Háremy Osmanskej ríše sú jedným zo základných kameňov jednej z najväčších ríš celej ľudskej histórie. Hárem, názov odvodený od slova „haram“ znamenajúceho buď tajomstvo, alebo zakázané, bol zhmotnením patriarchátu. Ženy háremu žili ako v zlatej klietke, s minimálnym kontaktom s vonkajším svetom. Najdrahšie materiály, nábytky a dekorácie boli to, čo skrášľovalo ich izolovaný život neustále. Hárem a bežný život v ňom ale obsahoval viac fascinujúcich a kurióznych faktov, než si vieme predstaviť.
Okrem kontroverzného faktu, že ženy tu boli vychovávané ako domáce zvieratá, sa mali v porovnaní so zvyškom populácie doslova ako kráľovné. Zároveň však hárem nepredstavoval iba veľkú klietku, ale aj politickú entitu. Začneme ale základnými faktmi. Ako teda vznikla Osmanská ríša a jej hárem?
Osmanská ríša bola založená Osmanom I. v roku 1299. Osman I. bol veľký dobyvateľ, po ktorého smrti sa jeho ríša ale rozširovala ešte viac. Naprieč storočiami sa Osmanská ríša stala jednou z najväčších ríš na svete. V roku 1354 ovládla osmanská armáda mesto Gallipoli, a to symbolizovalo ich vstup na európske územie. Naprieč storočiami nezdolná ríša zdokonaľovala svoju armádu, naďalej ovládala jedno územie za druhým a eventuálne sa rozšírila aj za hranice afrického kontinentu, Európy a ďalekého východu.
Bohatstvo spojené s toľkou svetovou dominanciou netieklo iba do armády, ale aj do honosného života tých najvyššie postavených. Medzi týchto ľudí patril hlavne sultán, ale aj jeho dámy z háremu.
Kto bol teda ten sultán?
Sultán bolo najvyššie postavenie, ktoré sa v Osmanskej ríši dalo zastávať. Sultán predstavoval zhmotnenie sily politickej, ale aj náboženskej. Obyvatelia Osmanskej ríše boli moslimovia a v neskorších fázach Osmanskej ríše zastával sultán aj úlohu kalifa alebo spirituálneho vodcu. Sultán zároveň predstavoval úlohu vojnového generála, patróna umení a kultúry a symbol jednoty. Asi je jasné, že byť sultánom bolo viac než časovo náročné.
Medzi za zmienku hodných sultánov patrí napríklad Süleyman I. alebo Süleyman Nádherný. Osmanská ríša sa pod vládou tohto sultána dokázala vyšvihnúť na najvyššiu úroveň, či už rozsahom svojho územia, alebo honosnosťou svojej kultúry. Ďalšími dôležitými menami sú Mehmed II., Murad III. a Selim I. Všetko to boli dobyvatelia obrovských území, zodpovední za všetko, čo sa v Osmanskej ríši dialo. Ich spojená dominancia sa mohla rovnať aj Džingischánovi a iným veľkým dobyvateľom.
Ako do toho zapadá hárem? Podľa rôznych historických zdrojov mal najväčší hárem Murad III. V jeho háreme sa nachádzalo približne 1000 žien, medzi ktorými sa nachádzali jeho konkubíny, manželky, deti a rôzne služobníčky. Okrem ženského pohlavia ale hárem obývali aj muži. Tí mali prezývku eunuchovia. K nim sa ešte dostaneme. Ako sa teda dostala žena do háremu a ako to tam fungovalo?
Hárem ako symbol moci
Hárem nebol iba nejakým jednoduchým väzením pre ženy, ale išlo o komplexný hierarchický systém s politickou, kultúrnou a sociálnou váhou. Mnohé zo žien v háreme boli vyučené v etikete, umení a politike. Nešlo teda len o sexuálne stretnutia, ale mnohokrát aj o niečo viac, keďže sa medzi ženami nachádzali aj politicky dôležité osoby. Za vlády Murada III. sa v háreme pohybovala aj jeho manželka Safiye Sultan.
Ako sa teda nejaká žena dostala do háremu? Buď ako politický dar, alebo edukáciou a povýšením. V háreme sa miešali rôzne druhy žien, zahraničné otrokyne, miestne obyčajné ženy, vysokopostavené dámy a aj potomkovia týchto žien. Nebolo ojedinelé, že keď sa ženám z háremu narodil syn, tak do veku 12 rokov zostal medzi nimi a až potom bol od nich odobraný a povolaný medzi mužov.
Existovala jediná žena, ktorá mala moc nad celým háremom. Išlo o sultánovu matku alebo valid sultan, ktorá nebola veľkolepou autoritou len v háreme a paláci, ale aj v celej ríši. Mnohé ženy sa do háremu mohli dostať úmyselne na to, aby sa tam vyučili. Hárem teda slúžil zároveň aj ako taká ženská univerzita, kde sa mohli ženy priučiť mnohým, bežnej žene nedostupným znalostiam. Tanec, jazyky, etiketa, muzika, poézia a islam, ak išlo o zahraničné otrokyne alebo politické dary.
Ako to v háreme vyzeralo za bežného dňa?
Ako už bolo spomenuté, hárem bol obrovskou budovou, takmer až labyrintom, ktorého vstup bol známy iba málo ľuďom z paláca. Jeho interiéry boli dekorované najdrahšími látkami a nábytkami. V centre háremu sa obvykle nachádzal veľký bazén, kde sa ženy stretávali a trávili väčšinu svojho spoločného času. Rána predstavovali čas meditácie a modlenia sa. Táto praktika zvaná fadžr, prítomná v celej Osmanskej ríši, je dodnes charakteristická pre islamské náboženstvo. Modlilo sa väčšinou od piatej do šiestej rána.
Potom nastal čas na typické rituály krásy. Úprava vlasov, zmývanie tela, voňavkovanie a výber odevu a bižutérie. Ženy háremu sa museli neustále prezentovať v tej najkrajšej podobe, ako sa dalo. Často medzi nimi vzplanula rivalita tkvejúca v kráse. V princípe to bola krása, ktorá háremu dominovala. Ak chceli byť naďalej súčasťou takého honosného priestoru, museli byť samy honosné.
Hierarchia háremu diktovala, že takmer každá žena robila niečo iné. Najvyššie postavené dámy, ako napríklad sultánova matka a sultánove konkubíny, mali vlastné izby a mohli si rozkazovať, čo chceli. Nižšie postavené ženy v tomto čase upratovali, varili a pripravovali sa na deň. Napätie medzi ženami mohlo byť veľakrát citeľné, keďže triedne rozdiely diktovali, ako museli žiť. Samozrejme, nejedna obyčajná služobníčka sa mohla prepracovať až do roly konkubíny, to ale vyžadovalo všetku múdrosť a krásu, ktorú mohla žena sultánovi alebo jeho matke predviesť.
Hárem a jeho ranné aktivity
Škola a práca. Pred obedom nastával nástup do hlavného átria, kde sa ženy stretávali, diskutovali a preberali svoje učivo. Umenie, hudbu, poéziu a, samozrejme, jazyky. Cudzie dámy sa učili hlavne turečtinu a perzštinu, ktorá v Osmanskej ríši dominovala. Pre „nižšiu vrstvu“ háremu predstavoval tento čas pokračovanie v domácich prácach. Najnižšia úroveň, ktorú mohla žena v háreme zastávať, bola takzvaná odalisque alebo služobnica.
Tie museli naďalej upratovať, variť a starať sa o spokojnosť ostatných dám. Často aj prali drahé handry ich spolubývajúcich a čistili izby žien, ktoré mohli veľmi ľahko nenávidieť. Čo bolo ale v tomto čase najdôležitejšie? Návšteva valid sultan alebo sultánovej matky. Jej návšteva háremu predstavovala niečo podobné, ako keď strážnici gulagu zvolajú stretnutie medzi ubytovaním a kontrolujú počet väzňov. Tu išlo skôr o kontrolu disciplíny a fungovania háremu.
Valid sultan sa mohla taktiež stretnúť s eunuchmi, čo boli strážnici háremu. Eunuchovia boli vlastne muži, ktorí prešli kastráciou a v dôsledku toho sa stali akýmisi polovičnými mužmi a polovičnými ženami. Kvôli tomu, že im od detstva chýbali semenníky, boli títo muži bez fúzov, boli o niečo väčší než bežný muž a pravdepodobne nemali chuť so všadeprítomnými ženami niečo vyviesť. Oddaní sultánovi sa teda stretávali s jeho matkou a podávali jej hlásenia o tom, ako to v háreme vyzerá.
