Môžeme priamočiaro priznať, že naša moderná spoločnosť z väčšej časti stratila svoju spiritualitu, spojenie s prírodou a živelnosť. Sme príliš závislí od technológií, ktoré riešia väčšinu našich problémov za nás. Sme vypočítaví, chladní a často ignorantskí voči naturálnemu svetu.
Dodnes, i keď už v minimálnom počte, ale existujú malé kmene, ktoré ešte nenadviazali na našu dobu. Tieto malé spoločnosti majú svoje vlastné kmeňové rituály.
My máme torty, nákupy, pohreby, výlety, alkoholické seansy a mnohé iné rituály, ktoré definujú našu spoločnosť. Avšak odľahlé časti sveta nemajú také výdobytky doby ako my. Ich spojenie s prírodou je omnoho silnejšie a fyzická aktivita je esenciálnou súčasťou ich existencie. Tak to pri týchto kmeňových rituáloch aj vyzerá. Tieto rituály sú väčšinu času viac než nebezpečné, keďže ide hlavne o rituály spájané s nadobudnutím statusu dospelého jedinca. Presvedč sa sám, drahý čitateľ!
Mravčie rukavice
Členovia kmeňu Sateré-Mawé žijú hlboko v brazílskych džungliach, kde praktizujú prastaré rituály ich predkov do dnešného dňa. Jedným z týchto rituálov je aj mravčia rukavica. Táto rukavica predstavuje test mužnosti mladých chlapcov. Tí musia prejsť cez rukavicu už vo veku dvanásť rokov. Čo sa stane, ak neprejdú? Nebudú rešpektovaní a do konca života si možno nenájdu ženu. Takže ako vyzerá zážitok mravčej rukavice?
Hrozivo. Mladí chlapci si na ruky musia nasadiť dve rukavice, ktoré boli naplnené projektilovými mravcami. Ich uhryznutie je veľmi bolestivé, ako od osy. V hojnom počte môžu spôsobovať paralyzujúcu bolesť. Rukavice sú ešte k tomu navrhnuté tak sofistikovane, aby vedeli mravce udržať a nasmerovať priamo na ruky chlapcov. Ale ani príprava tohto rituálu nie je jednoduchý proces.
Domorodci kmeňa Sateré-Mawé najprv pripravia špecifický odvar z rôznych bylín, potom v ňom nalovené mravce vymočia, aby ich otupili, a následne ich opatrne, jedného za druhým, nasádzajú do úzkych dierok v rukaviciach. Na konci ceremónie sa z rúk mladých chlapcov stávajú čierne opuchnuté paprče.
Skok do zeme
Medzi kmeňové rituály, ktoré môžu končiť aj smrťou, sa dostáva aj rituál Nanggol z ostrova Pentecost. Ten stojí neďaleko Austrálie a žije na ňom domorodý kmeň, ktorý praktizuje zvláštny druh bungee jumpingu. Už osemroční chlapci skáču z niekoľko desiatok metrov veľkej výšky a dúfajú, že dve liany, uviazané okolo ich chodidiel, ich udržia.
Každý rok sa skáče z vyššej výšky a ktokoľvek skok zvládne, je odmenený veľkolepou oslavou. Kruté zranenia a úmrtia sú v tomto rituáli bežné. Nanggol má vlastne preukázať odvahu mladých chlapcov, ktorí akurát vstupujú do dospelosti. Jednoducho môže stačiť pár centimetrov naviac a hlava dopadne priamo na zem rýchlosťou schopnou pripraviť vlastníka o život.
Tanec mŕtvych
Na Madagaskare žije kmeň Malagasy, ktorý svoje kmeňové rituály vylepšil o istý druh oživovania mŕtvych. Počas tohto obradu, známeho ako obracanie kostí, ľudia vynášajú z rodinných krýpt telá svojich predkov, prebaľujú ich do čerstvej látky a prepisujú ich mená na látku, aby si ich navždy zapamätali. Potom tancujú pri živej hudbe, pričom nosia mŕtvoly nad hlavami a obchádzajú hrobku. Neskôr mŕtvoly vrátia do rodinnej hrobky.
