Rande bývajú veľmi stresujúce a každý z nás sem-tam vypotí niečo, za čo by sa najradšej rovno zahrabal. No také veci sa dajú prehliadnuť. Tieto typy správania nie. V spolupráci s naším šikovným ilustrátorom sme dali dokopy niekoľko spôsobov, ako zabezpečiť, že sa ti po prvom rande už nikdy neozve, a úprimne dúfame, že pre teba žiadny z nich nebude prekvapením. Tak sa teda poďme na ne pozrieť.
1. Debata o h*vne. Doslova.
„Dal by som si rebierka, ale naposledy som po nich dostal masívnu sr*čku. Čo si dáš ty?“ pýta sa a vzhľadom na to, že slečna má čo robiť, aby poprehĺtala vlastné zvratky, odpoveď bude asi „už nič“. Aj v najdistingvovanejšej spoločnosti sa po treťom pive debata vždy zvrtne na sr*nie, ale na prvom rande by si chalan kvetnaté opisy svojich črevných pochodov naozaj mohol odpustiť.
„Bože, to bolo vtedy peklo. Na hajzli som po sebe nechal hotový Černobyľ,“ nedá si povedať. A ona? Ona sa neubráni myšlienke, že keby ju ten spomínaný Černobyľ odpálil až na Mesiac, aspoň by nemusela počúvať tieto drísty. Veľká škoda, že to bola len metafora. Fakt veľká.
2. Reči o bývalej
Myslela si, že ide na rande, no už počas prvých desiatich minút pochopila, že môže len snívať. Chalan ju neprišiel baliť. Prišiel jej porozprávať o bývalej, ktorá mu dolámala srdce na márne kúsky, lebo všetci jeho kamaráti majú už po stej repríze monológu na tému „ako ma mohla využiť a odkopnúť“ celej tejto peripetie plné zuby. Super.
„Veľmi sa mi na ňu podobáš,“ premeria si ťa skúmavým pohľadom, a hlas v hlave ti šepká, že asi tak veľmi, ako kaktus na orchideu alebo kečup na bolonskú omáčku od Gordona Ramsayho. „Aj ona dýchala nosom. Teda, pokiaľ nemala sopeľ. Vtedy dýchala ústami.“ Bingo. Ako dlho musí trpieť tieto emocionálne výlevy, aby bolo spoločensky prijateľné hodiť sa pod auto?
3. Smrad ako zbraň hromadného ničenia
Najradšej by sa od hanby prepadla. Celá reštaurácia nenápadne čuchá v snahe zistiť, či im v kuchyni spadla do fritézy mrcina, alebo čo to tu, preboha, tak nekresťansky smrdí. Ona čuchať nemusí (a vlastne ani nemôže, lebo by rovno hodila tyčku). Mapy roztekajúce sa po jeho tričku sú celkom solídnym indikátorom, že zdroj zápachu sa nenachádza v kuchyni.
„Už týždeň som sa nesprchoval,“ pochváli sa chlapec a na tvári sa mu rozleje roztopašný úsmev, ktorý by mu z nej najradšej manuálne zoškriabala. Má sto chutí rozplakať sa – a nielen preto, že ju z tejto hnilobnej arómy štípu oči, akoby jej Picasso kreslil po buľve štipľavou čili papričkou. „Podľa mňa je hygiena spoločenský konštrukt. Sprchové gély sa preceňujú.“ Nuž, ako sa hovorí, aj hlúposť je darom od Boha.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane