Od polovice minulého storočia zanikli na území Slovenska desiatky obcí. Najčastejšou príčinou bola výstavba vodných diel, sídlisk, alebo na ich území došlo k ekologickej havárii. Nájdu sa aj také, ktoré síce z mapy nezmizli, ale pripomínajú miesto duchov, pretože v nich zanikol život. Aký bol osud niektorých slovenských zaniknutých obcí a jej obyvateľov a čo na ich mieste stojí dnes?
Slanica zatopená vodami Oravskej priehrady
Obec Slanica, rodisko Antona Bernoláka, ležala pri sútoku Polhoranky a Bielej Oravy. Založili ju bratia Kludovci okolo roku 1564 ako valašskú osadu a svoje pomenovanie dostala podľa pôvodného názvu riečky Polhoranky, ktorá sa počas vzniku osady nazývala Slanica, pretože vyvierala zo slaných prameňov pod Babou horou. Išlo o hospodársky rozkvitajúcu dedinu so zámožnými plátenníckymi rodinami, ktoré s plátnom obchodovali nielen v okolí, ale aj v zahraničí, vďaka čomu sa nazývala aj ako malá Viedeň. Zo štedrých darov plátenníckych rodín postavili Slaničania v druhej polovici 18. storočia kostol zasvätený Povýšeniu svätého kríža, a práve ten, spolu s kalváriou, je jediným, čo sa z obce dodnes zachovalo.
Kvôli častým záplavám rozhodli úradníci o vysťahovaní Slanice a okolitých obcí, ktoré v roku 1953 navždy zmizli z mapy pod hladinou priehrady, dnes známej ako Oravská. V súčasnosti tam nájdete Slanický ostrov umenia, ktorý je prístupný verejnosti. Súčasťou ostrova je aj spomínaná kalvária, kostol, expozícia histórie zatopených obcí, ale aj galéria ľudového umenia.
Vedel si, že …?
Počas údržby Oravskej priehrady na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia mali pôvodní obyvatelia možnosť prísť sa ešte raz pozrieť na svoje rodisko. Priehrada bola totiž vypustená a bolo možné vidieť niektoré zachované obvodové steny alebo strechy domov, studne či pivnice.
Horné Opatovce zničené ekologickou katastrofou
Obec Horné Opatovce ležala v Žiarskej kotline pod výbežkom Štiavnických vrchov, južne od mesta Žiar nad Hronom. Jej prví obyvatelia boli poľovníci a poľnohospodári, neskôr sa venovali pltníctvu, furmanke a obchodu. Obec bola známa svojou kultúrnou a tvorivou komunitou, spoločenským životom, folklórom, zvykmi či prvým vodovodom, mlynom a pivovarom v okolí. Pred svojím zánikom bola domovom 1380 obyvateľov a stálo tu 228 domov. O likvidácii dediny rozhodla československá vláda v roku 1960. Úradne ju zrušili v roku 1969.
Dôvod bol jednoznačný. Zničila ju výstavba závodu vyrábajúceho hliník, ktorú spočiatku vnímali pozitívne. Miestni sa radovali, že si v blízkosti domovov nájdu prácu, ale začali sa diať zvláštne veci. Okná boli krátko po dôkladnom umytí nepriehľadné, deti sa domov vracali špinavé od čiernej mastnej hmoty. Z pasienkov sa nevracal dobytok, pretože sa nevedel postaviť na nohy, hynuli včely a stromy prestali rodiť. Život obyvateľov ničil fluorovodík, oxid siričitý, arzén, uhlíkový prach a iné ťažké kovy. Preto sa kompetentní rozhodli obec zrušiť a dedina, ktorá predtým prekvitala, zrazu spustla. Pamiatkou na obec sú už len starý cintorín, kultúrny dom, škola a kostol, vedľa ktorého vyrástla skládka odpadov.
Ruskinovce, obeť Vojenského obvodu Javorina
Obec založili nemeckí osadníci niekedy po roku 1240 v západnej časti Levočských vrchov. Už o pár rokov neskôr Ruskinovce povýšili na kráľovské mesto. Spolu s ďalšími dvanástimi spišskými mestami bola daná do zálohu poľskému kráľovi. Prežila nájazdy husitov a bratríkov, takmer stopäťdesiat rokov trvajúce nepokoje medzi Kežmarkom a Levočou a tiež obe svetové vojny. Osudnými sa jej stali až 50. roky minulého storočia, ktoré dali definitívnu bodku za existenciou obce.
Vojenský obvod Javorina vznikol v roku 1952. V tom čase zahájili aj násilné vysťahovanie obyvateľov. O pár rokov neskôr došlo aj k likvidácii samotnej dediny. So zemou zrovnali všetko vrátane sakrálnych stavieb. Práve na ich mieste dnes stojí symbolický drevený kostolík, pri ktorom sa z času na čas stretávajú rodáci z obce, ale aj turisti či výletníci, ktorí si môžu Ruskinovce pripomenúť aspoň vďaka tabuli s náčrtom histórie obce.
Vedel si, že …?
Výstavbe Vojenského obvodu Javorina nepadla za obeť iba dedinka Ruskinovce. Jeho územie bolo vytvorené tiež z celých katastrálnych území obcí Ľubické Kúpele, Blažov a Dvorce a z častí katastrálnych území ďalších 22 spišských obcí.
