Dnes žijeme vo svete, ktorý je už takmer celý prebádaný. Skúmame už tie najmenšie častice našej reality a snažíme sa pochopiť každý jeden element do absolútneho detailu. Lietame do vesmíru, ponárame sa do najhlbších priestorov sveta a staviame budovy stúpajúce do nebies. Kedysi dávno to ale takto nebolo. Niekto musel všetky tieto skryté miesta na zemi nájsť ako prvý. Robili sa veľkolepé expedície, ktoré neraz končili katastrofálne. Medzi tieto expedície patrí aj The Franklin expedition.
Dve lode Erebus a Terror vyplávali 19. mája 1845 z Veľkej Británie a vyrazili smerom ku Kanade. Tam mali v pláne nájsť neprebádané územie, v ktorom sa mal nachádzať prieplav ponad Kanadu až k Ázii. Objavenie tejto cesty malo viesť k sprístupneniu nových obchodných ciest. Námorníci, aj keď boli vybavení tou najlepšou technikou vtedajšej doby, sa museli potĺkať s neznesiteľnými podmienkami – neutíchajúci vietor, mráz, ľadovce, zamrznuté more a omnoho, omnoho viac.
Jedla mali, samozrejme, dostatok a lode boli schopné vykurovať svoje interiéry. Všetko bolo pripravené tak, aby dokopy 129 námorníkov prežilo dlhočiznú plavbu až do cieľa. Nečakaný zvrat udalostí ale vyústil do toho, že lode zostali zaseknuté v ľade a posádka musela vymyslieť plán, ako prežiť. To, čo nasledovalo, bola jedna z najväčších tragédií a záhad, aké sa kedy v histórii ľudstva stali. Toto je mysteriózna tragédia The lost Franklin expedition.
Čo expedícii predchádzalo?
Lodné expedície sa vykonávali už od 15. storočia. Odvtedy sa Európania snažili zmapovať čo najviac západnej pologule. Naprieč vekmi vedúcimi k 19. storočiu sa Európania snažili zmapovať aj Severnú Ameriku. Tá robila námorníkom vždy problém, keďže sa tu vyskytovalo asi najviac nehostinné prostredie zo všetkých nepreskúmaných lokácií. Zima, nepokojné vody a mnoho ďalších elementov prispievalo k tomu, že takéto expedície mohli veľmi ľahko skončiť katastrofou.
Od 16. až po 17. storočie sa podarilo európskym moreplavcom geograficky zaznamenať pobrežie Kanady. V 18. storočí sa zas dostali do takého bodu, že usúdili, že nad Kanadou existuje prieplav nachádzajúci sa v Arktickom oceáne, prepájajúci Atlantický a Pacifik. Bola to nová, ešte neprebádaná skratka medzi dvomi svetmi. Tu sa pomaly dostávame k jadru príbehu The lost Franklin expedition.
V roku 1804 sa Sir John Barrow stáva druhým tajomníkom Admirality a na tomto poste vytrval až do roku 1845. Naprieč svojou kariérou ovládal britskú Kráľovskú flotilu a viedol ju k tomu, aby prieplav nad Kanadou našla. Pod jeho striktným a spoľahlivým vedením sa nachádzalo mnoho dobrodruhov, jedným z nich bol aj John Franklin. Ten ku Kanade prvýkrát vyplával v roku 1818 a v nasledujúcich rokoch tam vyplával ešte dvakrát ako veliteľ výpravy.
V roku 1845 sa uznalo, že námorníci urobili, čo mohli, aby zredukovali areál, v ktorom sa mohol prieplav nachádzať. Išlo o 181 300 km2. Tak sa rozhodlo, že do areálu bude vyslaná expedícia s jediným cieľom – nájsť prieplav. Táto expedícia by musela okrem iných nástrah zdolať 1 670 km dlhú plavbu.
Prípravy Franklin expedition
Spomínaný Sir John Barrow rozhodoval o tom, kto expedíciu povedie. Keďže on sám mal už 82 rokov, nemohol sa zúčastniť. Jeho prvé tri voľby boli zamietnuté, buď z osobných dôvodov, alebo zo strany Admirality. Vedenie teda pripadlo kapitánovi Johnovi Franklinovi, dôkladnému a vplyvnému kapitánovi.
Franklin sa stal veliteľom expedície a kapitánom jednej z lodí, konkrétne išlo o HMS Erebus. Kapitánom druhej lode s názvom Terror sa stal skúsený námorník Francis Crozier. Medzi dvoch kapitánov bol prihodený aj mladý kapitán James Fitzjames, aby sa stal asistentom Franklina.
Lode obsahovali najmodernejšie technológie danej doby. Mali v sebe zabudované parné motory vybrané z lokomotív a vsadené do lodí na to, aby sa vedeli bez problémov pohybovať aj bez vetra. Okrem toho sa lode dali vyhrievať a niesli v sebe knižnice s približne 1 000 knihami. Námorníci so sebou taktiež niesli zásoby jedla na tri roky a niekoľko domácich zvierat.
Zásoby jedla vznikli vďaka súťaži, ktorú vyhral asi najhorší výrobca konzerv na svete. K tomu sa ale dostaneme až neskôr. Ide o jeden z mnohých elementov, ktoré expedíciu skladajúcu sa majoritne z anglických námorníkov ukončili.
Vyplávanie Franklin Expedition a zmiznutie
Expedícia vyrazila 19. mája 1845 s posádkou pozostávajúcou z 24 dôstojníkov a 110 námorníkov. Po 30 dňoch na mori napísali posledné listy svojim rodinám a vyplávali smerom ku Kanade. Z týchto listov sa dalo vyčítať, že vedúci expedície John Franklin zakázal vstrebanie akejkoľvek omamnej látky a nadávanie na palube. S listami odišlo aj 5 námorníkov, ktorých zastihla ešte pred odplávaním tuberkulóza. Koncom júla toho istého roku boli lode Erebus a Terror videné na mori loďami Enterprise a Prince of Wales. Toto bolo poslednýkrát, čo Európania expedíciu uvideli.
Od toho bodu sa expedícia stratila. Zmizla. Nikto o Franklin expedition netušil nič najbližšie 2 roky. S mužmi na lodiach sa zatiaľ odohrávali hrôzy, aké si nikto z nás nevie ani predstaviť. Po spomenutých 2 rokoch sa do situácie zamiešal parlament a samotná manželka kapitána Johna Franklina. Spoločne popohnali Admiralitu k tomu, aby vyslala záchrannú misiu. Po niekoľkých mesiacoch dohadovania sa sa tak aj stalo. Admiralita si totižto myslela, že nie je dôvod na obavy.
Na záchranu bolo vyslaných hneď niekoľko lodí. Nikto ale neuspel. Väčšina z nich sa stretla s ľadom a mrazom a musela hľadanie ukončiť. Námorníci dezertovali lode a búrili sa. Pre Franklin expedition to vyzeralo každým dňom horšie a horšie. Do situácie sa zamiešal aj legendárny spisovateľ Charles Dickens, dobrý známy manželky Johna Franklina.
Písal a básnil využívajúc svoju kultúrnu influenciu na to, aby ľudí nahnal do hľadania. V záchrannej akcii veľakrát pomáhali aj bežní občania. Nič tomu ale nepomohlo. Čo nasledovalo, bolo 150 rokov hľadania, vypočúvania a zbierania evidencie na to, aby sa poskladal tragický príbeh teraz známy ako The lost Franklin expedition.
Čo sa teda vlastne stalo?
V máji roku 1847 sa 8 mužov z expedície vybralo na pobrežie pustého ostrova King William Island, kde zanechali dve kópie listu popisujúceho stav ich expedície. V liste sa píše, že je všetko v poriadku a všetko ide podľa plánu. Všetko sa ale rýchlo začalo meniť.
Obe lode sa zasekli v ľadoch. Očakávalo sa, že leto bude trvať dlhšie a more nezarastie ľadom tak skoro. Bohužiaľ, stalo sa. Franklin expedition sa nemohla pohnúť, na lodi bolo pokazené jedlo, široko ďaleko nič nerástlo ani nežilo. Povráva sa, že na území žijú medvede, avšak nikdy nebolo potvrdené, či členovia Franklin expedition nejakého zazreli.
Loď Erebus sa začala používať ako „hlavný stan“, kam sa chodili námorníci zohrievať a žiť. Z lode Terror sa stalo jedno veľké studené skladisko prebytočného jedla, ktorého nebolo veľa, a mŕtvol, ktorých bolo stále viac a viac. 11. júna 1847 zomrel kapitán John Franklin.
Obrovské množstvo jedla, ktoré si sebou zobrali, bolo pokazené. Konzervy boli nekvalitne uzatvorené, čo spôsobilo, že jedlo vo vnútri jednoducho zhnilo. Okrem toho sa v jedle nachádzalo obrovské množstvo železa, čiže každým sústom sa námorníci otravovali viac a viac. Okrem toho železo aj pili. „Moderný“ lodný systém spracovaný tak, aby vedel topiť ľad a produkovať vodu, bol navrhnutý tak, že voda pretekala cez nekvalitné potrubia, a tak sa do vody dostávalo železo.
