Strašidelné, smutné, no najmä zaujímavé. Presne také sú príbehy týchto ľudí.
1. Muž z lesa
Každý, koho nevychovávali bystrušky a medvede, kto neprežil celé detstvo zavretý v jaskyni a neživil sa korienkami rastlín a nahnitými čučoriedkami (uznávam, že moja predstava o živote v divočine je možno trochu skreslená, ale to teraz vôbec nie je podstatné), určite pozná rozprávku Kráska a zviera. Mladá a krásna Bella chce zachrániť život svojho otecka a tak sa dobrovoľne upíše na život v zámku po boku muža, ktorý vyzerá ako kríženec kamzíka a divej svine. No a potom sa doňho zamiluje, zlomí kliatbu a žijú spolu šťastne až do smrti. Proste taká typická rozprávka plná nepochopenej lásky a šťastných koncov. Lenže málokto vie, že zviera z tejto rozprávky malo predlohu v skutočnom človeku.
Písal sa rok 1537, keď sa v Tenerise narodilo kompletne chlpaté bábätko. Rodičia jeho stav pripisovali nejakej démonickej chorobe, preto ho vo veku 10 rokov predali francúzskym pirátom a tí ho nazvali Muž z lesa. Niet sa však čomu čudovať – začiatkom 16. storočia slovo hypertrichóza pravdepodobne nepatrilo do slovníka najpoužívanejších výrazov. Neskôr si čudesne huňatého človeka všimol vtedajší kráľ, Henri II., ktorému sa páčilo, ako rýchlo sa naučil po francúzsky a zobral ho pod ochranné krídla. Po jeho smrti túto úlohu prebrala jeho manželka, dokonca ho zoznámila aj s jeho neskoršou manželkou Catherine. Hoci ich manželstvo celkom nespadalo do škatuľky „typické“, bolo o to pevnejšie a stabilnejšie. Muž z lesa so svojou ženou splodili 6 detí, z ktorých 4 zdedili po otcovi nadmerné ochlpenie. Jeho najznámejšie ratolesti sú dievčatá Magdalena a Antoinette.
2. Trojnohý futbalista
Francesco Lentini sa narodil v Taliansku v roku 1889 a pôvodne nemal byť sám, koho matka v ten deň priviedla na tento svet. Rodičia totižto očakávali príchod dvojičiek, no v bruchu sa to očividne akosi pomotalo a napokon sa narodilo bábätko len jedno. S tromi nohami. Rodičia, ktorí v tom čase mali ďalších jedenásť detí, sa o Franka starať odmietli, tak sa ho ujala jeho teta, ktorá ho napokon poslala do liečebne pre postihnuté deti. Až tam, keď uvidel všetky tie deti, ktoré nemohli chodiť, rozprávať, počuť či vidieť si uvedomil, že jeho problém vlastne vôbec nie je taký vážny, pretože mu nezabraňuje užívať si krásy, ktoré život ponúka. Aj napriek svojmu hendikepu sa naučil jazdiť na bicykli a hrať futbal. A v tejto loptovej hre vynikal natoľko, že mu prischla prezývka Trojnohý futbalista. Viem, že sa hovorí „viac hláv, viac rozumu“, no očividne sa dá toto príslovie vztiahnuť aj na nohy a futbalové nadanie.
Keď vyrástol, jeho cesta smerovala do cirkusu. Nie je žiadnym prekvapením, že chýry o mužovi s troma nohami sa rozšírili rýchlo a vôbec netrvalo dlho, kým sa z Franka stal toho času novodobý fenomén. Svoju slávu sa však rozhodol využiť na šírenie svojho príbehu a pomáhanie iným ľuďom. Zisťoval príčiny toho, čo sa mu stalo a následne tehotným mamičkám radil, čomu by sa mali počas tehotenstva vyvarovať. Napísal dokonca vlastnú autobiografiu, v ktorej sa okrem iného s čitateľom delí o to, ako šikovne zvláda každodenné nástrahy života. „Kupujem si klasicky jeden pár topánok a potom ešte jednu navyše od muža, ktorý má amputovanú nohu,“ stojí na jednej zo strán jeho knihy. V cirkuse pracoval celý život, svoju prácu miloval. Zomrel vo veku 77 rokov, ako ženatý otec štyroch zdravých detí.
