Slováci to neradi počúvajú, ale naša krajina patrí k pár štátom s najmenšími príjmovými rozdielmi vo svete. Napriek tomu je každému jasné, že Slovensko nie je žiadna socialistická utópia a niektorí ľudia sa majú očividne lepšie ako iní. Deti z bohatých rodín majú v živote rozhodne lepšiu štartovaciu pozíciu ako tie z menej zabezpečených.

Slovenskí užívatelia Redditu sa vyjadrili k tomu, kedy si uvedomili, že pochádzajú z lepších majetkových pomerov. Niekoľko ľudí zasa spomenulo svojich spolužiakov a známych, ktorí nikdy nemali hlboko do vrecka.

Závisť a neprajnosť

Žiaľ, je pravda, že mnohí bohatí Slováci prišli k peniazom nečestným spôsobom. Rozsiahlej korupcii a pochybným kšeftom priali asi všetky režimy, ktoré na našom území vládli posledných sto rokov. Kvôli tomuto má mnoho Slovákov predsudky voči všetkým lepšie zabezpečeným, a títo ľudia nedokážu akceptovať, že niekto peniaze zarobil poctivou prácou.

Vybudovať si úspešný biznis v stavebníctve a rozumne narábať s peniazmi? Neexistuje! Niet nad milých spolužiakov, ktorí nedokážu spracovať úspech druhých: „Prvýkrát mi došlo, že sme oproti ostatným bohatí, až vtedy, keď na strednej jeden spolužiak po triede vytrúbil, že môj otec kradne, lebo sme si nainštalovali do domu klimatizáciu. Asi polovica spolužiakov sa so mnou na čas prestala baviť.“

Pocit viny

Jeden komentujúci priznáva, že skvelé majetkové pomery svojej rodiny si uvedomil až na vysokej škole, keď sa dostal do kontaktu so spolužiakmi z ekonomicky slabších regiónov: „Často sme sa o niečom rozprávali, napríklad čo sme robili v lete, a ja som sa radšej nepriznal, že sme boli niekde na dovolenke. Herný laptop, čo som dostal k štúdiu, som radšej ani nevyťahoval z tašky, ak som úplne nemusel, lebo som sa ohľadom toho celého cítil dosť blbo, až previnilo.“

Niekedy má človek výčitky aj z toho, že má lepší lístok na vlak ako ostatní: „Ja som sa hanbila, že som vo vlaku chodila v 1. triede. Takže aj keď som mala lístok od rodičov do 1. triedy, tak som si sadla ku kamošom, ak tam boli, a modlila sa, aby pani sprievodkyňa nič nepovedala.“

Táto používateľka tiež tvrdí, že nikdy nemala potrebu sa vyvyšovať: „Popravde, nestretla som sa s tým, že sa niekomu z horších pomerov niekto z vyšších smial. Ale naopak sa mi to stalo veľakrát. Alebo možno nie zrovna smial, ale podceňoval, ohováral a pod.“

V ďalšom komentári ešte dodáva: „Závidela som deťom na ZŠ, že boli v Chorvátsku autom. My sme vždy všade boli len letecky, a do Chorvátska sme ani nešli. Vždy Grécko, Riviéra, Španielsko, Madeira či úplne niekam inam…“

Tí druhí

„Podľa mňa im to nikdy úplne nedopne. Proste si vždy nájdu a najviac rozumejú so sebe rovnými. Ako, nejakú základnú predstavu o chudobnejších ľuďoch majú, ale nechápu ich,“ takto vníma deti z bohatých rodín jeden komentujúci.

Tu je príklad takého človeka, s ktorým sa asi len málokto dokáže identifikovať: „Spolužiačka na strednej stratila prsteň za 12-tisíc a bola nešťastná, že na Vianoce nedostane nič iné len zas ten prsteň.“

Na príspevok reaguje ďalšia komentujúca: „Mala som podobnú spolužiačku na výške ako ty, ktorá sa sťažovala, že to nie je sranda mať rodičov podnikateľov, lebo stále pracujú počas dovoleniek. Chodili pravidelne na päť dovoleniek za rok, a keď nešli k moru, tak ‚aspoň‘ do Tatier, kde mali apartmán.“

„Mám pár kamarátov z nejakej tej lepšej vrstvy, aj keď nutne bohatí by som to nenazval. Všetko sú to v pohode ľudia, v niečom to mali v živote jednoduchšie, určite je fajn vyrastať v dobrej štvrti a dostať športové auto na osemnástku. (smiech) Ale tiež riešia zamestnanie/školy, pracujú, sami si zarábajú, takže nie sú nejakí odtrhnutí od reality,“ poukazuje jeden z komentárov na to, že aj bohatí ľudia sú len ľudia.

Niektoré jedince zo zlatej mládeže sú hotoví ekonomickí géniovia: „Ja som raz nemal na nájomné na intráku a spolubývajúci mi poradil, že keď on nemá peniaze na nájomné, tak ide do banky a vloží si tam peniaze, aby mal. Odvtedy sa držím tejto cennej finančnej rady.“