Turistickí sprievodcovia to nemajú ľahké. Musia zabezpečiť, aby výlet išiel podľa plánu, dohliadať na turistov, ktorí nevedia, že si kúsok kultúrneho dedičstva nemôžu odniesť domov ako suvenír a ideálne aj zaistiť, že nikoho neunesú, nikto nespadne z útesu a všeobecne nikto neutrpí fyzickú ujmu.

Do toho všetkého ešte musia zodpovedať stupídne otázky, napríklad takéto, o ktoré sa podelili užívatelia Redditu.

1. Keď turistom ukazujem holandské veterné mlyny, vždy sa opýtajú, kde má tá vec motor. Nedokážu pochopiť, že sa to volá veterný mlyn práve preto, že to žiaden motor nemá a – pozor, prekvapenie – poháňa ho vietor. Seriózne, táto otázka padá častejšie, ako by mala.

2. Mal som v skupine ženu, ktorá trvala na tom, že sa musí pred návštevou lesa postriekať medvedím sprejom, a ani za ten svet som jej nevedel vysvetliť, že to nefunguje ako repelent na medvede. Tento sprej má človek streknúť pred seba pri kontakte s medveďom a on následne medzi človekom a ním vytvorí akýsi ochranný oblak. Ale nie… ona ho nastriekala na seba.

3. Pracovala som v Múzeu miniatúr v kanadskej Viktórii. Raz sa ma jedna pani opýtala, ako sa nám podarilo zmenšiť všetky tie predmety.

4. Bol som strážca parku a pracoval som na informáciách. Prišla ku mne žena a chcela si kúpiť mapu. Akurát, keď mi podávala peniaze, začal v diaľke zvoniť zvon. Pýtala sa ma, čo to zvoní a ja som jej povedal, že máme v parku obrovskú hodinovú vežu, ktorá odbíja každú celú hodinu.

Spýtala sa ma, koľkokrát zvon odbije, ja som sa pozrel na hodinky a skonštatoval: „Dvanásť.“ „A prečo dvanásť,“ spýtala sa ona. „Je na dvanástke niečo špeciálne?“ Nevedel som, či si zo mňa robí srandu, ale nevyzeralo to tak, tak som odvetil: „Lebo je obed. Dvanásť hodín.“

5. Robila som sprievodkyňu v Škótsku a v ten deň som mala na starosti skupinku Američanov. Vyzerali, že sa im všetko veľmi páči, boli unesení krajinou a vtedy okolo nás prebehla ovca s farebnou značkou na chrbte. A táto staršia pani sa na mňa pozrela a so všetkou vážnosťou sveta sa opýtala: „Je nejaký spôsob, akým sa dá určiť, do akej farby ovca vyrastie?“

6. Boli sme na hrade v Gettysburgu a jeden chlapík si všimol dva kanóny, jeden z každej strany padacích dverí, ktoré smerovali dopredu. „To sú asi protiletecké kanóny, však?“ opýtal sa ma a ja som mal v tej chvíli dosť.

7. Pracoval som ako šofér autobusu pre turistov v Juneau, hlavnom meste Aljašky. Vozil som exkluzívne len pasažierov výletných lodí a väčšina z nich mala po šesťdesiatke. Práve preto si vyberali tento typ výletov – vedeli, že sa ľudia z lode postarajú o všetko a oni nebudú musieť nič riešiť. Budú mať teda kvantum času na kladenie stupídnych otázok. Beriete tu aj americké peniaze? V akej nadmorskej výške sme? Prečo je ten ľadovec taký špinavý?

Úplne najviac sa mi páčila pani, ktorá sa ma opýtala: „A čo má čo zvýšená oblačnosť robiť s bezpečnosťou v lietadle?!“ Zrušili jej jazdu helikoptérou, pretože bola hmla a bolo by to nebezpečné. Paradoxne, tá ženská ani nepatrila do mojej skupiny – jednoducho len hľadala niekoho, na kom si vybiť zlosť.

