Každý deň vzniká desiatka nových filmov a sem tam sa aj dnešnému projektu podarí zvrtnúť ten pomyselný „tok dejín“. Spomeňme si napríklad na fenomén Barbenheimera alebo vrcholnú marvelovku Endgame. Bohužiaľ, dnes vieme tieto filmy posúdiť hlavne z pohľadu zárobku a úspechu u divákov a kritikov. Ako ale povedal jeden ostrieľaný režisér, skutočným testom filmu je to, či pretrvá a nájde si divákov aj o desiatky rokov neskôr a zaradí sa medzi ikonické filmy.
Mnohé z dnešných filmov sú finančne omnoho úspešnejšie než iné. Sú to blockbustery. Ich mediálna kampaň i značka dopomáhajú tomu, aby zarobili čo najviac peňazí. Ich zabudnutie ale môže prísť omnoho skôr, než by sme očakávali. V dnešnej dobe remakov, sequelov a prequelov je hodnota originálneho diela ešte väčšia než kedykoľvek predtým.
Diváci sú ale stále ľudia, a treba povedať, že aj medzi filmami minulosti sa objavilo mnoho originálnych, inovatívnych a dnes už legendárnych filmov, čo finančne a kriticky na premiére pohoreli. V tomto zozname vyznačíme zopár ikonických filmov, ktoré zanechali svoju stopu nielen kvôli svojej originalite, ale aj tomu, ako zmenili kinematografiu a jej dejiny.
Niektoré vytvorili vlastný žáner, iné zas posúvali hranice kinematografie a jej technologického potenciálu, skúmali metódy, vymýšľali nové dramaturgické postupy a podaktoré vytvorili premyslené obrazy a motívy, ktoré sa budú s istotou opakovať aj vo filmoch budúcnosti.
2001: Vesmírna odysea
V znení poslednej vety nemôžeme začať žiadnym iným dielom než ikonickým filmom Stanleyho Kubricka z roku 1968 2001: Vesmírna Odysea. Tá si za svojím menom ťahá niekoľko inovácií a Oscara za vizuálne efekty.
Bola jedným z prvých veľkých autorských sci-fi filmov, ktoré dokázali, že sa na vesmír dá pozerať aj vážne, sofistikovane. V tej dobe boli v móde sci-fi s mimozemšťanmi a úbohými vizuálnymi efektmi. Kubrickov film predbehol dobu v mnohých disciplínach.
Praktické vizuálne efekty, ktoré aj dnes vyzerajú skvelo. Filozofický tón. Netradičná štruktúra deja. Na tú dobu vedecky presne zobrazené reálie vesmíru a futuristická technika (Kubrick vývoj filmu konzultoval s NASA). Vo filme sa prvýkrát objavili obrazovky na zadnej strane sedadla, tablety a iné vynálezy, ktoré prišli do sveta až o desiatky rokov neskôr.
Treba vyznačiť aj to, že zábery a motívy Vesmírnej odysey sú do dnešného dňa opakované a parodizované v iných filmoch. Napríklad aj Barbie sa začínala scénou z Vesmírnej odysey. Väčšina Kubrickových filmov bola kvalitatívne desiatky rokov pred svojou dobou a dnes sú pokladané za klasiky. Kubrick sa všeobecne zapísal do dejín ako režisér, ktorý, čo sa týka autorského prístupu a autorskej kontroly nad dielom, nastavil novú, doposiaľ iba zopár režisérmi dosiahnutú úroveň.
Krížnik Potemkin
Teraz sa obrátime k niečomu staršiemu, niečomu, čo poznačilo všetky filmy a spôsob, akým sa v nich vďaka Krížniku Potemkin využíva strih. Režisérom bol Sergej Michajlovič Ejzenštejn, ktorý bol súčasťou hnutia známeho ako ruská montážna škola. V tejto „škole“ sa stretávali ruskí experimentátori a skúšali, aké sú hranice nového média – filmu.
Tu sa pokúšali prísť na to, ako funguje ľudský mozog vo vzťahu k strihu filmových záberov. Ejzenštejn a jeho kolegovia vymysleli pojem „montáž“, reprezentujúci moment, keď sú dva neutrálne filmové zábery nastrihnuté na seba a v ľudskom mozgu vzniká tretí význam.
Krížnik Potemkin bol natočený v roku 1925, čiže iba niekoľko rokov po ukončení ruskej občianskej vojny a založení Sovietskeho zväzu. Vláda nestrácala čas a objednala si film od Ejzenštejna na oslavu dvadsiateho výročia konca prvej ruskej revolúcie. Ejzenštejn mohol svoje teórie vyskúšať vo veľkom.
