Tak radi by som sa určite všetci vrátili do detských čias. Rozbité kolená, piesok vo vlasoch, vylomeniny na preliezačkách, nový zelený bicykel, babkine koláče a… mamine a otcove hlášky, ktoré si snáď budeme pamätať do smrti.
A viete, čo je najväčší paradox? Že ich budeme aj my hovoriť našim deťom. A to aj napriek tomu, že sme ich z duše nenávideli alebo sme sa na nich smiali popod fúzy tak, aby nás pri tom neprichytili.
Rodičia majú akýsi prirodzený rešpekt. Ale veď bodaj by aj nie, sú to naši zákonní zástupcovia. Svoje postavenie dávajú najavo radi a to naozaj originálnymi spôsobmi. Niekedy sa však stane, že sa nám, deťom, situácia trošku vymkne z rúk a domov zo školy prídeme so špinavým tričkom od desiaty, či atramentu. Keď nás zbadá mama, zabudne sa opýtať, ako bolo v škole, a so zdesením v očiach hovorí: „Modli sa, aby ten fľak išiel oprať“.
Naše nároky sa s vekom stupňovali. Keď sme boli naozaj malí, bolo nám jedno, čo sme vlastnili. S pribúdajúcim vekom sme však chceli všetko. Hlavne nové hračky. Keď sme prišli so psími očami za otcom a prezradili mu, po čom naše srdce túži, vždy to zaklincoval vetou: „A ty si čo myslíš, že ja kradnem?“
Lenže nám to akosi nedochádzalo a tak sme sa s maličkou dušičkou vybrali aj za mamou a prosili ju o nové lego. Tá si s nami vždy vedela poradiť. „Na to zabudni“. No lenže my sme akosi nechceli zabudnúť, pretože takú hračku mali aj naši kamaráti, a tak sme to na rodičov začali skúšať plačom. Z obývačky sa ihneď ozvalo otcove: „Prečo plačeš, mám ti ešte jednu fuknúť, aby si mal dôvod?“
A to bol ten moment, keď sme zvykli pustiť ešte väčší rev na celú bytovku. „No hoď sa o zem!“, hovorievali naše mamy s pokojom Angličana pri tom, ako naraz žehlili, prali, umývali riad a varili. No a presne vtedy sme vedeli, že sme tú bitku naozaj prehrali. Keď sme doplakali, prišla nás poľutovať babka. Vzala vreckovku a hovorila: „Poď sem Miško, nech ti utriem tu sviečku pod nosom“.
Po škole sme najradšej chodievali von. Bolo nám jedno či je leto, či zima. Vždy sme mali svoju partiu kamarátov, s ktorou sme trávili svoj voľný čas. A tak sme vždy, po príchode domov zo školy, položili tašku do kúta a išli sa prezliecť. „Kamže tak rýchlo mladý pán?“ pýtala sa nás mama, keď sme okolo nej preleteli ako hurikán. „No veď von!“ A vtedy to začalo. „Obed máš na stole. Kým to nezješ von nepôjdeš!“. A tak sme rýchlo pribehli ku stolu, a plánovali všetko napchať do brucha, aby sme čím skôr mohli vypadnúť. Niekedy nás však výber maminej kuchyne vedel poriadne zaraziť. Držková. No zbohom. Po pol hodine usilovného presviedčania sa, že sa ti určite nemôže nič stať, príde mama aj s komentárom: „Vieš čo by za to dali deti v Afrike? Jedz!“
My sme ale zostali ako paralyzovaní a pri pohľade na držkovú sme hádzali grimasy. „Počítam do troch,“ ozvalo sa z chodby. Lenže nám stále akosi nebolo do chuti. Mamin tlak sa vystupňoval až tak, že sme sa preľakli. „Tak nejedz. Budeš hladný a pôjdeš do nemocnice.“ Nám neostávalo nič iné, len si sadnúť za stôl, chytiť lyžicu a začať jesť. Ešte sme sa nezabudli opýtať, prečo to musíme jesť nasilu. No to bolo zbytočné, lebo mama mala pripravenú špeciálnu odpoveď presne na tieto príležitosti. „Prečo? Lebo som to povedala a basta!“
Niekedy sa stalo, že sme boli tak zaneprázdnení, že sme si nestihli upratať ani vlastnú izbu. Keď však do nej napochoduje mama s varechou v ruke a spustí to svoje, zrazu nemáš na výber: „Si Talian alebo čo? Vravela som ti, že si tú izbu dnes upraceš.“ A tak vstávaš, smeti zametieš pod koberec, oblečenie hodíš do skrine, ustelieš si posteľ a upraceš písací stôl. V tom kričíš na mamu, že už to máš, nech sa príde pozrieť. Keď sa však mama približuje k tvojej skrini, začneš sa potiť a vieš, že budú problémy. Jasné, že ju otvorila. Ani to sa však nezaobišlo bez ďalšieho rozkazu: „Ak si tú skriňu neupraceš, vyhodím ti ju celú!“
A stávali sa aj také situácie, že sme niekedy zabudli na to, čo nám rodičia nakázali. Aj to vždy otec vedel skomentovať po svojom: „A hlavu máš na čo? Aby ti do krku nenapršalo?“. Niekedy sa k tomuto plodnému rozhovoru vedela pridať aj mama s tou najotrepanejšou frázou, ktorú sme tak nenávideli: „Keď som bola ja v tvojom veku, tak sme museli … (bla bla bla)“
Rodičia sú aj dobrí utešovatelia. Najmä, ak sme si robili, čo sme chceli. Vtedy to vedelo skončiť aj s modrinou, či rozbitými kolenami. Vtedy mal otec svoju teóriu: „Vidíš, keby si ma bola poslúchla, nič by sa ti nestalo.“ Ešteže bola vždy po ruke babka, ktorá nás vedela tak vystískať, že sme aj zabudli, že nás niečo bolí. Vždy, keď sme si ublížili hovorila to isté: „Neboj sa, dokým sa vydáš, tak sa to zahojí“. Vôbec sme tomu nerozumeli, no upokojovalo nás to. A povedali to naše babky, tie by nás predsa neklamali.