Mnohé inštitúcie a jednotlivci sa snažili tento rituál napadnúť a zrušiť ho, avšak na Madagaskare ho miestni praktizujú dodnes. Jeden z aktívnych participantov týchto rituálov celú akciu vysvetlil takto: „Je to dôležité, pretože je to náš spôsob úcty k mŕtvym. Je to tiež šanca pre celú rodinu z celej krajiny, aby sa stretli.“
Zmumifikujme sa
Podobne ako v prípade Malagasy, nejde tu o čistých domorodcov, ktorí nemajú žiadny kontakt so súčasnosťou. Niektoré kmene sú už súčasťou moderného sveta, avšak naďalej praktizujú rituály ich predkov. Ďalším takýmto príkladom je Sokushinbutsu, japonský rituál, počas ktorého sa mnísi vzdávajú všetkého, žijú asketický život až do takého extrému, že sa z nich zaživa stáva mŕtvola, alebo skôr múmia.
Japonskí mnísi teda dodržiavali taký striktný režim, počas ktorého sedeli iba na mieste a nerobili nič iné, až kým zomreli od hladu. V roku 1879 bol tento rituál zakázaný a dnes je ilegálny, keďže ide o samovraždu. Vtedy to bola veľká kontroverzia, keďže mnísi praktizujúci Sokushinbutsu tvrdili, že nejde o samovraždu, ale o dosiahnutie najvyššieho osvietenia.
Nažívanie si s mŕtvymi
Vysoko v horách, v kopcovitej oblasti indonézskeho kraja Tana Toraja, si nažíva komunita Toranja. Títo ľudia žili až do roku 1906 bez kontaktu s vonkajším svetom, a tak sa u nich okrem iných vlastností vyvinul jeden veľmi zvláštny rituál. Ľud komunity Toranja totižto žije so svojimi zosnulými rodinnými príslušníkmi a milovanými, až dokým nie sú pochovaní. To znamená, že pred rozkladom ochránené telá mŕtvych majú umiestnené priamo doma. Dávajú im jedlo, cigarety a taktiež ich aj obliekajú.
Dobre zachovaná mŕtvola im vraj prináša dobrú budúcnosť, takže rodiny vynakladajú značné prostriedky, aby zabezpečili, že zosnulí zostanú v najlepšom možnom stave. Toranžania sa od útleho veku učia vyrovnať sa so zánikom a prijať ho ako súčasť cesty. Mŕtvi sú eventuálne zabalení do diek a slávnostne pochovaní v špecifických hroboch vytesaných do horského kameňa.
Rituál Hauka
Hauka patrí medzi kmeňové rituály, ktoré môžu navodiť pocit, že sa účastníci zbláznili. Rituál Hauka pochádza z Afriky, konkrétnejšie z francúzskej koloniálnej Afriky. Rituál sa začal praktizovať, keď kolonizátori dorazili na africký kontinent a rozhodli sa ho premeniť do modernej podoby. Kultúrne rozdiely sú ale kultúrne rozdiely, a tak vždy, keď do nejakého mesta prišiel nejaký francúzsky veľvyslanec, miestni začali vykonávať Hauku.
Hauka predstavuje napodobovanie zlej autority. Opičenie sa a zosmiešňovanie veľvyslancov a vojakov. Krátky francúzsky film The Mad Masters z roku 1955 od režiséra Jeana Roucha dokumentuje jeden takýto rituál a poukazuje na to, akí sú Afričania nespokojní so svojimi pomyselnými pánmi a dávajú to jasne najavo.
Z ich prejavu niekedy nie je jasné, či sú len extrémne nadšení, alebo sú na drogách. Počas rituálu totižto účastníci kričia a rozhadzujú svojimi telami, akoby boli posadnutí démonom. A tým démonom sú bieli ľudia, ktorých napodobňujú.
Podivné praktiky kmeňa Simbari
Ľud Simbari nažíva v horskej oblasti krajiny Papua Nová Guinea. Ich kmeň je známy svojimi extrémnymi pravidlami týkajúcimi sa pohlaví a mužnosti. Súčasťou týchto pravidiel je aj netradičné zasvätenie mladých chlapcov do mužnosti. Už ako sedemroční sú mladí chlapci odobraní od ich matiek a zobratí do starostlivosti starších mužov. Ľud Simbari verí v to, že starostlivosť žien oslabuje mužov.
Hneď ako sú súčasťou mužských kruhov, začne sa peklo. Dospelí chlapi im strkajú do nosa ostré kopije, za pomoci ktorých im z nosa vypúšťajú krv a snažia sa chlapcov zlomiť. Potom sú bití a eventuálne pokúšaní homosexuálnymi hrami. Starší chlapci pred nimi musia nahí tancovať a skúšať, či náhodou nejaký mladší chlapec nezlomí svoju mužnosť a nestane sa, v ponímaní Simbari, ženou. Ak áno, je do konca života terčom výsmechu. Ak nie, je z neho právoplatný muž.
