Je veľkým šťastím, že žijeme v dobe, keď takmer nikto z nás na vlastnej koži nezažil vojnu a predstavu o tom, ako to na bojisku môže vyzerať, si formujeme len na základe hier či filmov. Rovnako ako šoférovanie či milovanie, aj vojna je na obrazovke vyobrazená spôsobom, ktorý skutočnosť výrazne skresľuje a nie celkom sa podobá skutočnej praxi.
V žánri vojnových filmov sa vyskytuje množstvo mýtov a poloprávd, ktoré majú tendenciu opakovať sa vo filme za filmom a vytvárať tak žánrové klišé. Toto je niekoľko nerealistických klišé, ktoré sa vyskytujú vo filmoch s vojnovou tematikou, prípadne príbuzných žánroch.
Plameňomet, ktorý sa mení na ohnivú guľu
Videli sme to v nespočetne veľa filmoch a táto mechanika funguje aj v mnohých hrách. Najjednoduchší spôsob, ako sa zbaviť nepriateľského vojaka s plameňometom, je presným zásahom trafiť palivovú nádrž na jeho chrbte, vďaka čomu exploduje do efektnej ohnivej gule, ktorá pohltí nielen plameňometníka, ale aj jeho blízko stojacich kamošov.
Takto to ale nefunguje. Plameňometné nádrže po zásahu nevybuchujú. Aj keď palivo po zapálení vydá poriadne množstvo energie, zapáliť ho vôbec nie je jednoduché a guľka na to vôbec nestačí. Problémom je aj to, že nádrž neobsahuje kyslík, ktorý je potrebný pre horenie. Po zásahu sa môže stať, že natlakovaná nádrž praskne, čo vojakom určite otrasie. Určite ho tiež nepoteší, že za sebou bude ťahať prúd vytekajúcej horľaviny.
Veteráni spomínajú, že obsluhovať plameňomet bola jedna z najhorších prác a ich nosiči mali veľmi krátku životnosť. Nie je to teda spôsobené tým, že by ich zbrane vybuchovali, ale tým, že nepriateľ si uvedomoval nebezpečnosť tejto zbrane a snažil sa ju zlikvidovať skôr, než sa priblíži na účinnú vzdialenosť. Minulý čas je tu fakt na mieste, pretože klasické plameňomety, aké sme videli v druhej svetovej vojne, sa dnes v boji už nepoužívajú.
Rozprávanie počas boja
Čo by to bolo za vojnový film, ak by neobsahoval aspoň jednu scénu, kde smrteľne zranený vojak leží v objatí svojho druha a s posledným dychom ho žiada, aby odovzdal odkaz jeho rodine? Ak sa to deje priamo počas toho, ako okolo svištia guľky a vybuchujú granáty, preživší kamarát by z posledných slov svojho umierajúceho spolubojovníka veľa nemal.
Filmy nevedia človeku sprostredkovať, aké brutálne hlasné sú zvuky bojiska (pre priblíženie sa oplatí navštíviť rekonštrukcie vojnových udalostí, ktoré sa pri rôznych príležitostiach konajú vo všetkých kútoch Slovenska). Pokiaľ človek na vlastné uši nepočul, ako znie automatická paľba v skutočnosti, nemá šancu pochopiť, aká náročná je komunikácia na bojisku. Dorozumieť sa hlasom počas intenzívneho boja pre vojakov vôbec nie je samozrejmosťou.
V boji sú vojaci často odkázaní na komunikáciu gestami, svetlicami, dymovnicami či dohovorenými signálmi (vidí nepriateľa – zdvihne lopatku). V praxi to môže vyzerať napríklad tak, ako keď počas druhej svetovej vojny velitelia sovietskych tankov, sediaci vo veži, rozdávali pokyny nižšie sediacemu vodičovi kopancami do chrbta, z ktorých si vytvorili akúsi „morzeovku“. Bojovníci sa takisto spoliehajú na automatizáciu činností, teda každý vojak vďaka výcviku vie, čo má v danej situácii robiť bez toho, aby mu to niekto povedal.
Dlhá automatická paľba
Ak sa vo vojnových a akčných filmoch objavia automatické zbrane, je jasné, že sa z nich bude strieľať v dlhých dávkach. Veď keď zbraň dokáže rýchlo strieľať, prečo by z nej niekto strieľal pomaly? Aj v tomto prípade je vojenská realita o niečo zložitejšia.
V skutočnom boji sa prestrelky odohrávajú na oveľa väčšie vzdialenosti, než vidíme vo filmoch. Na 70, 100 alebo viac metrov automatická paľba stráca kvôli rozptylu účinnosť. Pušky strieľajú jednotlivými výstrelmi, guľomety veľmi krátkymi dávkami a samopaly slabých pištoľových kalibrov s každým metrom navyše žalostne strácajú efektivitu. V mnohých ozbrojených silách dokonca platí pravidlo, že radoví vojaci majú zakázané strieľať dávkou a musia si vystačiť s jednotlivými výstrelmi.
Nielen potreba presnosti na veľkú vzdialenosť je dôvod, prečo je automatická paľba zriedkavejšia, ako to filmy prezentujú. Treba brať do úvahy aj to, že zbraň sa môže prehriať. Ďalším dôležitým faktorom je kapacita zásobníka. Napríklad rozšírený Kalašnikov sa pri automatickej paľbe vyprázdni asi za 3 sekundy. Vojak, ktorý by celý čas používal zbraň vo full-auto režime, by rýchlo míňal muníciu, a veľká časť výstrelov by minula svoj cieľ.
Aký zmysel má teda táto funkcia v štandardných armádnych automatických puškách? Na úrovni jednotlivca nájde využitie hlavne pri boji na malé vzdialenosti, ako napríklad čistenie budov, zákopov a opevnení. Na úrovni družstva má zmysel pri poskytovaní krycej paľby zasypaním nepriateľskej pozície guľkami tak, aby z úkrytu nemohol vystrčiť ani vlas.
Prebehnúť pred hlavňami nepriateľa
Vo filmoch môžeme vidieť, ako si vojaci s nepriateľskou paľbou poradia spôsobom „veď prebehnem“. Mnoho prípadov sa predvedie v záverečnej bitke v Zachráňte vojaka Ryana. Nemci aj Američania nekrytí pobehujú zo strany na stranu a pohyb považujú za lepšiu ochranu ako úkryt, čo je vo veľkom rozpore s konvenčným vojnovým učením.
Bežať cez otvorený priestor, ktorý je pokrytý nepriateľskými zbraňami, a dúfať, že nepriateľ jednoducho netrafí, je vždy veľmi, veľmi zlý nápad. Hlavne v dobe moderných samonabíjacích zbraní. Jednoducho platí, že ak ťa nepriateľ vidí, tak strieľa a na vzdialenosť pár metrov určite neminie. To, čo v ukážke predviedol Opham, je gigantická chyba a v skutočnosti by ho nemecká paľba zaručene v okamihu premenila na rešeto.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane