Tí, ktorí nie sú fanúšikmi zimy, hundrú, že sa musia viac obliekať, míňajú veľké peniaze na kúrenie a z času na čas musia odhrnúť sneh. V minulosti však predstavovala zima na Slovensku oveľa väčšiu výzvu. Často znamenala otázku života a smrti.
Čo robili naši predkovia, aby prežili? Na čo si museli dávať pozor? Ako trávili dlhé zimné večery? Aké povery, tradície a rituály sa so zimou spájali?
Kruté prírodné živly
V minulosti boli zimy na Slovensku dokázateľne chladnejšie. V období od 1871 do 1890 bola priemerná teplota v zime monitorovaná na stanici Hurbanovo -1,6 °C. Pre obdobie 1992-2012 SHMÚ uvádza hodnotu tohto údaja na úrovni 0,6 °C. Rozdiel dvoch stupňov sa nemusí javiť ako markantný, keďže však ide o priemerné hodnoty, zmena je obrovská.
Prežiť zimu nebola samozrejmosť. Človek mohol prísť o život, nielen keď sa pri pohybe vonku zranil alebo vážne podchladil. Stačilo, že z nejakého dôvodu (chudoba, zlá úroda) nemal dostatok potravín. Zoslabol a stal sa ľahkou obeťou pre choroby.
Tuhé mrazy prinášali skazu aj iným spôsobom. Mohli napríklad poškodiť obydlie, keď kopy snehu prevalili strechu. Zima taktiež dokázala človeka pripraviť o vysadené rastliny alebo mu zabiť veľmi cenné a dôležité hospodárske zvieratá.
Dôležité prípravy
Aby sa naši predkovia vyhli vyššie spomínaným pohromám, museli sa na zimu dobre pripraviť. S príchodom jesene utíchli práce na poliach, koncom októbra sa zháňalo stádo oviec. Deti, ktoré chodili do školy, v chladnejších mesiacoch nosili so sebou polienko, aby bolo čím počas vyučovania kúriť. Zima na Slovensku kedysi kruto trestala každého, kto sa nepripravil.
Pred príchodom mrazov nastal čas skontrolovať kvalitu strechy a opraviť prípadné nedostatky. Podstatné bolo mať poruke dostatok dreva na kúrenie, teplé oblečenie a útulné periny. Zásoby potravín sa často chystali vopred na celú zimu.
V sýpkach, umiestených či už za obcou, alebo priamo vedľa domu, sa skladovalo zrno. V pivnici boli uložené zemiaky a kapusta, ktoré sa považovali za najspoľahlivejší zdroj výživy počas zimy. Niektoré domácnosti ukrývali zemiaky v tzv. zemiakových jamách vykopaných pri dome. Gazda nesmel zabudnúť ani na potravu pre zvieratá.
Sneh komplikoval život
Zora Mintalová Zubercová vo svojej knihe Ako sme kedysi žili približuje obraz zimy na slovenskom vidieku v minulosti. Náročnou úlohou bolo už len samotné odhŕňanie snehu a sprístupnenie ciest. Sneh z okolia budov odhŕňali ručne, na cestách museli kone so saňami prerážať stopu v snehu. Ľudia aj vozy sa pohybovali v stopách, ktoré zanechali tí pred nimi. Šmykľavé miesta sa posýpali popolom.
Na nížinách bol zákerným vietor, ktorý dokázal zaviať snehom aj tých pár dobre viditeľných vyvýšených orientačných bodov, ktoré ľudia používali, aby sa nestratili. Ľudia tak ľahko zablúdili, čo v mrazivom počasí mohlo znamenať smrť. Opäť ide o problém, na ktorý by moderný človek, cestujúci motorovým vozidlom a používajúci smartfón na navigáciu, ani len nepomyslel.
Odporúčame prečítať:
Slováci vo vtipnej dokresľovačke ukázali, ako si predstavujú ideálny relax
Boj s nízkymi teplotami
Jedinú úľavu pred hrozivým mrazom predstavovalo teplo domova, prípadne hostinca. Všední ľudia si domy stavali prevažne z dreva, v nížinatých regiónoch aj z hliny či kameňov. Na Orave bolo ešte koncom 19. storočia až 80 % domov drevených. V severnejších oblastiach našli využitie strmé strechy pokryté šindľom, na ktorých sa nedržal sneh.
V domoch chudobných rodín sa nachádzalo otvorené ohnisko ešte v polovici 19. storočia. Často išlo o domy s jednou izbou, v ktorých sa robilo všetko. Je jasné, že takéto podmienky boli veľmi nepohodlné a rozhodne nevyhovovali moderným hygienickým štandardom. Šťastnejšie rodiny zahrievalo ohnisko s kozubom, z ktorého bol dym odvádzaný komínom. Na peci vedľa kozuba sa zvyklo spávať.
Ako čas plynul, podmienky všedného ľudu sa zlepšovali. Uchytili sa murované sporáky so železnými dvierkami a pece zo zelených kachlíc. V prípade poschodových domov sa zvykla zriaďovať spálňa vedľa komína. Ten bol skvelým zdrojom tepla. Spoľahlivého priateľa počas mrazivých nocí predstavovali hrubé periny plnené perím.
Zvyky a aktivity
Za začiatok zimy bol považovaný 11. november – deň sv. Martina. Dnes zima na Slovensku nastupuje v mnohých regiónoch omnoho neskôr a Martin prichádza na bielom koni len zriedkavo.
Zima na Slovensku bola v minulosti obdobím, keď život utíchol. Najvýraznejšie to bolo vidieť na vidieku. Ľudia von takmer nevychádzali a len sa venovali prácam, ktoré sa dali robiť vnútri. Ženy a dievčatá spracovávali vlnu, párali perie, vyšívali a priadli. Muži vyrezávali z dreva nástroje, píšťalky či rozličné dekoračné predmety. Naši predkovia si v zimnom období krátili čas rôznymi veselicami, rozprávaním príbehov či spievaním.
Zaujímavú funkciu zohrávali priadky. Trvali od novembra do jari a počas nich sa dievky spolu so staršími ženami venovali spriadaniu vlákien ľanu, konope a vlny do nití. Dievka, ktorá bola pripustená k priadkam, bola považovaná za dospelú. Priadlo sa každý deň okrem soboty a nedele. V utorok a štvrtok ženy navštevovali mládenci, čo sa neobišlo bez rôznych telesných radovánok. Veď čo lepšie zahreje ako prirodzené ľudské teplo?
Mágia v zimnom období
V minulosti ľudia prikladali veľkú dôležitosť rituálom a magickým tradíciám. Niekoľko zimných dní ľudia považovali za stridžie dni (25.11.-13.12.). Verilo sa, že temné sily majú v tomto období najväčšiu moc. Bosorky vraj chodili tráviť mlieko dobytku, a preto počas stridžích dní mali ženy zákaz vstupu do stajne. Domovy sa pred zlom chránili kreslením krížov či potieraním cesnaku.
Dievky verili, že na Ondreja je ten najlepší čas na veštenie. Rozličnými spôsobmi sa snažili vyveštiť si, ktorá z nich sa vydá a kto bude ich manželom. Typické pre tento deň bolo aj liatie olova. Počas stridžích dní bolo vykonávanie niektorých prác zakázané. Naopak, určité predmety vyrobené v tomto období mali magickú moc.
Na Barboru sa vymetali kúty, pričom postavy odeté v bielom oblečení mali z obydlí vyhnať zlé sily. Obydlia obchádzali vinšujúci chlapci a muži, ktorí niesli kus železa symbolizujúci pevné zdravie. Nesmelo sa šiť a priasť. Na Mikuláša domovy navštevovali ľudia v kostýmoch sv. Mikuláša, čerta či anjela. Je to zvyk, ktorý sa prakticky v rovnakej podobe dochoval do dnešných dní.
Počas Lucie sa malo začať s výrobou lucijného stolčeka. Ten mal byť zhotovený presne do Štedrého dňa a bez použitia klincov. Sedením na lucijnom stolčeku počas omše sa človeku mali odhaliť všetky strigy. V mnohých oblastiach Slovenska sa na Luciu rozbíjal riad a robil hluk, čo malo odohnať bosorky. Na Luciu sa taktiež vymetali kúty, podobne ako na Barboru.
Vianočný stromček bol v minulosti omnoho skromnejší a často išlo len o pár vetiev, ktoré bývali zavesené na strope. Naši predkovia vianočné stromčeky zdobili prevažne medovníkmi, orieškami či sušenými jablkami. Cez vianočné sviatky, na Štefana a na Nový rok si susedia a priatelia vinšovali a priali si navzájom veľa šťastia. Prvé dni nového roka sa niesli v znamení očisty a upratovania. Príchod jari predstavoval obrovskú úľavu a dôvod na oslavu.
