Práca na tiesňovej linke so sebou prináša vtipné momenty, no aj tie vážne a srdcervúce. Zamestnanec na takejto pozícii musí byť vybavený silným žalúdkom, pevnými nervami a značnou dávkou mámp*čizmu. Inak sa táto robota zvládnuť nedá.
1. Mala som dve 16-hodinové zmeny za sebou a ledva som si medzi nimi stihla na pár hodín pospať. Za hodinu mi mala končiť služba, ranná špička sa chýlila ku koncu, linky začali zvoniť menej a ja som už bola pripravená konečne vypadnúť. Smola.
O pár sekúnd na to sa stala obrovská búračka s množstvom osobných áut a kamiónov na diaľnici. Linky vysvietené ako vianočný stromček, všade zmätok a chaos. Našťastie nikto nezomrel, no poriadne nás to prebralo.
2. Volal nejaký pán, že z budovy oproti jeho domu sa valí dym. Zadala som do systému adresu a vyskočilo mi, že ide o hasičskú stanicu. Prišlo nám to zvláštne, ale aj tak sme tam, samozrejme, poslali ľudí. Vysvitlo, že hasiči odišli na urgentný zásah a zabudli v rúre lasagne z polotovaru. Tie sa akosi chytili a spôsobili požiar.
3. Ženské v strednom veku, ktoré sa práve potýkajú so syndrómom prázdneho hniezda, sú najhoršie. „Volala som pred desiatimi minútami, tak KDE V PEKLE JE TÁ HLIADKA?!!“ Moja, pravdepodobne hrajú v aute kameň-papier-nožnice, aby zistili, ktorý z nich si bude môcť vypočuť tvoju zbytočnú sťažnosť. Nemám nič proti ľuďom, ktorí si nie sú istí, a tak pre istotu zavolajú, ale tieto ženské si chcú proste len rypnúť.
4. Na margo predošlého bodu – nespočetne veľa ráz sa nám stalo, že volala presne takáto pani, pretože videla niekoho rybárčiť pri rybníku bez licencie vycapenej rovno na čele. Volala každých päť minút a stepovala na mieste, až dokiaľ sa neobjavila hliadka. Potom im poriadne naložila – že čo im tak dlho trvalo – a hneď na to vysvitlo, že pán mal rybársky preukaz v batohu.
5. Občas majú aj takéto ženy opodstatnené sťažnosti (to však rozhovory s nimi nerobí o nič príjemnejšie). Konkrétne táto pani volala na tiesňovú linku, pretože susedove deti ukradli z rybníku na predzáhradke zlatú rybku. Vraj s nimi mala už predtým nejaké nezhody (že ma to vôbec neprekvapuje), no toto bolo podľa jej slov už naozaj cez čiaru. Poslali sme tam hliadku, no dodnes neviem, čo sa s chúďatkom zlatou rybkou vlastne stalo.
6. Mali sme jednu slečnu (mladú, no nepochybne už dospelú), ktorá k nám jednu zimu volala celkom pravidelne, vždy s rovnakým problémom. Keď začalo snežiť, myslela si, že nebo padá. Hovor prebiehal asi takto: „Dobrý deň, z neba padajú kúsky oblakov. Myslím, že by ich mal niekto vyniesť naspäť na oblohu.“ Toto sa opakovalo niekoľkokrát, až jej môj kolega povedal, že to sú prebytočné oblaky a na oblohe chýbať nebudú. To jej ako vysvetlenie očividne stačilo, lebo už viac nevolala.
7. Ďalší pravidelný volajúci mal duševné problémy a nanešťastie bol bezdomovec. Vždy, keď vedel, že sa ide zrútiť, našiel najbližšiu telefónnu búdku a zavolal na tiesňovú linku (vďaka tomu sme mali okamžite jeho presnú polohu). Volával pomerne často, už sme ho všetci poznali po hlase. Niekedy stačilo len „už to ide“ a my sme vedeli, kto volá a poslali mu pomoc.
8. Spomínam si na jednu starenku, ktorá mala neustále problémy s manželom. Raz vytočená volala na tiesňovú linku a kričala: „Okamžite sem niekoho pošlite, lebo ho zastrelím.“ Keď sa na miesto dovalila hliadka, zistili, že jej pes sa volá Manžel. Starena stála na záhrade, v rukách držala záchodový zvon namierený na psa ako zbraň a tvárila sa, že z neho páli. Do toho všetkého kričala: „Bum, bum, bum!“ Policajti sa ju snažili „odzbrojiť“, no ona sa nedala. Začala utekať po záhrade a hučala: „Mňa nemôžete zastaviť!“ Psík skončil v útulku…
9. Táto tetucha bola stelesnením otravnosti. Každý deň volala s novým problémom, ktoré sa pohybovali na škále od totálnych drobností po totálne absurdity. Jej najväčšie skvosty si budem pamätať asi navždy. Černoch a Arab sa vlámali do jej bytu a strčili prsty do jej arašidového masla. Vysoký Arab jej nacikal na stoličku, kým bola vo vedľajšej miestnosti, a potom utiekol.
