Keď sa človek zamiluje do behu, niekde tam vzadu skrsne myšlienka povýšiť svoju záľubu na vyššiu úroveň. Predsa len, zúčastniť sa podujatia s tisícami ďalších účastníkov má svoje obrovské čaro. Prihlásiš sa na jedno a potom je to už ako droga. Chceš stále viac a viac.
Takto to bolo aj v prípade Ivany, ktorá raz okúsila atmosféru behu na maratóne a zatúžila zúčastniť sa niečoho väčšieho. A keďže hviezdy boli naklonené, dostalo sa jej jedinečnej príležitosti, že ju vylosovali zúčastniť sa slávneho Newyorského maratónu. O tom, čo všetko tomu predchádzalo, ako to prebiehalo a o celom zážitku nám porozprávala v rozhovore, ktorý nájdeš na nasledujúcich riadkoch.
Ako si sa dostala na maratón do New Yorku? Môžeš nám opísať, čo si to vyžadovalo, ako si sa kvalifikovala a pod.?
Myšlienka zabehnúť si maratón v New Yorku má svoj príbeh a vznikla po tom, čo som zabehla svoj prvý maratón v Košiciach v októbri 2023. Behávam už nejaký ten piatok, ale som skôr rekreačný bežec a robím to pre radosť. Dlhé roky som sa bránila tomu, aby som si svoje behy mapovala, merala, používala aplikácie na ich zaznamenávanie.
Moji kamaráti a bežecká komunita ma však časom zlomili. Postupne som behávala dlhšie trasy a v roku 2017 som skúsila svoj prvý polmaratón na MMM v Košiciach. Ten pocit, čo moje telo dokáže, bol neskutočný, a v kútiku duše som tušila, že toho je ešte oveľa viac.
Beh sa časom stal bežnou súčasťou môjho života. Tak ako každý bežec, aj ja som začala snívať o tom aspoň raz zabehnúť legendárnu maratónsku trať 42,195 km. Povedala som si, že keď bude 100 rokov MMM v Košiciach, tak to skúsim. Prišiel október 2023 a ja som to skutočne dokázala. Na ten pocit nezabudnem asi nikdy, bola to zmes bolesti, únavy, hladu, no tiež obrovského víťazstva. Únava prešla a už po pár týždňoch som sa začala pohrávať s myšlienkou, že ten pocit chcem zažiť znova.
Začala som teda vyhľadávať, kde vo svete sa koná najbližší maratón, a vtedy som natrafila na tzv. Major 6 Marathons – Boston, New York, Chicago, Tokio, Berlín, Londýn. (Dnes už je to Major 7 – pridali Sydney). Začala som zisťovať, aké sú podmienky sa na takéto podujatie dostať, a jednou z nich bola aj možnosť, že vás vylosujú v lotérii. Skúsila som tie, ktoré mali otvorenú registráciu, a to bolo Chicago a New York. Chicago nevyšlo, no v apríli 2024 prišli skvelé správy, a teda že 3. novembra 2024 budem mať tú česť zúčastniť sa maratónu v New Yorku. Je tak 4 % šanca, že vás vyberú.
Ďalšou možnosťou, ako sa ako Neameričan môže na niektorý z týchto maratónov dostať, je oficiálna kvalifikácia časom, kde sú presne stanovené limity pre rôzne vekové kategórie, avšak musíte sa preukázať oficiálnym certifikátom z medzinárodne uznávaného maratónu. Prípadne môžete bežať za niektorú z charít, kde je však minimálny príspevok 10 000 eur, alebo si zaplatiť maratónsky balíček s ubytovaním a cestou u niektorého z uznávaných tour operátorov, ktorí majú limitované množstvo vstupov.
Môžeš opísať organizáciu takéhoto podujatia s takým počtom ľudí – koľko tam bolo ľudí? Koľko stálo štartovné? Bolo v tom aj ubytovanie?
V momente, keď ma vylosovali, tak mi automaticky z karty stiahli poplatok za štartovné, ktorý bol 315 dolárov (cca 298 eur). Je to vlastne jedna z podmienok registrácie, že tam musíte zadať platobnú kartu. Odvtedy nám chodili emaily s pokynmi a informáciami. Vďaka kamarátom a sociálnym sieťam som získala tiež kontakty na ľudí, ktorí tento maratón už absolvovali, a tiež na pár ľudí, ktorí ho tak ako ja bežali teraz prvýkrát.