Jednou z teórií je, že posádka nemala dostatok zinku, keďže sa v ich strave žiaden nenachádzal. To spôsobilo, že ich telá začali pojedať samé seba zvnútra, čo spôsobuje ďalšie vypustenie železa do tela. Toto spôsobovalo, že posádka Franklin expedition bola veľmi ľahko zastihnutá akoukoľvek chorobou, ktorá ich vedela poznačiť ešte viac. Zvracanie, hnačky, únava, motanie hlavy, všetko sa to kombinovalo. A to bol ešte len začiatok.
The lost Franklin expedition a jej pohroma
5 mužov, ktorí boli na začiatku expedície vyslaní späť domov, trpeli tuberkulózou, čiže sa dá očakávať, že na lodi besnela aj tuberkulóza. Okrem toho na lodi pôsobil aj skorbut, typická námornícka choroba, ktorá spôsobuje krvácanie ďasien, vypadávanie zubov a mäknutie kostí. Námorníci nemali proti tejto chorobe ako bojovať, keďže im došli citróny. Áno, tie obsahovali dostatok vitamínu C na to, aby spomalili alebo zastavili skorbut. Citróny ale došli.
Aj keby sa posádke podarilo uloviť nejaké zviera, zjesť by ho nemohli. Arktická fauna totižto obsahuje botulizmus typu E. Čo i len kvapka krvi takéhoto zvieraťa by mohlo vyústiť do smrti akéhokoľvek Európana. V apríli 1848 si expedícia uvedomila, že nemajú čo spraviť. Jedlo bolo pokazené, nemohli nič loviť, zima neustávala a ľad nepovoľoval. Museli kráčať.
Púť preživších
Muži teda vzali záchranné lode, naložili ich na King William Island a vyrazili smerom ku Kanade. Povrch ostrova pozostával čisto zo štrkovitých skál, čiže postup bol nebezpečný a bolestivý. Nehovoríme ale o mužoch, čo lode tiahli. V lodiach totižto ležali tí, ktorí už nevládali. Tí, ktorí trpeli skorbutom a ich kosti už nemohli pokračovať ďalej. Štrkom roztrasené lode im museli zo života robiť ešte väčšie peklo, než už bolo.
Franklin expedition sa postupne rozpadala. Jeden muž umieral za druhým. Mŕtvi sa ponechávali osudu v stanoch, pretože už jednoducho nemohli pokračovať. Tieto telá boli neskôr objavované Inuitmi, miestnymi ľuďmi, ktorí žili na King William Island vo veľmi riedkom počte. Sem-tam sa stalo, že preživší muži z expedície stretli Inuitov a prosili ich, aby im dali jesť. Ani oni ale nemali dostatok jedla na to, aby nakŕmili niekoho iného než svoje rodiny. Tak bielych mužov opustili. Tí pokračovali vo svojej púti.
Niektorí sa teda pustili do kanibalizmu. V opustených táboroch boli v neskorších rokoch nájdené stopy ohlodaných ľudských tiel. Nejeden tábor obsahoval 30 mŕtvol zakonzervovaných chladom v čase. Niektorí zomreli, iní pokračovali na ceste. O týchto príbehoch o pojedaní vlastnej posádky sa dozvedel Sir John Ray, ďalší dobrodruh, ktorý aktívne hľadal Franklin expedition a vyspovedal Inuitov iba pár rokov po zmiznutí oboch lodí. Nikto mu ale v tých časoch neveril.
Ako mohli byť hrdinovia tej doby, kapitáni a dôstojníci, o ktorých sa tvorili divadelné hry a rozprávalo v najvyšších politických kruhoch, schopní takého zverstva? The lost Franklin expedition zostala na 140 rokov zahalená pod rúškom tajomstva.
Objavenie vrakov
Vraky lodí boli nájdené až v roku 2014 a 2016, Terror v zátoke Terror a Erebus neďaleko ostrova King William Island. Dovtedy aj potom však prebiehalo hľadanie táborov a pozostatkov posádky. To sa ako tak aj darilo a vedcom sa podarilo nájsť dostatok DNA vzoriek na to, aby potvrdili to, čo Inuiti vedeli už dávno.
Muži sa tam pred 150 rokmi vážne zbláznili. Vážne sa navzájom jedli, avšak okrem toho dokázali jednu vec, za ktorú si získali uznanie celého sveta. Skutočne objavili to, po čo prišli. Prieplav z Pacifiku do Atlantického cez ten Arktický. Dokázali to. Nikto z nich ale neprežil, aby svoj objav oslávil. The lost Franklin expedition a jej okolnosti detailne dramatizuje výborný seriál The Terror.