Pre dnešného bežného diváka môže byť nemý film Krížnik Potemkin stratou času, avšak musíme pripustiť, že na ten čas išlo o komplexné a strihovo inovatívne dielo, ktoré dokázalo vďaka prelomovému použitiu „montáže“ vytvoriť veľmi silný emocionálny zážitok. Mnohí z najprestížnejších režisérov všetkých čias tvrdia, že Krížnik Potemkin mal na nich a ich tvorbu obrovský vplyv.
Kabinet doktora Caligariho
Prichádzame do jedného z najdôležitejších umeleckých smerov kinematografie. Nemecko sa po porážke v prvej svetovej vojne v dvadsiatych rokoch minulého storočia stalo izolovanou krajinou, zaťaženou infláciou a dlhmi. Vláda zakázala zahraničné filmy, domáca tvorba bola posilnená.
Nemecko všeobecne prežívalo ťažké časy. Maľba, architektúra, socha, všetky umelecké smery si adoptovali umelecký smer zvaný expresionizmus. Kladúc dôraz na pocity tvorcu, nie na replikovanie reality. Z ingrediencií nízkeho rozpočtu a depresívnej atmosféry spoločnosti začali tvorcovia natáčať temné, no umelecky vplyvné snímky.
Najvýraznejším z nich je Kabinet doktora Caligariho z roku 1920 od režiséra Roberta Wieneho. Natáčalo sa prevažne v štúdiách, čo dávalo tvorcom šancu manipulovať s podobou prostredia filmu. Pokrivené ulice, tajomné tiene, temné príbehy, všetko odzrkadľovalo atmosféru nešťastnej doby.
Medzi ďalšie významné snímky nemeckého expresionizmu patria Nosferatu a Metropolis, ktoré svojou ponurou atmosférou a manipuláciou vyznenia prostredí inšpirovali mnohých budúcich autorov. Tieto filmy sa pričinili k tomu, aby autori premýšľali nad každým jedným maličkým prvkom filmu ako nad niečím, čo môže vypovedať o emócii a myšlienke autora.
Jazzový spevák
Viete si predstaviť, aké to muselo pre filmových tvorcov byť, keď do filmu dorazil zvuk? Celé desiatky rokov vylepšujete svoj filmový jazyk nemého filmu, len aby sa z ničoho nič objavila nová technika, schopná nahrávať synchrónny zvuk scény? Dovtedy sa filmy pozerali bez hudby, bez hovoreného slova alebo so sprievodným orchestrom. Zrazu bolo možné počuť hercove slová, akoby priamo z plátna.
Jazzový spevák, film z roku 1929 natočený režisérom Alanom Croslandom, vlastní toto prvenstvo. Prvý celovečerný film so synchrónnymi dialógmi a hudbou. V tom čase to bol fenomén. Stačí si pozrieť film Babylon, ktorý príchod zvuku a jeho krutý, no výnosný dopad na Hollywood dramatizuje.
Jazzový spevák medzi týmito filmami vytŕča hlavne tým, že jeho hodnota vychádza z historickej udalosti, ktorá navždy zmenila film ako taký. Divákom najprv stačilo vidieť obraz a čítať si titulky, po Jazzovom spevákovi chceli už aj počuť, a kto z tvorcov sa nevedel adaptovať, zanikol. História vývinu zvuku vo filme je taktiež zaujímavá kapitola, avšak to si necháme na inokedy.
Temný rytier
Od roku 2008 až donedávna sme žili v ére superhrdinov. Miliardy zarábajúca mašinéria zvaná Marvel cinematic universe by však pravdepodobne neexistovala, keby sa v roku 2005 na plátnach kín neobjavil Batman začína od Christophera Nolana. Ten ako tak oživil záujem štúdií o filmy o superhrdinoch. Bol to ale až Temný rytier z roku 2008, ktorý svet filmu presvedčil o tom, že superhrdinovia môžu byť braní skutočne vážne.
Remeselne vypiplanému dielu o netopierom mužovi a jeho ultimátnom boji proti princovi chaosu sa počas premiéry podarilo získať si srdcia fanúšikov i kritikov. Heath Ledger dostal za svoje ikonické stvárnenie Jokera Oscara, bohužiaľ, až po nečakanej smrti. Bolo to prvýkrát, čo film o superhrdinoch úspešne vstúpil do „vyšších“ vrstiev Hollywoodu.
Temný rytier je dodnes mnohými oslavovaný ako najlepší „superhero“ film všetkých čias. Šialené tempo, ktoré človeka nenechá v nude, dokonalé herecké výkony, hudba, réžia a na tú dobu aktuálne témy spoločenského teroru a večne aktuálneho boja dobra proti zlu balansujúceho medzi filozofiou a psychológiou. Všetko sa to zlialo dokopy a vzniklo dielo, ktoré zapríčinilo vznik éry superhrdinov a zapísalo sa do dejín modernej kinematografie.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