Veľmi mi pomohla Mária, ktorá mi odporučila stránku istého Runara B. Gundersena, ktorý tento maratón bežal už 44-krát a vytvoril stránku so všetkými užitočnými info o organizácii, priebehu a sprievodných akciách vrátane osobného stretnutia s ním. Určite odporúčam každému.
Ubytovanie si rieši každý samostatne, mňa ubytovali rodinní známi, ktorí ma po celý čas prípravy na mieste podporovali. Keď mám v živote šťastie na jednu vec, tak to je to na to, akých ľudí stretnem a mám vo svojom živote. V mojej ceste mi tiež pomohla cestovná kancelária Satur. Ich mottom je „Zbalíme Vás“, a mňa teda pobalili a podporili na tento môj maratónsky výlet, za čo som im nesmierne vďačná.
Maratónu sa malo zúčastniť približne 50 000 ľudí, to bola teda prvotná info, ktorú sme mali. Prišlo mi nepredstaviteľné, že taká veľká udalosť sa dá zorganizovať s hladkým priebehom, ale uznávam, že organizáciou ma doslova ohromili. Všetko mali do detailov premyslené a perfektne načasované.
Ako takýto veľký maratón vlastne prebieha? Môžeš opísať atmosféru počas maratónu? Ako sa ti bežalo medzi toľkými divákmi?
Tým, že ide o takú veľkú udalosť, tak celý ten maratónsky deň začína už veľmi skoro ráno dopravou na štart. Z ubytka som odchádzala o 7:00 ráno a štartovala som 10:55, tak si viete predstaviť, že je to náročné. Musela som sa dopraviť metrom do prístavu, odtiaľ loďou na Staten Island a následne busom do tzv. bežeckej dediny, kde sme mali zázemie. Tam nás zoradili a šli sme približne 1 km pešo na štart. Všetko perfektne zorganizované, žiadny chaos a k tomu všetkému kopa dobrovoľníkov, ktorí nás celý čas podporovali zvonením na malé zvončeky a motivačnými pokrikmi.
Podľa inštrukcií sme si ráno so sebou mohli zobrať len veci, ktoré buď necháme na štarte, alebo s tým budeme bežať. Najťažšie bolo premyslieť oblečenie, ráno boli totiž 4 stupne a cez deň asi 13. Za 12 dolárov (cca 11 eur) som si teda kúpila fajný teplučký huňatý župan, ktorý sa ľahko vyzlieka a zahrial ma. Pod tým som mala bežecké veci. Oblečenie, ktoré necháte na štarte, ide po vyčistení na charitu. Sú tam na to špeciálne zberné boxy.
Štart prebieha v niekoľkých vlnách s 30 min. odstupom na ikonickom Verrazzano Bridge, ktorý je jedným zo symbolov celého maratónu. Tam prišli všetky tie emócie, že ono sa to už vlastne celé deje. Privítali nás organizátori, zaznel štartovný výstrel a začal hrať Frank Sinatra – New York, New York. Zimomriavky mám ešte raz. Atmosféra v uliciach bola veľkolepá, celé skupiny ľudí, rodiny s deťmi aj s mačkami a so psami prišli, aby nás podporili. Doniesli si stoly, stoličky, vybavení zásobou ovocia, banánov, rôznych cukríkov alebo pivom pozdĺž celej trate, podporovali nás ako pokrikmi, tak rôznymi tabuľami s nápismi. Bola to neskutočná atmosféra.
Trasa začínala na Staten Island, prebehli sme Brooklyn, Queens, Manhattan, Bronx a zakončili to v Central Parku, opäť na Manhattane. Oproti maratónom v Európe má NY maratón asi 4 – 5x väčšie prevýšenie.
Po dobehnutí do cieľa si nás hneď odchytávali dobrovoľníci a fotografi, gratulovali nám, dostali sme medailu, niekoľko profi fotografov sa snažilo ihneď zachytiť tú emóciu, ktorú každý z nás prežíval. Dostali sme balíček s vodou a ovocím a teplé pončá, aby sme neprechladli. Následne sme sa presúvali asi 1,5 km koridorom pomaly von z Central Parku, kde boli podľa abecedy zoradené výstupy, kde čakali rodiny a priatelia, ktorí prišli podporiť.
Mala si pred štartom nejaké zvláštne pocity, nervozitu? Aké pocity si mala počas a po behu?
