Slovenská kinematografia je mladá. V porovnaní s okolitými štátmi dokonca aj malá, ako to už ale je s každou súčiastkou Slovenska. Nedá sa ale povedať, že by nebola kvalitná. Samozrejme, objavujú sa v nej romantické „kasové trháky“, ktoré kritickejšieho diváka často nechajú rozzúreného, avšak kedysi to tak nebolo. Aj dnes sa u nás točia skvelé a úspešné filmy, je to ale zriedkavé. Kedysi tu úradovali tí najlepší slovenskí režiséri, akých sme tu kedy mali.
Ich diela sa zapísali do histórie kinematografie svojou inovatívnosťou a kultúrnou váhou. Neraz sme sa vďaka týmto filmom dostali na piedestál pozornosti sveta. Neraz boli títo režiséri za svoje výstupy komunistami prenasledovaní a ich filmy odložené do trezorov. Áno, niektoré z ich filmov boli skryté pred verejnosťou viac než desať rokov. Prečo? Pretože boli príliš progresívne a nehrali jedny husle s nastoleným politickým režimom. To je ale údel umenia, posúvať hranice možného, nie?
Títo režiséri priniesli našej kinematografii obrovský počet nesmierne rozdielnych a originálnych diel, ktorými sú naši tvorcovia dodnes. Zároveň sú ich diela pripomienkou zašlého sveta. Všetky sa natáčali v úplne iných podmienkach. Či už technických, politických alebo kreatívnych. Väčšina z týchto režisérov je už, bohužiaľ, po smrti. Diela tých najlepších režisérov ale žijú navždy. Pozrime sa teda na to, aké filmy tvorili naši legendárni slovenskí režiséri.
Juraj Jakubisko
Širokej verejnosti asi najznámejší tvorca na tomto zozname zodpovedný za filmové hity ako Perinbaba a Tisícročná včela. Juraj Jakubisko, kvôli svojej snovej, ľudovej a chaoticky extravagantnej poetike prezývaný aj Slovenský Fellini, ale okrem toho natočil aj iné skvelé diela. Medzi tie patria napríklad jeho nízkorozpočtové prvotiny ako Kristove roky, Zbehovia a pútnici a Vtáčkovia, siroty a blázni. Ten išiel aj do trezoru a na verejnosť sa film dostal až v roku 1989, dvadsať rokov po natočení.
Jakubisko sa okrem toho do dejín slovenskej kinematografie zapísal aj neskoršou megalomániou. Natočil aj menšie skvelé filmy, ako napríklad Sedím na konári a je mi dobre, avšak neskôr sa v ňom prebudila potreba točiť epické veľdiela. Medzi tie patrí napríklad Bathory z roku 2008, ktorý stál neskutočných 10 miliónov eur, čo je v prepočte na slovenské koruny ešte obscénnejšie pôsobiaca čiastka – 400 miliónov korún.
Naposledy sa po vrecku Jakubiskovi investori plesli pri jeho poslednom filme Perinbaba a dva svety. Ten stál približne 4 milióny eur. Napriek zmiešaným reakciám na jeho novšie filmy zostáva Jakubisko jedným z pilierov slovenskej kinematografie. Rôzni slovenskí režiséri, vrátane Jakubiska, si museli za svoje „politicky nekorektné“ filmy vypracovať ospravedlnenie. Niektorí netvorili, iní zas točili „objednávkové filmy“, teda režim oslavujúce diela, ktoré boli nadiktované samotným komunistickým režimom.
Martin Holý ml.
Zatiaľ čo Jakubisko bol viac postavený na metaforách a surrealizme, Martin Holý ml. staval svoje filmy na realistickosti a dôkladnej psychologickej hĺbke postáv. Postavy jeho príbehov sú autentické a príbehy filmov sa točia okolo nich. Medzi jeho najznámejšie staršie filmy patria napríklad Medená veža a Orlie pierko. Dva filmy o priateľoch a ich vzťahoch odohrávajúcich sa na horách. Výrazným je taktiež film z roku 1968 Balada o siedmich obesených, ktorý vie svojou psychologickou hĺbkou prekvapiť aj dnes.
