Lekári od počiatku prvých náznakov lekárskej vedy často netušili, proti akému protivníkovi vlastne stoja. Je preto celkom logické, že tak úplne neporozumeli mnohým, často smrteľným chorobám. A do boja proti nim vytiahli skutočne strašné spôsoby liečby.
A hneď na začiatok je to jedna perlička z lekárskej vedy. Týka sa ochorenia HIV/AIDS. V časoch, keď sa vírus po prvýkrát dostal do Spojených štátov, sa verilo, že za celou epidémiou stál jeden jediný muž. Toho v akademickej literatúre označujeme ako pacienta nula.
Až o desiatky rokov neskôr sa ukázalo, že muž nazvaný ako Patient Zero neexistoval. V jeho spise nebolo číslo nula, ale písmeno „O“. To bola vtedajšia skratka pre pacienta, ktorý nepochádzal z Kalifornie. Teda z jedného zo štátov, o ktorom sa vedci domnievali, že bol kolískou epidémie v USA. V skutočnosti sa teda samotný pojem „pacienta nula“ zrodil z preklepu.
Nebolo to ani zďaleka po prvýkrát, čo sa medicína pomýlila v pôvode ochorenia. V skutočnosti sa zdá, že lekárska veda má za sebou ďalekosiahle dejiny omylov, keď víťazili presvedčenia a predsudky nad rozumným uvažovaním. Tu sú štyri ničivé ochorenia, ktorých pôvod sa medicíne podarilo odhaliť až s odstupom času.
Syfilis
Už staroveký svet poznal ochorenie, ktoré dnes nazývame syfilis. Bol prirovnávaný k moru, pretože obe choroby sa rýchlo šírili, mali smrteľné následky, znetvorili telo pacienta a dokonale miatli lekárov. Tí nedokázali spoľahlivo vysvetliť pozadie syfilisu, podobne ako moru.
Koncom 14. storočia Krištof Kolumbus a jeho posádka údajne priniesli syfilis („Francúzska choroba“) do Európy. Jediné, čo lekári vedeli spoľahlivo o tomto ochorení povedať, bolo, že sa prenáša pohlavným stykom. A čoskoro už lekári ukazovali na pôvodcu ochorenia – na ženy. Konkrétne na „ženy so zlou povesťou“, alebo ak chcete prostitútky.
Lekárska veda skutočne veľmi rýchlo odhalila spôsob prenosu ochorenia, ale na druhej strane vinila ženy ako zdroj všetkých pohlavných chorôb – vrátane syfilisu. V 20. storočí v Európe aj v Spojených štátoch tento postoj lekárskej vedy zohral obrovskú úlohu v tom, ako odborní lekári vysvetľovali syfilis verejnosti. A zároveň navrhovali aj spôsoby, ktorými mala verejnosť proti ochoreniu bojovať. Odborníci nabádali ženy pracujúce v s*x-biznise, aby sa vzdali svojej profesie, a mužov odhovárali od návštev verejných domov. V podstate sa celá lekárska veda v tej dobe zamerala iba na prevenciu.
Aká bola liečba syfilisu v tej dobe? V podstate iba banálne postupy, ktoré zahŕňali napríklad dávky ortuti, ktorá mala pomáhať telu s liečbou ochorenia. Zároveň lekári experimentovali na hospitalizovaných prostitútkach, a to tak, že ich syfilisom zámerne infikovali.
Panoval totiž názor, že proti tejto chorobe je možné očkovanie, podobne ako proti kiahňam. Takže počas 19. storočia lekári pravidelne a zámerne infikovali mnohé prostitútky syfilisom v nádeji, že si ich telo vytvorí imunitu. Aj takéto boli začiatky liečby tejto pohlavnej choroby.
Rakovina
Jedným z ochorení, ktoré dokonale zmiatli a stále znepokojovali lekárov, boli rôzne druhy rakoviny. A to hlavne tie, ktoré sa ukázali ako smrteľné, napriek agresívnemu lekárskemu zásahu. Pod agresívnym lekárskym zásahom si predstavujte najčastejšie amputáciu rakovinou postihnutej oblasti ľudského tela – doslova akejkoľvek, bez ktorej ľudské telo dokázalo aspoň istú dobu prežiť.
Toto nepochopenie ochorenia siaha až do starovekého Grécka, kde náboženské sekty zakazovali akékoľvek štúdium ľudského tela po jeho smrti. Toto nariadenie spolu so zjavným nedostatkom modernejších nástrojov, ako je napríklad mikroskop, znamenalo stagnáciu lekárskeho povolania. Lekári mali iba veľmi obmedzené vedomosti o tom, ako v skutočnosti vyzerá ľudské telo zvnútra. Toto, pre dnešného lekára také dôležité poznanie, bolo v tej dobe tabu.
Tento poznatok o gréckych lekároch nám pomáha vysvetliť, prečo staroveký grécky lekár Hippokrates – otec samotnej medicíny, tvrdil, že rakovina pochádza zo „zlej nálady“.
V tele vraj kolujú štyri základné tekutiny: krv, hlien, žltá žlč a čierna žlč. Prebytok čiernej žlče podľa Hippokrata spôsobil v tele rakovinu. A keďže skutočná lekárska veda neprichádzala do úvahy, tieto vysvetlenia o pôvode rakoviny pretrvali prekvapivo dlho. Až do 18. storočia.
Doboví učenci z oblasti medicíny, logicky, nemohli vidieť, čo sa deje na mikroskopickej úrovni. Videli iba to, čo bolo viditeľné voľným okom. A symptómy rakoviny, ako bol napríklad nezvyčajný rast buniek ľudského tela, ich viedli k presvedčeniu, že niekde sa niečo vymyká kontrole.
Až v 19. storočí, s príchodom moderného mikroskopu, ktorý starovekí ľudia nikdy nemali, sme odhalili mnohé príčiny a dokázali sme začať boj s týmto ochorením. Na mnohých frontoch ale nie sme v boji úspešní a možno o sto rokov niekto napíše článok o tom, ako stredoveko sme rakovinu liečili v 21. storočí.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
