Sériový vrah je pojem, ktorým označujeme človeka/recidivistu s potrebou alebo nutkaním vraždiť. Sériový vrah sa od masového odlišuje najmä spôsobom vraždy. Masový vrah zabíja viacero obetí (4 a viac) na jednom mieste v jednom momente, pričom sériový vrah vraždí v sériách. Môže zabíjať v pravidelných časoch, obdobiach, rokoch alebo v nepravidelných časoch, podľa nutkania.
Mimo sériového a masového vraha však poznáme aj iné typy. Existuje tiež záchvatový vrah, ktorého by sme mohli definovať ako páchateľa, ktorý spácha vraždy v jednom krátkom časovom úseku v ohraničenej lokalite, miesta činu však môžu byť odlišné. Avšak, v porovnaní so sériovým vrahom, záchvatový vrah môže vraždenie náhle ukončiť.
Často sa tomuto javu pripisuje označenie – vražedná vlna. Na páchateľa doľahne vlna agresivity, ktorú následne kompenzuje zavraždením. Sériový vrah s vraždením pokračuje, zvyčajne ho nedokáže zastaviť. Ide o jeden zo základných mýtov o vrahoch vo všeobecnosti, keď ľudia často pripisujú nesprávne označenie človeku, ktorý zabije obeť v určitom návale vzniknutých emócií v krátkom časovom úseku.
V úvode sme v krátkosti načrtli, na ktoré odvetvie sa zameriame v článku nižšie. Spomedzi troch typov vrahov nazrieme na mýty o fenoméne sériového vraha. Sú skutočne všetci recidivisti bielej pleti? Je pravda, že sériový vrah nedokáže prestať vraždiť? Otázky, ktoré v nás vzbudzujú obrovský záujem. My sme sa na tieto mýty pozreli bližšie. Niektoré informácie vás dozaista šokujú.
Mýtus č. 1: Je sériový vrah beloch?
Tvrdením, že sériový vrah, ktorý spáchal vraždu, je muž bielej pleti, začína takmer každé jedno spravodajstvo informujúce o podobnom incidente. Ide o drvivú väčšinu definície a profilovania vraha médiami a, čo je smutnejšie, aj odborných pokusov. Ak sa pozrieme na USA, tak vrahovia bielej pleti skutočne predstavujú „relatívne“ významnú väčšinu.
Ak sa pozrieme na historické údaje porovnávajúce 337 sériových vrahov od roku 1825 do súčasnosti, tak zistíme, že až 22 % vrahov je čiernej pleti. Rovnaký pomer potvrdzuje aj výskum mladších dejín kriminalistiky, keď je približne každý piaty vrah čiernej pleti. Vďaka týmto štatistikám už vieme, že nie každý vrah musí byť bielej pleti. Prečo však tento mýtus pretrváva desiatky, ba až stovky rokov?
Ide o problém vychádzajúci z globálneho kontextu. Napr. Čína sa svojou kriminalitou v rámci širšieho sveta vôbec nechváli. Pritom by sme tu mohli nájsť Hu Wanlina, ktorý usmrtil podľa odhadov až 190 ľudí. Afrika a Ázia poznajú taktiež množstvo sadistických vrahov, avšak v ich prípade je problém s registráciou všetkých recidivistov v rámci celej oblasti.
Aktuálne údaje o kvantifikácii etnického podielu na mnohonásobných vraždách hovoria, že z 1345 páchateľov predstavuje europoidov (biela pleť) až 65,8 %, negroidov (čierna pleť) dokonca 27,9 %, Hispáncov 4,9 % a Aziatov 4,7 %. V tomto bode môžeme skutočne potvrdiť, že ide o mýtus, ktorý sa nezhoduje s realitou.
Mýtus č. 2: Sérioví vrahovia sa vyskytujú iba v USA
V Spojených štátoch amerických je tomuto javu venovaná až nadmerná pozornosť. Vďaka tomu vzniká klamlivý dojem, že o nich šíria až príliš negatívny obraz v rámci širšieho sveta. Určite každý z nás už počul, pri niekoľkých excesoch, ktoré sa odohrali aj u nás v Bratislave alebo Prahe, že už to tu vyzerá ako v Amerike. Ľudia sa strieľajú, ženy unášajú a verejnosť sa bojí.
V tomto prípade môžeme povedať, že knihy s tematikou vrahov patria k najlepšie predávaným, seriály a filmy potom k najviac sledovaným. Američania sú svojimi vrahmi až patologicky fascinovaní. Sériové vraždy sú však celosvetovým fenoménom.
Na mnohých miestach sveta vraždia skutočne vysoko extrémni sérioví vrahovia, ale pozornosť im nevenuje ani polícia, nieto ešte spoločnosť. Napr. Pedro Alonso Lopez, ktorému je pripisovaných minimálne 350-600 obetí. Vraždil v Peru, Kolumbii a Ekvádore v čase občianskej vojny, ktorá svojimi vlastnými čistkami úplne zakrývala jeho iba dvojročnú vražednú sériu.
Faktom však zostáva, že sérioví vrahovia sú všade na svete, nezávisle od ekonomickej vyspelosti krajiny, kultúry či viery.
Mýtus č. 3: Dokážu sérioví vrahovia prestať vraždiť?
Vo filmoch, seriáloch alebo literatúre sa často stretávame s mýtom, že sériový vrah nedokáže prestať so svojím vražedným besnením. Že každá jeho ďalšia spáchaná vražda ho poháňa k ďalšej obeti, čím sa dostáva do jedného nekončiaceho kolotoča. Avšak, ani tento výrok nie je úplne pravdivý. V encyklopédii sériových vrahov nájdete stovky kriminálnych káuz, životných príbehov a odlišností.
Zistíte, že existujú prípady vrahov, ktorí počas života opakovane zo svojej vôle prichádzali do psychiatrickej starostlivosti. Ich príbehy plnej krvi nakoniec lekári prisúdili diagnóze a nebol im prikladaný väčší význam. Iní vrahovia sa, naopak, sami vzdajú polícii, majú potrebu dodať všetky materiály a usilujú sa o udelenie trestu smrti či doživotia. Nehovoriac o tých, o ktorých ani len nevieme.
Dennis Rader je veľmi dobrým príkladom sériového vraha, ktorého polícia nedokázala polapiť. Jeho vražedná séria trvala sedemnásť rokov, do roku 2004. Dennis sa rozhodol, že sa nechá chytiť. Počas následných výsluchov uvádzal, že sa mu plnohodnotnou náhradou vraždy stala najmä masturbácia.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