Obec Starina, nahradená rovnomennou vodárenskou nádržou
Starina je najväčšia vodárenská nádrž na pitnú vodu na Slovensku a najväčší zdroj pitnej vody v strednej Európe. Leží v najvýchodnejšom cípe Slovenska, v severovýchodnej časti Zemplína, v Bukovských vrchoch na území Národného parku Poloniny. Jej výstavbou, ktorá prebiehala počas rokov 1981 – 1988, chceli socialistickí inžinieri vyriešiť havarijný nedostatok vody pre Košice. Vzniku nádrže však predchádzala smutná udalosť, keď sa obyvatelia siedmich obcí (Dara, Ostrožnica, Ruské, Starina, Smolník, Veľká Poľana, Zvala) museli zmieriť s vysťahovaním a s tým, že videli do vzduchu vyletieť vlastné domovy. Práve obec Starina skončila ako jediná úplne celá pod hladinou vodnej nádrže, ktorá po nej bola pomenovaná.
Celkovo sa kvôli výstavbe nádrže muselo vysťahovať takmer 3,5-tisíc obyvateľov, ktorých následne premiestnili do panelákov v susedných mestách. Museli opustiť svoje gazdovstvá, domy, záhrady. Už nemohli len tak vyjsť na dvor svojich obydlí, na pole, na lúku, do lesa. Násilné vysťahovanie spôsobilo mnohým obyvateľom traumu a viacerí dokonca zomreli. Tí, ktorí ju ako tak prekonali, dodnes navštevujú zachované studne vo vysťahovaných dedinách a nosia si do panelákov čistú pramenitú vodu.
Radvaň zmenená na sídlisko
Radvaň bola založená už v 13. storočí. Predstavovala jednu z najvýznamnejších a najstarších obcí horného Pohronia. Písomné zmienky potvrdzujú, že tu žili kráľovskí rybári, ktorí lovili v Hrone. Uhorský kráľ Ladislav IV. daroval v roku 1287 obec Dionýzovi, predkovi šľachtického rodu Radvanských, a tá sa tak stala sídlom tohto významného rodu. Vychýrená bola aj vďaka Radvanskému jarmoku. Ten sa spomína aj v poviedkach Jozefa Gregora Tajovského, a svoju históriu započal už v 14. storočí.
V roku 1964 Radvaň zlúčili so susednou dedinou Kráľová. O dva roky neskôr ich obe pričlenili k Banskej Bystrici. S búraním dedín sa začalo v roku 1975 a o pár rokov nato tu stáli prvé paneláky dnešného sídliska Radvaň. Z pôvodnej obce sa zachovalo niekoľko pamiatok, ktoré sú doslova vnorené uprostred sídliska. Obzrieť si tak môžeš rímskokatolícky Kostol Narodenia Panny Márie, Kaštieľ Radvanských, ruiny Bárczyovského kaštieľa či Tihányiovský kaštieľ.
Vedel si, že …?
V obci Radvaň pôsobil na sklonku svojho života aj evanjelický farár a básnik Andrej Sládkovič, ktorý je pochovaný na tamojšom cintoríne.
Kalište, vypálená obec, ktorá sa stala miestom duchov
Dedinka Kalište leží neďaleko Banskej Bystrice a na rozdiel od ostatných spomínaných obcí stále existuje. Život v nej sa však nikdy neobnovil, ostala osamotená a stala sa miestom duchov. Padla za obeť nemeckým vojenským jednotkám, ktoré ju vypálili 18. marca 1945. K tragédii došlo v skorých ranných hodinách, keď 300 nemeckých vojakov obkľúčilo okraje osady a ostreľovalo hlavnú cestu. Tá bola ako jediná v dôsledku vysokého snehu prístupná. Nešťastie malo podľa historických prameňov až 39 obetí. Niekoľkých postrieľali priamo na mieste a ďalších upálili zaživa v domoch, ktoré vojaci podpálili. Iných zajali a neskôr zastrelili. Zo 42 domov, ktoré v obci stáli, ostalo iba šesť, no po jej oslobodení sa do nich už nikto nevrátil.
Napriek tomu, že život v obci po tragédii zanikol, je dnes Kalište národnou kultúrnou pamiatkou a nachádza sa v správe Múzea SNP. Na mieste vysadili Sad života, ktorý pozostáva zo 105 ovocných stromov. Každý symbolizuje jednu vypálenú dedinu na území Slovenska. Tí, ktorí prežili, sa usadili v Novom Kališti (časť Banskej Bystrice), ktoré predstavuje symbolické pokračovanie obce.
Podobne, ako sú osudy ľudí rôznorodé, sú odlišné aj tie, ktoré sa týkajú slovenských obcí. Viaceré prekvitajú, hrdia sa svojimi zvykmi, tradíciami, šikovnými obyvateľmi alebo úspechmi, iné to šťastie nemali a stali sa obeťou rôznych tragédií či udalostí. Jedna padla za obeť v dôsledku výstavby vodného diela, iná pre výstavbu sídliska, ďalšia bola vypálená a nikdy sa do nej nenavrátil život. Ostali však spomienky, ktoré si treba navždy uchovať aspoň v pamäti.
