Intímne momenty zväčša zdieľame s ľuďmi, ktorí sú nám blízki. Rodina či priatelia, to sú tí, ktorí nás vidia plakať, smútiť, ktorí sú tam, keď potrebujeme pomoc. Lenže, niekedy nie sú nablízku a takéto chvíle sa predsa dejú. Vtedy vedia pomocnú ruku podať aj úplní cudzinci…
1. Bol som na výlete zo strednej. Postávali sme na ulici, učiteľky zatiaľ vybavovali nejaké veci, tak som si zapálil cigaretu. Svoju poslednú. Akurát som si poriadne šľukol, keď mi niekto začal klopkať na plece. Otočil som sa a ocitol sa tvárou v tvár obrovskému zavalitému čiernemu mužovi. Mohol mať tak dva metre a minimálne dvesto kíl.
So slzami v očiach sa ma opýtal: „Prepáčte pane, môžem vás obťažovať a vypýtať si od vás jednu cigaretu?“ Vysvetlil som mu, že to bola moja posledná, on chápavo prikývol a pobral sa preč. Sledoval som, ako sa stráca v diaľke, plecia sa mu natriasali od plaču. Nedalo mi to. Vyzbieral som po jednej cigarete od každého spolužiaka, o ktorom som vedel, že fajčí.
Bežal som asi dva bloky a takmer som vypľul pľúca, no napokon sa mi podarilo černocha dohnať. Keď ma zbadal, na tvári sa mu rozlial ten najúprimnejší úsmev, ktorý som kedy videl. Podal som mu vyzbierané cigarety a on ma tuho objal. Neopýtal som sa ho, prečo plače, ale viem, že toto gesto ocenil viac a že na tento deň ani jeden z nás tak skoro nezabudne.
2. Bola som na školskom večierku. Uprostred neho som dostala šialený panický záchvat a nenapadlo mi nič iné, len sa ísť zavrieť do záchodovej kabínky a tam predýchavať. Prišla za mnou najlepšia kamarátka, snažila sa ma upokojiť, no ja som z nej odmietala vyjsť. Povedala som jej, nech to nechá tak a ide sa zabávať.
Potom na záchody vošla akási dievčina z inej školy a všimla si, že niečo nie je v poriadku. Začala sa so mnou cez dvere rozprávať. Nepýtala sa ma, čo sa deje, skôr sa ma snažila rozptýliť. Pýtala sa ma na šaty, potom mi porozprávala o tých svojich, bavili sme sa o škole… potom prišli jej priatelia, tak sa rozlúčila a odišla. Rozhovor s ňou ma však natoľko upokojil, že som vyšla von a pridala sa naspäť k svojim priateľom.
3. Kupoval som si nový počítač. Blokovalo mi ho mladé dievča a očividne malo nejaký problém so systémom, pretože už niekoľkokrát odmietol sprostredkovať moju platbu. Očividne z toho bola celá v strese, tak som sa ju snažil rozptýliť a celkom sme sa zakecali. Bavili sme sa o tom, že obaja zbožňujeme F1, máme mačky a chceme byť milionármi, aby sme nemuseli riešiť kraviny ako nefungujúca pokladňa.
Štvrtý pokus bol opäť neúspešný a ona vyzerala, že sa už už zosype. Piaty, našťastie, konečne prešiel. Zobral som svoj počítač a mieril k východu, keď som sa ešte posledný raz otočil a opýtal sa: „Nebodlo by ti jedno objatie?“ A ona pozrela na mňa: „Určite.“ Tak sme sa objali a myslím, že nám to v tej chvíli obom dodalo energiu.
4. Stála som v preplnenom autobuse, ktorý sa kýval zo strany na stranu. Všetci sme sa len snažili niečoho sa zachytiť, aby sme nepopadali ako domino. Rovnako aj ja. Prepchala som teda ruku pomedzi dvoch ľudí stojacich predo mnou a chytila som sa opierky sedadla, na ktoré som nevidela. Vtom som pod prstami zacítila akúsi skrutku, tak som ju hmatom začala skúmať.
Poznáte to – nudíte sa v autobuse, takže sa snažíte akokoľvek zamestnať. Zistila som, že tých „skrutiek“ je tam hneď niekoľko a sú pomerne dlhé. Prechádzala som po nich hore a dole, a potom sa to stalo… nahmatala som zvyšok ruky. To neboli skrutky, ale niekoho prsty a ja som sa s nimi hrala počas celej cesty. V panike som očami zavadila o oči muža, ktorému očividne patrili. Na druhej zastávke vystúpil.