8. Robil som sprievodcu v Edinburghu. Každý jeden deň presne o jednej popoludní sa mestom ozve ohlušujúci výstrel z povestného dela menom „One O’Clock Gun“, ktoré sa nachádza na Edinburghskom hrade. Ani neviem spočítať, koľko ľudí sa ma už opýtalo, kedy bude ten výstrel o trinástej hodine. A potom sa ma ešte jedna pani opýtala, kedy my tu v Škótsku oslavujeme Nový rok. Myslel som si, že si robí srandu, tak som jej povedal, že 25. júla. Nerobila si srandu.

9. Robím sprievodkyňu vo zoologickej záhrade. Raz ku mne prišla dospelá žena a opýtala sa ma, či sú to všetko hologramy. Akože tie zvieratá. Bola som v tom, že si zo mňa strieľa, tak som sa len pousmiala… no ona to myslela smrteľne vážne. Mala som sto chutí sa jej opýtať, či podľa nej ten gigantický slon, čo akurát kadí za ňou, vyzerá ako hologram, ale radšej som sa zdržala. Do zoo fakt chodia divní ľudia.

10. Moja mama pracovala ako sprievodkyňa v mestečku v horskej oblasti, ktorá sa pýšila všakovakými divými zvieratami. Takmer každý deň za ňou prišiel niekto s tou istou otázkou: „A kam dávate tie zvieratá na noc?“ No kam by sme ich dávali, cica?! Hodíme ich cez plece a berieme vlakom domov.

11. Počas práce v Disneylande som zistil, že si niektorí návštevníci (dospelí návštevníci, nie deti) naozaj myslia, že to je magické miesto. Napríklad sú v tom, že keď začne pršať, zo zeme sa vytiahne akási záhadná kupola a celý park zakryje. Alebo si myslia, že len čo padnú prvé kvapky, zamestnanci bežia rozmontovať Popoluškin zámok. „Prečo ešte stále stojí?“ pýtal sa ma muž, zakrývajúc si hlavu pred dažďom reklamným prospektom. Čo som mu mal na to povedať?!

12. Moja priateľka pracovala v londýnskom múzeu Sherlocka Holmesa. Denne tam chodili desiatky ľudí, dospelých ľudí, ktorí žili v domnienke, že Sherlock je skutočná osoba, ktorá v tom múzeu žije. Najhoršie na tom bolo, že zamestnanci mali od vedenia zakázané ich z tohto omylu vytrhnúť. Priateľka sa teda často dostala do situácie, keď sa jej niekto opýtal, kde je Sherlock a prečo tam práve nie je, a ona si musela vymyslieť niečo na spôsob: „Akurát pracuje na dôležitom prípade.“

13. Stáli sme pred dverami Národnej galérie umenia a stál predo mnou chlapík so živou korytnačkou v ruke. Ukradol ju v botanickej záhrade, kde sme boli predtým. „Kam ju mám teraz akože dať?“ pýtal sa ma. Ja fakt neviem, kamoško. Možno tam, odkiaľ si ju zobral?!

14. Bol som sprievodca a súčasťou programu pre turistov bolo aj splavovanie rieky. Najčastejšie padali tieto dve otázky: Tečie rieka do kruhu? Ako viete, kedy bude príliv a kedy zase odliv? To druhé sa väčšinou pýtali ľudia, ktorí prišli z prímorských oblastí.

15. Pracujem ako sprievodca na ostrove a niekedy to naozaj stojí za to. „Je ten ostrov obklopený vodou zo všetkých štyroch strán alebo len z troch?“ To počúvam takmer na dennej báze.

Bonus: Boli sme s manželom na výlete v USA a chceli sme sa ísť pozrieť výletnou loďou na Aljašku. Každý jeden prístav ponúkal doslova desiatky rôznych plavieb, z ktorých si turisti mohli vybrať, ktorá sa im pozdáva najviac. My sme si vybrali tú, ktorá končila obrovským all-you-can-eat bufetom plným morských plodov.

Predtým, ako sme odišli, sa nás sprievodca pýta: „Je tu niekto alergický na morské plody?“ Naklonila som sa k manželovi a zašepkala mu do ucha: „Kto by bol taký idiot, že ide na plavbu s bufetom plným morských plodov a je al-,“… päť ľudí zdvihlo ruku.

Zdroj: gallon-of-vinegar / Reddit