Sused nad ňou jej cikal na hlavu cez dierku v zemi (bývala na najvyššom poschodí). Neustále jej nakúkal do okna démon a odišiel len keď mu povedala, nech sa p*jebe. A na záver to najlepšie – z podlahy jej vyliezali hady, obmotali sa jej okolo nôh a zrazu sa zmenili na ruky. „Choďte preč od mojej pišulky!“ kričala do telefónu.
10. Toto bolo vtipné aj smutné zároveň, ale jednoznačne viac to druhé. Niekto nahlásil domáce násilie a na miesto bola vyslaná hliadka. O niekoľko minút neskôr sa z vysielačky ozvalo: „Pošlite posily. Ten chlap ju mláti hadom!“ Nerozumela som. „Obrovským hadom. K*rva obrovským.“ Ten magor mlátil svoju manželku velikánskym dvojmetrovým hadom. Skončil na polícii, žena v nemocnici a had v útulku. Neskôr si ho adoptoval jeden z našich policajtov.
11. Niektorí moji kolegovci majú na starších ľudí poriadne nervy, lebo rozprávajú pomaly, pýtajú sa hlúposti a často nás poriadne nepočujú. Ale ja ich mám rada a niekedy sú naozaj rozkošní. Napríklad, jeden pán, ktorý k nám volal každý deň a pýtal sa, koľko je hodín. Rozbili sa mu hodinky a nemohol si dovoliť nové, tak každý deň zavolal, my sme mu odpovedali, poďakoval a zložil. Posledný raz, keď volal, povedal, že si našetril na nové hodinky a ešte raz nám všetkým poďakoval. Úprimne, celkom mi jeho telefonáty chýbajú…
12. Nestáva sa často, že nefunguje policajný systém, no tentokrát prebiehal update. Keďže nemôžeme na niekoľko hodín jednoducho tiesňovú linku odstaviť, neostáva nám nič iné, len prepnúť na manuál. Správy sa píšu ručne, zápisnice sa zakladajú do spisu, a tak ďalej a tak ďalej. A čo vtedy čert nechcel? Obrovská ozbrojená lúpež v národnej banke!
13. Raz mi zavolal muž – čerstvo prepustený z väzenia – že sa stratil a nevie nájsť cestu domov. Pomohla som mu, nasmerovala ho a poslala na miesto hliadku, aby sa uistili, že je on aj jeho okolie v poriadku. Bol. Lenže potom začal volávať každý deň. Robil mi sexuálne návrhy, chcel moje súkromné číslo a dožadoval sa stretnutia.
Jeho číslo sa dostalo na čiernu listinu, no on si vybavil nové. Volal niekoľkokrát do dňa. Bola som taká vystrašená, že som požiadala o ochranku, ktorá ma chodila odprevádzať na autobus. Jedného dňa mi zavolal a povedal, že sedí v bare neďaleko mojej práce a čaká na mňa. Poslala som tam teda hliadku a oni ho chytili.
14. Toto bol prvý hovor, ktorý ma donútil prerušiť zmenu a ísť sa niekam upokojiť. Volalo malé dievčatko – hyperventilovalo, plakalo a bolo úplne hysterické. Trvalo mi niekoľko minút, kým som ju upokojila natoľko, aby mi povedala, čo sa deje. Vysvitlo, že sused jej zastrelil psa, lebo vbehol na jeho pozemok.
Ona zatiaľ bežala do domu pre vôdzku a poprosila suseda, aby chvíľu počkal, že hneď ho príde chytiť. Vystrelil, keď sa vracala a psík zomrel rovno pred jej očami. Jej sused už mal pestrú minulosť, čo sa nelegálneho zabíjania zvierat týka, ale urobiť to pred malým dievčatkom… To je naozaj vrchol.
15. Kamión vrazil do domu, prerazil stenu a ostal tam zakliesnený. Na linku prišli tri hovory – od suseda, od obyvateľa domu a od muža sediaceho v kabíne nákladiaku. Šofér nákladiaku dostal našu najlepšiu dispečerku – pracovala tam vyše 20 rokov a vedela zvládnuť naozaj každú situáciu. Šofér sa omnoho viac obával o ľudí v dome, než o seba a neustále sa ospravedlňoval. Potom nastalo ticho a v tom zúfalo zašepkal: „Bože, cítim benzín. Ja tu zomriem. Zomriem tu, však?“
Dispečerka sa ho snažila upokojiť, no zakaždým, keď stlmila jeho hovor, vrieskala na hliadku, nech si pohnú. Prišli ale neskoro. A my sme počuli všetko. Výbuch, šoférov krik, plamene… A potom ticho. Naša najlepšia dispečerka sa bez slova zdvihla, odhlásila a odišla preč. Toto je presne dôvod, prečo je táto práca len pre silné žalúdky…
Zdroj: boredpanda.com
Titulná fotka: Javier Zarracina