5. Raz som v lietadle sedela vedľa pani v strednom veku, ktorá letela po prvý raz a mala z toho strach. Držala som ju za ruku, keď sme vzlietali, pristávali aj počas drobnej turbulencie, ktorá bola medzi tým. Normálne si držím od cudzích ľudí veľký odstup, ale toto tak prirodzene vyplynulo zo situácie.
6. Pracovala som ako doktorka na pohotovosti. Pamätám si rodinu, s ktorou som hodnú chvíľu plakala, keď sa mi po piatich minútach resuscitácie ich dedka konečne podarilo nahodiť mu pulz. Dedko, bohužiaľ, aj tak neprežil, no aspoň som im dala šancu povedať posledné zbohom a oni si to veľmi cenili.
7. Raz som niekde cestou k autu vytratila kľúče. Pomaly som sa začala vracať tou istou cestou, pohľadom skenovala zem a trošku panikárila. Zrazu som periférne zazrela mladíka, ktorý kričí „hej“, aby upútal moju pozornosť. Pozrela som naňho, videla, že v ruke drží moje kľúče. Usmial sa na mňa, naznačil, že ich ide hodiť, a potom ich naozaj hodil. Chytila som ich, poďakovala a každý z nás pokračoval vlastnou cestou. Bolo to také nenútené a prirodzené…
8. Mladá žena sa so mnou vo vlaku podelila o to, že si akurát našla prácu. Vraj si ju už hľadala vyše pol roka a povedala si, že keď ju nenájde tento mesiac, vráti sa naspäť domov k rodičom (asi bývala v nejakom menšom meste). Práve išla z pohovoru, kde ju prijali a bola taká nadšená, že to hneď musela niekomu povedať. Bolo to veľmi milé.
9. Bola som v poslednom ročníku na strednej. Skončila moja posledná hodina a ja som mala namierené domov. Bola som len pár metrov od triedy, keď pri mne zastavil nový učiteľ, ktorý ma vôbec nepoznal, a povedal: „Mala by si kráčať so vztýčenou hlavou. Dodá ti to trošku sebavedomia.“ Neviem, ako vytušil, že som sa v tom období cítila úplne zbytočne a na dne, no jeho slová mi zlepšili deň. Domov som prišla so vztýčenou hlavou a naozaj som sa cítila sebavedomejšie.
10. Včera som bola svedkom autonehody a bola som prvá, ktorá pribehla k autu a pýtala sa, či sú všetci v poriadku. Sedeli v ňom dve staršie panie. Pomohla som im vystúpiť a nechala ich počkať v mojom aute na príjazd sanitky. Pani, ktorá sedela za volantom, bola veľmi vydesená, tak som ju držala za ruku. Solídnych 45 minút. Potom prišli lekári, tak ma objala na rozlúčku a odišla.
11. Bola som na verejných toaletách spolu s jednou ženou vo vysokom štádiu tehotenstva. Mala so sebou dve dcérky. Obe si chceli umyť ruky, no boli príliš nízke a nedočiahli na umývadlo – mamina ich kvôli pokročilému tehotenstvu nevládala zdvihnúť. Sama som mama, tak som sa ponúkla, nadvihla slečny a počkala, kým si umyjú ruky. Videla som na tvári ich mamy, aká mi v tej chvíli bola nesmierne vďačná.
12. Na ulici som prechádzal okolo šedivej staršej hipisáčky. Pozrela sa na mňa a povedala: „Dobre, teraz ťa idem objať.“ A objala ma. Bolo to veľmi príjemné a milujúce objatie. Na záver dodala: „Veľa ľudí ťa potrebuje. Musíš byť pre nich silný. Nesmieš sa vzdávať.“ Potom odišla svojou cestou. Veľmi ma to posilnilo, v tej chvíli som to naozaj potreboval.
13. Tankoval som na benzínke, keď mi volala mama. Oznámila mi, že najlepšia kamarátka mojej mladšej sestry zomrela – zrazil ju vlak. Zložil som telefón a začal som nekontrolovateľne plakať. Zbadala ma jedna staršia pani, prišla ku mne a nechala ma plakať v jej náručí dobrých desať minút. Neviem jej meno, ale toto empatické gesto si určite budem navždy pamätať.
Zdroj: Pielef / Reddit