Ďalšími z jeho dôležitých, avšak neskorších filmov sú Signum laudis a Noční jazdci z rokov 1980 až 1981. Všetky štyri spomenuté filmy si svoju kvalitu držia aj dnes, presne kvôli Holého zameraniu na predkladaný príbeh a postavy. Nie na podtext. Noční jazdci by sa dali pokladať za ojedinelý slovenský western, zatiaľ čo Signum laudis je asi najkvalitnejší otvorene vojnový snímok, aký kedy u nás vznikol.
Martin Holý pri svojich filmoch často spolupracoval s tvorcom, ktorý je so slovenskou kinematografiou spájaný často. Ide o českého hudobného skladateľa s menom Zdeněk Liška. Ten robil soundtracky pre filmy od Holého, ale aj pre iných slovenských tvorcov. Ďalšími dôležitými tvorcami sú scenáristi Tibor Vichta a Ivan Bukovčan. Martin Holý spolupracoval pri rôznych filmoch so všetkými tromi.
Štefan Uher
Štefan Uher je zakladateľom takzvanej novej filmovej vlny na Slovensku, ktorá bola súčasťou veľkej československej novej vlny. Toto obdobie predstavuje sériu najlepších filmov, aké sa u nás kedy natočili. Uher k tejto „vlne“ prispel filmami, ako napríklad Slnko v sieti, Organ a Panna zázračnica. Uher, podobne ako zopár ďalších slovenských tvorcov tohto obdobia, rád spolupracoval s nehercami. Hlavnú postavu filmu Slnko v sieti si taktiež zahral neherec Marián Bielik.
Aj Uher sa ale stretával s nepriateľským správaním komunistického režimu. Panna zázračnica bola kvôli svojmu avantgardnému štýlu kritizovaná a cenzurovaná. Slnko v sieti, jeho najvýznamnejší film z roku 1962, bol inovatívny svojou nelineárnou stavbou rozprávania príbehu, ale aj svojimi témami mladých ľudí a dynamiky ich vnútorných životov. Podľa Slnka v sieti je pomenovaná aj hlavná slovenská filmová cena. Tá sa udeľuje od roku 2004.
Dušan Hanák
Ako to už začína vyzerať, tí najlepší slovenskí režiséri boli neustále pod tlakom komunistického režimu. Dušan Hanák nie je výnimkou. Jeho filmy sa ocitali v trezoroch, ale úspešne aj putovali po svetových festivaloch. Slávil úspechy, zároveň sa ale musel neustále obracať v nariadeniach režimu. Žije dodnes a vyučuje na VŠMU. Medzi jeho najznámejšie filmy patria dokumentárne filmy ako Obrazy starého sveta z roku 1972 a Papierové hlavy z roku 1995. Ten je zatiaľ jeho posledným filmom. Z hraných filmov ide napríklad o Ružové sny a Tichá radosť.
Hanák sa vo svojich filmoch sústreďuje hlavne na spoločnosťou odsunuté osoby. Obrazy starého sveta sú ľudsky jemným záznamom starších ľudí pôsobiacich skutočne ako z iného, zabudnutého sveta. Ide o jeden z najvplyvnejších a najvýraznejších dokumentárnych filmov, aké tu u nás boli kedy natočené. Taktiež bol 15 rokov zavretý v trezore.
Peter Solan
Peter Solan je ďalšou významnou osobnosťou slovenského filmu. Inovatívnosť jeho filmov je asi najviac výrazným prvkom jeho tvorby. Ponára sa hlboko do psychológie postáv, rieši morálne a etické dilemy, vyznačujúc popri tom komplexnosť ľudskej bytosti. Vďaka tomuto sú jeho filmy značne univerzálne, a to spôsobilo, že si Solan získal sympatie aj zahraničných divákov a kritikov. Jeho najznámejšie dva filmy sú Boxer a smrť z roku 1962 a Kým sa skončí táto noc z roku 1965.
Napriek direktívam komunistického režimu bol Solan schopný natočiť filmy, ktoré sú inšpiratívne dodnes. Kým sa skončí táto noc bol z veľkej časti natočený za pomoci improvizácie hercov. Filmu sa darí spájať komplexné s obyčajným, keďže je o tom, ako sa stretne banda obyčajných ľudí z rôznych pozadí a musia spolu stráviť noc v klube. Solan ďalej natáčal aj dokumentárne a experimentálne filmy, jeho osoba je ale spájaná hlavne s týmito dvomi filmami.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
