Každý z nás je svojím spôsobom divný. Táto osobnostná zvláštnosť nás robí jedinečnými, a ak nájdeme niekoho s podobnou „divnosťou“, máme v živote vyhraté. Potom sa to divné už netýka iba jednej osoby, ale páru, rodiny, okruhu známych a priateľov… až to dôjde na úroveň celého národa. A koho iného by sme sa opýtali na zvláštne národné zvyky, ak nie Američanov?
Každá kultúra má svoje zvláštnosti a Amerika nie je výnimkou. Ona je pravdupovediac skôr kráľovnou tejto sociálnej sféry. Nikdy si sa nepýtal, prečo sa Američania doma nevyzúvajú, prečo sú vždy prehnane milí a prečo VŽDY nechávajú prepitné bez ohľadu na kvalitu obsluhy či jedla? Poďme sa teda spolu pozrieť na zvláštne zvyky Američanov, ktorým väčšina sveta nerozumie.
Patriotizmus
Je len málo národností, ktoré majú vo svojej DNA tak hlboko zakorenený patriotizmus ako Američania. Medzi tradičné národné zvyky Američanov teda patrí láska k vlasti, a to až do takej miery, že to niekomu môže pripadať zvláštne či dokonca desivé.
Ako si určite videl v mnohých filmoch z tejto krajiny, Američania pchajú národné symboly všade, kde sa dá – organizujú sprievody, deti v školách recitujú sľub vernosti, na oblečení majú vždy aspoň miniatúrny štátny symbol. A hlavne, všade vešajú zástavy. Každý rodinný dom musí mať na prednej verande americkú vlajku.
Sendviče s arašidovým maslom a džemom
Medzi najtypickejšie zvyky Američanov jednoznačne patrí PB&J sendvič. Ide o „pochúťku“, ktorá sa skladá z klasického bieleho amerického sendvičového chleba, arašidového masla a najčastejšie jahodového džemu. Väčšina sveta považuje tento pokrm za nie práve najlahodnejší, no Američania naň nedajú dopustiť.
Základnou zložkou je arašidové maslo. To, ako uvádza Wikipedia, priniesli do USA domorodí Mexičania. Najskôr sa zvyklo používať ako liek, no kvôli príjemnej chuti si ho pacienti obľúbili natoľko, že ho začali pridávať do svojich jedál. Objav arašidového masla sa oficiálne datuje do roku 1895 a pripisuje sa J. H. Kelloggovi, no už skôr, a to v roku 1884, si podobný produkt nechal patentovať muž z Kanady a o pár rokov neskôr v roku 1890 predával produkt peanut butter aj muž menom George A. Bayle Jr.
Pôvodne sa arašidové maslo používalo ako doplnok k slaným pokrmom, ako boli syry, krekry alebo zelenina. Nápad natrieť arašidové maslo na toastový chlieb prišiel až v roku 1896, prvá zmienka o kombinácii s niečím sladkým pochádza z kuchárskeho magazínu z roku 1901. Uvádza sa tu nápad pridať k arašidovému maslu natretému na chlebe ríbezľový džem alebo jablčné pyré.
Na popularite získal PB&J sendvič najmä vďaka vojakom, keďže arašidové maslo a džem boli tradičnou súčasťou vojenských prídelov potravín. Veľkým milovníkom tejto pochúťky bol americký prezident George W. Bush aj spevák Elvis Presley. Podľa štatistík zje jeden Američan za celý svoj život priemerne 3 000 PB&J sendvičov.
O tom, že konzumácia arašidového masla a aj sendviča s orechovou nátierkou a džemom patrí medzi populárne zvyky Američanov, svedčia aj dva národné dni – 24. január je v USA Národným dňom arašidového masla a 2. apríl zas Národným dňom arašidového masla a džemu, tzv. National Peanut Butter and Jelly Day.
