Šikana je veľmi zlá vec a za život sa s ňou stretol každý z nás, či už ako obeť alebo svedok. Je závažným problémom aj na slovenských školách.

Psychologičky Veroniky Pastrnákovej z platformy ksebe sme sa v rozhovore pýtali, aké deti zvyknú byť väčšinou šikanované, ako spoznať šikanéra a či musí mať osoba, ktorá šikanuje, vždy dôvod na takéto správanie.

Slovenskom otriasol prípad, ktorý sa odohral na východnom Slovensku. Len 15-ročný chlapec ukončil život skokom zo strechy školy. K činu ho burcovali aj jeho spolužiaci. Tragédii mala predchádzať aj dlhodobá šikana od študentiek. Kde, ako psychologička, vidíte najväčšie zlyhanie v tomto prípade? Dalo sa tomu predísť?

Ako psychologička vidím najväčšie zlyhanie v prípade v tom, že tomuto chlapcovi neposkytli dostatočnú podporu a neochránili ho pred dlhodobými následkami šikany. Každá škola by na začiatku školského roka mala oznámiť, že na našej škole šikanovanie netolerujeme a vyslať tak jasný signál.

Je to smutné, že tento žiak nedostal včasnú a účinnú pomoc. Šikana, ktorú zažíval, ho priviedla do zúfalstva a nedokázal nájsť zo svojej situácie východisko. Tieto emócie sú často spojené s myšlienkami na samovraždu. Ak by chlapec dostal adekvátnu pomoc, napríklad od školského psychológa, mohol by sa naučiť, ako zvládať tieto emócie a ako sa brániť šikane.

Existuje niekoľko spôsobov, ako by sa tejto tragédii dalo predísť. Jedným z nich je, aby školy mali jasnú politiku proti šikanovaniu a aby ju dôsledne uplatňovali. Školy by tiež mali mať programy, ktoré by žiakom pomáhali naučiť sa, ako sa brániť šikane. Rodičia by mali tiež hovoriť so svojimi deťmi o šikane a o tom, ako ju rozpoznať a ako sa jej brániť.