V polovici decembra ľudia trávili čas v kruhu rodiny, hodovali, zabávali sa, prejavovali štedrosť chudobným, darčeky nevynímajúc. O Vianociach nebolo slychu. Reč je o saturnáliách, pohanskom rímskom sviatku oslavy boha Saturna (Cronos) a zimného slnovratu.
Tento bašavel siaha hlbšie do minulosti, minimálne do obdobia Mezopotámie pred 4 000 rokmi, kde chlapík chodiaci po vode a znečisťujúci ju do červena nebol celebritou. Je možné, že Vianoce ako ich poznáme sú len bezbožná párty.
Inverzia sociálnych rolí
Rímsky básnik Gaius Valerius Catullus opisuje saturnálie ako TOP obdobie roka. Pravidlá obliekania sa uvoľnili, vymieňali sa darčeky, ľudia zhadzovali tógy v prospech farebných outfitov. Niektorí šaty pre istotu nenosili. Práca a podnikanie boli stopnuté, školy a súdy zatvorili, bežné sociálne vzorce sa obrátili. Počas osláv sa zrušili popravy a zdržalo sa vyhlásenie vojny. Otroci nemuseli pracovať, mohli sa ich zúčastniť. Niektorí šťastlivci sedeli za vrchom stola, zatiaľ čo ich páni obsluhovali.
Od bohatých sa očakávalo, že zaplatia mesačný nájom za tých, ktorí si to nemohli dovoliť. S otrokmi si tiež vymieňali oblečenie. V domácnostiach hádzali kocky, ktoré určili dočasného saturnského kráľa (Saturnalicius princeps). Zvyčajne to bol nižší člen, ktorého úlohou v novej funkcii bolo páchanie neplechy, urážanie hostí, bláznivý habit či naháňanie ženských. Hlavnou ideou bolo vládnuť chaosu, nie bežnému rímskemu poriadku.
Sexuálne orgie a ľudské obety
Všetci sa opíjali a zabávali, pobehovali obnažení, zúčastňovali sa sexuálnych orgií a znásilňovaní. Keďže počas hedonistických osláv boli súdy zatvorené, nikto nemohol byť stíhaný. Headlinerom bol rímsky boh poľnohospodárstva, úrody a času Saturn, ktorý bol bežne zobrazovaný s kosou v ruke. Mal sa za najkrutejšie a najzlostnejšie pohanské božstvo. Požadoval ľudské obete, najmä detské. Saturn bol ekvivalentom rôznych bohov uctievaných po celom starovekom svete.
Gladiátorské zápasy, v ktorých bojovali napríklad trpaslíci s gladiátorkami, boli prvýkrát osvetlené, keďže sa často konali do noci. Slúžili ako krvavá obetná ceremónia.
V posledný deň osláv si priatelia a blízki darovali terakotové figúrky známe ako sigillaria, ktoré odkazovali na staršie oslavy zahŕňajúce ľudské trofeje. Archeologické náleziská v niekdajšej rímskej provincii Constantine (Alžírsko) dokazujú, že kult prežil až do začiatku 3. storočia.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