Deň pred maratónom som bola celkom nervózna, bojovala som totiž so silným prechladnutím a tiež s natiahnutou achilovkou, ktorú mi zafixoval fyzioterapeut. Bola som však pripravená, že na štart sa postavím. Mala som obrovskú podporu rodiny, kolegov z práce a kamarátov, a to mi veľmi pomáhalo.
Po maratóne to boli obrovské emócie, cítila som sa a doteraz sa cítim nesmrteľná. S Michalom, s ktorým som sa spoznala práve vďaka NY maratónu a ktorý tiež bežal, sme sa dokonca rozhodli ísť na oficiálnu maratónsku afterparty. Tu nám neoficiálne organizátori oznámili, že sme pokorili svetový rekord, a teda že do cieľa došlo viac ako 55 000 ľudí, čím sa tento maratón stal najväčším maratónom na svete.
Bola si tam jediná Slovenka alebo vás bolo viac?
V rámci maratónskeho programu som bola vybraná do otváracieho ceremoniálu, kde som spolu s ďalšími Slovákmi reprezentovala našu krajinu ako súčasť sprievodu národov. Popravde sme ale nikto nevedeli, koľko Slovákov vlastne beží. V sprievode sme boli piati a nedá mi nespomenúť pána Ladislava Marasa, ktorý bol náš vlajkonosič a pre ktorého bol maratón v New Yorku jeho 200. maratónom v živote. Obdivuhodný človek. Podľa oficiálnych výsledkov nás však bolo celkom 31.
Bol to tvoj sen dostať sa na tento maratón? Mala si nejaký cieľ, ktorý si chcela na maratóne splniť? Podarilo sa ti to?
Úprimne, mojím snom bolo raz si zájsť na výlet do New Yorku a rekreačne si zabehať v Central Parku. Kto pozná seriál Priatelia, tak určite si pamätá tú časť, kde Rachel a Phoebe šli spolu behať do parku. Tak nejak som si to predstavovala. Sen sa mi vlastne splnil, len kým som došla do Central Parku, tak som si musela ešte zabehnúť ďalších 40 km cez 5 districtov New Yorku.
Od Staten Island až po Manhattan. Jediným cieľom na tento maratón bolo to, aby som to v zdraví zvládla a hlavne si maximálne užila celý ten zážitok a atmosféru v uliciach. Osobný rekord som si neurobila, no vnútorne som prekonala oveľa viac, pretože to boli pre mňa fyzicky najťažšie preteky, aké som bežala.
Pripravovala si sa nejak špeciálne na tento maratón? Máš nejaké špeciálne rituály pred behom?
Nemám nejakú špeciálnu prípravu, len proste behám a behám. Nikdy som nemala žiadneho trénera, nerada sa cítim pod tlakom, že nejaký deň proste musím ísť behať. Chcem, aby to bolo o tom, že môžem a že chcem. Z behu som si urobila svoju rutinu a niečo, čo ma proste robí šťastnou.
Pred maratónom behám dlhšie trate a kombinujem s kratšími, snažím sa za mesiac mať minimálne 200 km. Približne 2 dni pred maratónom tomu prispôsobujem aj stravu, jem vo veľkej väčšine len sacharidy – cestoviny, ryža, pečivo. Okolie si robí srandu, ale také zemiaky alebo ryža s kečupom je pre mňa v tieto dni fakt dobré gastro. Takisto maratónske raňajky sú u mňa väčšinou vločky a banán.
Čo by si odporučila tým, ktorí by sa chceli maratónu v New Yorku zúčastniť?
Tým, ktorí sa chcú zúčastniť, by som určite poradila nebáť sa to skúsiť, a hlavne v dnešnej dobe je fakt dobrý prístup ku všetkým informáciám, takže človek sa na to vie dobre pripraviť. Jediný rozdiel oproti maratónom u nás je to, že je to trošku dlhšia cesta na štart, no a teda organizačne trošku väčšia udalosť. Vzdialenosť 42 km zostáva rovnaká.
Aké dojmy si si odniesla z New Yorku okrem behu?
Z celého tohto maratónskeho výletu si odnášam obrovské emócie, no najsilnejšia je pre mňa asi emócia vďačnosti. Vďačnosti ľudom, ktorí ma obklopujú, no tiež ľudom, ktorých som mohla vďaka tejto ceste spoznať, svetu a vesmíru za to, ako sa všetky tieto udalosti udiali a že som mala možnosť byť súčasťou niečoho takého veľkolepého. A v neposlednom rade vďačnosti voči sebe samej a môjmu telu za to, ako som to celé zvládla a čo všetko som vlastne dokázala.