A keď už sme pri tých sendvičoch, pre Američanov je typické, že ich chlieb je sladký. Teda, aspoň podľa cudzincov. Neameričania totiž hovoria, že všetko od krájaného chleba až po burgerové žemle chutí skôr ako sladké pečivo, než ako čokoľvek iné. Dôvod? Prostý, jeden krajec amerického chleba môže obsahovať niekoľko gramov cukru, zatiaľ čo európsky chlieb často v sebe nemá žiadny cukor.
Studená pizza
Medzi svetom nepochopené zvyky Američanov patrí aj ďalší gastro skvost – studená pizza. Celkovo je téma americkej pizze dôvodom kontroverzií, keďže vo všeobecnosti sa pôvod pizze pripisuje skôr južnej Európe. Na druhej strane, americká pizza je niečo originálne, a aj keď do USA prišla pizza vďaka talianskym prisťahovalcom, dostala tu svoj osobitý výraz, podobu aj chuť.
Americká pizza vo všeobecnosti sa by dala vnímať ako jeden zo svojských zvykov Američanov, no tento bod je o ničom inom. O studenej pizzi. Áno, Američania zvyknú jesť pizzu aj studenú a, podobne ako pri PB&J sendviči, majú pre Neameričanov len jeden odkaz – neodsudzuj to, kým to nevyskúšaš.
Posadnutosť zbraňami
Čo ti napadne, keď sa povie Amerika? Obezita, fastfood, patriotizmus a… a zbrane. Medzi jednoznačne nepochopené zvyky Američanov určite patrí ich láska k zbraniam a druhému dodatku Ústavy USA. Zatiaľ čo v iných krajinách sveta považujú strelné zbrane za zbytočné a nebezpečné, v Amerike môže vlastniť zbraň prakticky ktokoľvek, ak neexistuje závažný dôvod na to, prečo by ju nosiť nesmel.
Aj keď súčasný americký prezident sa usiloval túto skutočnosť zmeniť, získanie a legálna možnosť vlastniť krátku ručnú ľahkú zbraň je v tejto krajine bezproblémová a pomerne dosť jednoduchá. Svedčí o tom aj štatistika vydaná spoločnosťou Pew Research Centre v júni tohto roku. Podľa nej má americká civilná verejnosť vo vlastníctve 397 miliónov legálnych zbraní, čo predstavuje asi 121 zbraní na 100 rezidentov.
Prečo je v Amerike také jednoduché vlastniť zbraň a dokonca je jej legálna držba odobrená aj ústavou? Súvisí to s historickým kontextom 18. storočia a skutočnosťou, že Spojené štátny americké sa ako štát vyvinuli z kolónií.
„Druhý dodatok k americkej ústave pochádza z roku 1789 a právo vlastniť zbraň explicitne povoľuje suchým konštatovaním, že slúžia k individuálnej sebaobrane. Napríklad zakladatelia USA sa obávali, že bývalí britskí koloniálni vládcovia by sa mohli opäť chopiť moci vyslaním a podporou vlastných prezidentských kandidátov,“ vysvetľuje portál 24dnes.
Nepoužívanie metrického systému
Zatiaľ čo (skoro) celý svet používa centimetre, štvorcové metre, litre, gramy, kilá a stupne Celzia, Američania a ich zvyky majú, ako inak, svoj vlastný systém – používajú palce, stopy, yardy, libry, galóny či stupne Fahrenheita. Odborne sa tento systém nazýva imperiálny a jeho zložkami sú imperiálne jednotky.
Základnou jednotkou je palec – inch, ktorého veľkosť sa v jednotkách SI definuje ako 2,54 cm. Od neho sa odvodzujú ďalšie jednotky ako stopa (30,48 cm), yard (0,9144 m), míľa (1609,344 m) a iné. Okrem USA používajú °F na meranie teploty len 4 malé štáty – Bahamy, Belize, Palau a Kajmanské ostrovy. Základný vzťah medzi stupnicou Fahrenheita a Celzia je taký, že nula 0 °C sa rovná 32 °F (0 °F je -17,777 °C).
