už dnes večer o 20:40 v seriáli Prokurátorka, ktorý bude ako obvykle pokračovať v dvoch častiach za sebou. Prvá časť bude poukazovať na nebezpečenstvo konšpiračných teórií, ktoré môžu často dokonca zabíjať. V hlavnej úlohe si zahrá skvelá herečka Eva Bandor.
V druhej časti uvidíme Vlastinu, ktorá bude pri výsluchu sprevádzať svedka dvoch mŕtvych. Kto zavraždil mladú ženu a jej milenca?
