Ako Slovák máš pravdepodobne bohatú skúsenosť so zákonmi, ktoré sú decentne postavené na hlavu. So zákonmi, ktoré namiesto toho, aby ľudí chránili, robia prakticky presný opak. Tento problém však rozhodne nie je limitovaný hranicami našej drobnej krajiny na úpätí Tatier a dnešný príbeh o partii 13-ročných kriminálnikov z Južnej Kórey je toho smutným, no o to ukážkovejším príkladom.
Zabili človeka. Hoci neúmyselne, osemčlenná skupina juhokórejských školákov tri roky dozadu zabila človeka, o výčitkách svedomia či rozožierajúcom pocite viny však nemohla byť reč. Dobre vedeli, že sa im to prepečie. A mali pravdu.
Tento bol možno najzávažnejší, ani zďaleka to však nebol jediný trestný čin, ktorého sa kedy dopustili. Prečo? Pretože ich čičíkalo vedomie, že dokiaľ nemajú štrnásť rokov, kórejská legislatíva nad nimi drží ochrannú ruku. Nech už urobia čokoľvek. Poďme sa pozrieť, čo sa v ten osudný deň vlastne stalo, a spoločne si rozoberme prípad, ktorý pobúril kórejskú verejnosť natoľko, až bola vláda nútená konať.
Posledná objednávka dňa
„Už o chvíľu končíš, však?“ pýta sa majiteľ mladého chlapca v motorkárskej helme, ktorý prišiel do jeho pizzerie vyzdvihnúť objednávku. „Áno, táto je posledná,“ odpovedá mu. „Nejaké špeciálne plány na večer?“ vyzvedá majiteľ. S chlapcom sa poznajú. Nie dôverne, no pravidelne uňho vyzdvihuje objednávky a bolo by zvláštne neprehodiť s ním aspoň pár slov. Predsa len, je to veľmi dobrý chlapec.
Slušný, pracovitý, cez deň chodí do školy, po večeroch rozváža jedlo, aby finančne podporil seba aj svoju mamu. Nemá čas sa ani najesť. Väčšinou do seba len za pochodu hodí kimbap a už uteká k zákazníkovi. „Nič špeciálne. Volal som kamarátke a asi sa pôjdeme neskôr spolu najesť,“ odpovedá a, ako odhaľuje záznam z bezpečnostnej kamery, aj s pizzou v ruke odchádza preč.
Nachádzame sa v Tedžone, piatom najväčšom meste Kórejskej republiky. Je 29. marec roku 2020 a 18-ročný študent vysokej školy Lee Gun (이군) pri odchode z pizzerie netuší, že to nebude len posledná objednávka daného dňa, ale jeho posledná objednávka vôbec. Bolo niečo krátko po polnoci. Mladík nasadol na motorku a o pár minút neskôr sa stal obeťou autonehody, ktorú neprežil.
Páchatelia z miesta činu ušli
Nehoda sa stala na najväčšej križovatke v meste. Gun mal zelenú, auto vychádzajúce z cesty kolmo naňho nie. Napriek tomu vodič tohto čierneho auta dupol na plyn, prefrčal cez červenú na semafore a zrazil mladého študenta, ktorý okamžite vyletel z motorky na cestu. Nech už za volantom sedel ktokoľvek, bolo mu úplne jedno, čo práve spôsobil. Auto ani nepribrzdilo, s vysunutými airbagmi pokračovalo v ceste ďalej.
Okolo bezvládneho tela ležiaceho v kaluži krvi sa povaľovali kusy motorky. Okoloidúci okamžite privolali záchranárov, tí mu podali prvú pomoc a previezli ho do nemocnice, kde lekár nemohol urobiť nič iné, len vyhlásiť čas smrti. Jeho mama prišla do nemocnice prakticky okamžite. Celú cestu sa modlila, aby to nebol jej syn. Aby to celé bol jeden veľký omyl. Márne.
Zaprisahala sa, že to takto nenechá. Nech už ju to bude stáť čokoľvek, zistí, kto to urobil. Čo však Gunova mama netušila, bolo, že odhaliť páchateľov bude tá najjednoduchšia časť celého procesu. No potrestať ich? Potrestať ich bude prakticky nemožné.
Kriminálnici, na ktorých zákon nedočiahne
V čiernom aute, ktoré v osudný deň pripravilo Guna o život, sedelo osem trinásťročných detí. Po zrážke im explodovali všetky airbagy, napriek tomu nezastavili a pokračovali v jazde. Auto, ktoré sa im podarilo ukradnúť v hlavnom meste, bolo však natoľko poškodené, že o krátku chvíľu vypovedalo službu.
Tínedžeri si boli vedomí, že im je polícia v pätách, preto neváhali. Vyskočili z auta von a začali utekať. Šiestich sa podarilo chytiť, zvyšní dvaja utiekli až do mesta Sedžong, kde ukradli ďalšie auto a vydali sa ukryť pred spravodlivosťou naspäť do Soulu. Nemali sa však čoho obávať. Muži zákona im nemali ako „ublížiť“.
Podľa juhokórejskej legislatívy nemožno deti pred dovŕšením štrnástich rokov trestne stíhať ani zákonne potrestať. V najhorších prípadoch ich možno poslať na dva roky do reedukačného centra, často sa to ale nestáva. Nestalo sa to ani v tomto prípade, počas ktorého došlo k vražde. K vražde. To frekvenciu tohto druhu trestu ilustruje hádam dostatočne.
Polícia bola nútená deti prepustiť. Skupina pubertiakov, ktorá v tú noc pripravila o život nevinného študenta vysokej školy, bola „z chládku“ vonku skôr, ako sa majiteľ kradnutého čierneho auta vôbec dozvedel, na čo bolo jeho vozidlo použité. Možno si v tejto chvíli kladieš otázku, ako sa niekomu, komu stále tečie mlieko po brade, podarilo ukradnúť nie jedno, ale rovno dve autá?
Možno zvykli hrávať GTA, pravdepodobnejšie vysvetlenie je však rozdiel v kultúre. Južná Kórea je bezpečná krajina. Kamery sú na každom kroku, ľudia nemajú strach, že im niečo zmizne, preto nie sú natoľko obozretní. Mnohí si autá nezamykajú a kľúče nechávajú priamo v nich. V 99 percentách prípadov si ich ráno nájdu na tom istom mieste, kde ich včera večer nechali. To zvyšné jedno končí takto…
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