Prepočet amerického systému jednotiek rôznych veličín (dĺžka, hmotnosť, veľkosť, teplota či rýchlosť) je pomerne komplikovaný, niekedy nejasný a často zdrojom problémov. Napríklad, v roku 1999 inžinieri zle prekonvertovali jednotky z jedného systému do druhého, v dôsledku čoho prišla NASA o vesmírnu sondu, ktorá zhorela v atmosfére.
Aký je teda dôvod odlišností v uvádzaní jednotiek? Nuž, dalo by sa asi zhodnotiť, že v zásade žiadny. V roku 1975 bol v USA pokus o zavedenie Celziovej stupnice. Americký kongres vtedy schválil zákon o konverzii, ktorý mal viesť k celkovému rozšíreniu metrického systému v USA. Konverzia však mala byť dobrovoľná, k čomu americká verejnosť pristúpila pomerne laxne.
Zaujímavosť: Čo sa týka meranie teploty v °C a °F, chaos v tom má aj Veľká Británia. Tamojšie médiá totiž zimné teploty uvádzajú v stupňoch Celzia, zatiaľ čo letné teploty v stupňoch Fahrenheita.
Ľad, kyslé uhorky a obrovské porcie
Predstav si to. Vonkajšia teplota dosahuje asi tak 40 stupňov, pot z tvojho čela sa leje ako voda z Niagarských vodopádov, takže jediné, po čom túžiš, je drink s ľadom. Nie je na tom nič zvláštne, ani pre Európanov, ani pre obyvateľov USA. Keď sa ale zamyslíš nad množstvom amerických filmov a seriálov, ktoré si počas svojho života videl, docvakne ti, že oni pijú studený nápoj plný ľadu vlastne vždy.
Medzi zvyky Američanov patrí pridávanie ľadu do všetkých nápojov v každom ročnom období a za každého počasia. Keď idú von, sú zvyknutí na to, že majú vo svojich nápojoch ľad, a aj keď sa to zdá divné možno aj im samotným, jednoducho to je tak. Tento zvyk sa mohol preniesť z 19. storočia, keď bol ľad znakom bohatstva.
Medzi zaujímavé gastro zvyky Američanov jednoznačne patria ich tradičné pickles. Ide v podstate o nakladané uhorky v kyslom náleve, veľmi podobné našim klasickým kyslým uhorkám od babky. Američania svoje pickles doslova milujú. Svedčí o tom fakt, že v reštaurácii ti ich naservírujú takmer ku každému jedlu.
Keď už sme pri tom, čo ti v reštaurácii naservírujú, tak v Amerike sú zvyknutí na veľké porcie. Neamerickí návštevníci sú často po objednaní si jedla šokovaní z množstva, ktoré im prišlo. Na druhej strane, má to aj dopad na zdravie, keďže je všeobecne známe, že v USA predstavuje obezita veľký problém.
TV reklamy
Aj v našich končinách reklamy zaberajú pomerne veľkú časť vysielania televíznych programov komerčných televízií a nebudeme si klamať, otravuje to všetkých. Aj v amerických televíziách je to podobné, no medzi zvyky Američanov patrí ich tolerovanie. Väčšina z nich si totiž nemyslí, že sledovanie televízie sprevádza množstvo reklám.
Nuž, názor si môžeš urobiť aj podľa tohto komentára, ktorý sa objavil na sociálnej sieti Reddit: „Pamätám si, že keď som bol na dovolenke v USA a pozeral epizódu Simpsonovcov, uprostred vysielania bola malá, normálna reklamná prestávka. Po nej sa diel opäť zapol a pokračoval až do konca. Potom však nasledovala ďalšia reklamná prestávka, tentoraz však super dlhá. Po jej skončení sa vysielanie vrátilo k Simpsonovcom, aby sa zobrazili titulky.“
Američania sú zvyknutí, že sa v televízii alebo rádiu objavujú aj reklamy na rôzne lieky, po ktorých nasleduje aj komentár o všetkých nebezpečných vedľajších účinkoch. Nezdá sa ti to trochu zvláštne? Keď Američania ochorejú alebo sa zrania, namiesto toho, aby šli k lekárovi, jednoducho presne vedia, čo si chcú kúpiť, a nepotrebujú na to navštíviť doktora.
Systém je takto nastavený preto, lebo zdravotná starostlivosť v USA je drahá. Ide o to, že ľudia si zdravotné poistenie platia sami, nehradí ho za nich štát. A nie všetkým na to vychádzajú peniaze. Zatiaľ čo takýto systém patrí medzi typické zvyky Američanov, nám ostatným to pripadá veľmi zvláštne.
Odchod z domu
Na Slovensku sa o tom síce zvykne žartovať, no aj odchod spod strechy svojich rodičov po 18-tke patrí medzi zvyky Američanov. Vtipy o tom, ako sú rodičia povinní starať sa o svoje deti iba do určitého času, sú aj tam bežné, no ako sa vraví – za každým žartom je troška pravdy.
Mnohí americkí rodičia totiž očakávajú, že po dosiahnutí dospelosti sa ich deti osamostatnia a jednoducho od nich odídu. Aj tento zvyk je pre Neameričanov pomerne prekvapivou praxou, keďže vo väčšine krajín sa žitie s rodičmi resp. bývanie v tom istom dome ako oni aj po dosiahnutí 18. roku života vníma ako spoločensky prijateľné a bežné.
Študentský život
Keď mladý človek dosiahne 18 rokov, zvykne odísť na vysokú školu. To sa netýka len Američanov, ale všetkých krajín, kde majú mladí ľudia prístup k vzdelaniu. Rozdiel je však v tom, že nie všade je štúdium na vysokej škole zadarmo. V Amerike existujú dva druhy škôl – verejné a privátne. Zatiaľ čo verejné poskytujú zadarmo základné vzdelanie, privátne si vyžadujú platbu školného a ponúkajú vyšší stupeň vzdelania.
A práve školné predstavuje problém. Medzi zvyky Američanov patria aj študentské pôžičky. Prakticky každý jeden Američan, ktorý ide na vysokú školu, z nej odchádza s množstvom študentských dlhov, ktoré spláca aj dlhé roky po skončení štúdia. Takže zatiaľ čo študentská pôžička je na Slovensku výnimočnosťou, Američania často platia za vzdelanie tisícky dolárov, ktoré počas zvyšku svojho života škole vracajú.
Medzi zvyky Američanov patrí ešte jedna vec súvisiaca s vysokoškolským životom – členstvo v bratstve alebo spolku. Nazývajú to tzv. greek system a pre študentov v USA predstavuje dôležitú súčasť vysokoškolského života.
Nám v Európe sa to zdá zvláštne, všeobecne nemajú Neameričania voči týmto bratstvám veľké pochopenie. Niektoré zahraničné univerzitné kampusy dokonca úplne zakázali takýto spôsob života na univerzite. „Keď som v zahraničí vysvetľoval grécky život na vysokej škole, uvedomil som si, aké je to bizarné,“ priznal na internete jeden z amerických študentov.
Zákazník má vždy pravdu!
Náš zákazník, náš pán. Táto veta nezaznieva iba v americkom prostredí, no na rozdiel od slovenských čašníkov či predavačov, tí americkí sa vetou „Zákazník má vždy pravdu!“ naozaj riadia. V USA sú zamestnanci zákazníckych servisov zvyknutí na to, že na nich niekto kričí alebo im nadáva, napriek tomu však vždy musia vystupovať ako milí, ústretoví a ochotní pomôcť za každých okolností.
Treba však dodať, že ochota amerických zamestnancov sa im v istom zmysle zúročuje v podobe prepitného. Tzv. „tips“ predstavujú niečo, čo dávajú v reštauráciách všetci Američania, a to bez ohľadu na to, ako im chutilo jedlo alebo aká príjemná bola obsluha. A dôvod? Zamestnanci reštaurácií, barov či krčiem často zarábajú veľmi nízke mzdy, takže ich prežitie doslova závisí od prepitného.
