Hľadanie novej práce rozhodne nie je prechádzka ružovou záhradou. Dobrých pozícií je ako šafranu, uchádzačov ako maku, takže ak sa ti podarí prebojovať až na osobný pohovor, dávaš doň všetko. Teda aspoň by si mal. Tieto príhody zo sociálnej siete Reddit sú však jasným dôkazom, že nie všetci sa idú na pohovor odprezentovať v tom najlepšom svetle.
V tomto článku sme pre teba zozbierali absurdné príhody personalistov, HR-istov či skrátka len zamestnávateľov, ktorých hľadanie vhodných kandidátov skončilo totálnym fiaskom. Od šoféra bez vodičáku až po smrad fekálií, toto sú uchádzači, na ktorých jednoznačne tak skoro nezabudnú.
1. Stretla som sa s ním ešte na recepcii a on bol ku mne vyložene odporný. Pravdepodobne si myslel, že som recepčná. Veľmi rýchlo som mu vysvetlila, že nie som, a oboznámila ho so skutočnosťou, že jeho pohovor práve skončil.
2. Chalan si predo mnou naložil do nohavíc. Mal črevnú chrípku, no veľmi chcel u nás pracovať a mal strach, že keď nepríde, druhú šancu už nedostane. V budove bolo fitko, kam som ho odprevadil, aby sa očistil, a počkal som vonku, kým ho vyzdvihla manželka. O týždeň sme mu (viac-menej z ľútosti) dali druhú šancu a na mieste sme ho prijali. Bol to prakticky ideálny kandidát, a keď som po rokoch dal výpoveď, dostal moje miesto.
3. Moja žena pracovala ako personalistka. Raz hľadala niekoho do prevádzky so sendvičmi. Kandidát sa jej hneď v úvode spýtal, či by bolo možné vyplatiť mu prvý mesiac mzdy vopred. Keď mu povedala, že nie, pokračoval otázkou: „Budem pracovať na kase?“
4. Snažil som sa zaplniť pozíciu šoféra nákladného auta pre jednu stavebnú firmu. Chalan prišiel na pohovor a oznámil mi, že v životopise trochu klamal. „V skutočnosti nemám vodičák,“ povedal.
5. Hľadali sme B2B obchodného zástupcu. Fešák dorazil o 30 minút neskôr, ako mal, s ružovým čírom na hlave, v roztrhaných džínsoch a čo bolo najlepšie – so svojou frajerkou a urevaným novorodencom v tesnom závese. Keďže meškal, už som vybavovala telefonát s klientom, a povedala som sekretárke, nech ho usadí.
Keď som dotelefonovala, bol fuč. Pýtam sa sekretárky, kam išiel. Vraj do obchodu kúpiť mlieko pre malého, lebo plače. Ostala som v nemom úžase, ale dobre, vravím si, aspoň budem mať vtipnú historku. O hodinu a pol neskôr sa dovalil opäť, no to som už mala stretnutie s generálnym riaditeľom. Sekretárka ho usadila do mojej kancelárie a povedala mu, nech počká.
Keď som sa po mítingu vrátila do kancelárie, prvé, čo mi povedal, bolo: „Môj čas je veľmi drahý a nerád ho mrhám čakaním.“ Pozerám naňho s vyvalenými očami a on pokračuje: „Prišiel som sem na pohovor a vy máte neustále na práci niečo iné, len nie sa mi venovať. Mohli by sme konečne začať?!“ Oznámila som mu, že nie je čo začínať – je zjavné, že nie je človek, ktorého hľadáme.
Protestoval, že sme mu ani len nedali šancu. „Dobre, teda,“ hovorím. „Ukážte mi váš životopis.“ Žiadny so sebou nemal. Rozlúčila som sa a vyprevadila ho zo svojej kancelárie. Sekretárka mi povedala, že stál pred dverami ešte dobrých päť minút a nechápal, čo sa práve stalo. Jeho priateľka sa jej napokon opýtala: „Znamená to, že tú prácu nedostal?“ Až keď mu povedala, že nie, konečne sa spakovali a odišli.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