3. Neuveriteľne nadané dieťa
V dnešnej dobe si už každá mamička myslí, že práve jej ratolesť je tá najmúdrejšia a najšikovnejšia na svete, aj napriek tomu, že už má sedemnásť rokov a stále nevie sama od seba hodiť trenky do koša na špinavé prádlo ani umyť riad a natiera šušne na stenu. Dieťa Paula Heinekena a Cathariny Heinkenovej však naozaj predbiehalo svojich rovesníkov o značný kusisko. Už v 10 mesiacoch malý Christian rozprával – opakoval názvy niektorých predmetov, z času na čas sa mu podarilo zosmoliť aj súvislú vetu (čo je v podstate jediné, na čo sa na maturitnej skúške zmôže deväťdesiat percent študentov, takže ozaj klobúk dole). Christian mal podľa svedkov naozaj fenomenálnu pamäť, bohužiaľ ju nikdy naplno nevyužil. Zomrel vo veku 4 rokov na celiakiu, ktorá v tom čase ešte nebola známa a rodičia ho neustále kŕmili cereáliami.
4. Párik obrov
Ak máš viac ako sto osemdesiat centimetrov a neustále sa paprčíš, že nedokážeš nájsť chlapa, ktorý by pri tebe nevyzeral ako z krajiny hobitov vždy, keď si dáš opätky, tak naozaj nezúfaj. Nie si na tom vôbec tak zle. Zato taká Anna Bates, ktorej mohutné telo sa týčilo až do výšky 220 centimetrov, tá to už mala ťažšie, ale vôbec sa tým nenechala odradiť. Aj napriek tomu, že sa medzi bežnými ľuďmi pravdepodobne cítila ako žirafa, podarilo sa jej nájsť lásku svojho života, ktorá korešpondovala s jej nemalým zjavom dokonale. Keď mala 25 rokov, zaľúbila sa do muža z cirkusu Martina, ktorý – rovnako ako Anna – pochádzal z rodiny, v ktorej mali ostatní normálnu výšku a len on sa nejako vyšvihol. Bolo by proti všetkým zákonom vesmíru aj matky prírody, aby si títo dvaja k sebe nenašli cestu a keďže sa ani jeden z nich nechcel s niečim takým zahrávať, zobrali sa. O dieťatko sa pokúšali dvakrát, no v oboch prípadoch po veľmi krátkom čase zomrelo. Anna o 9 rokov neskôr dostala infarkt, ktorý sa jej stal osudným a Martin sa neskôr opäť oženil. Tentokrát si vybral partnerku normálnych rozmerov.
5. 24 ľudí v jednom tele
Znie to strašidelne, však? A ešte väčšmi po tom, čo si predstavíš seba samého ako stojíš pred výkladom s čokoládovými koláčikmi a doslova cítiš ako tá časť tvojej maličkosti bez pevnej vôle dáva facku tej, čo sa snaží udržať tvoje BMI v norme. Nevieš to v jednom tele vydržať ani s týmito dvomi osobnosťami, tak ako by to asi vyzeralo, keby sa ich tam nasáčkovalo 24?! O tom by určite vedel rozprávať William Stanley Milligan, ktorý sa narodil v tele s ďalšími 23 „cudzími“ ľuďmi (muži aj ženy, dospelí i deti, ľudia s rôznym IQ a odlišným prízvukom), z ktorých žiadneho nemohol kontrolovať. Jediný, koho mohol ovládať bol on sám (Billy), no ostatní si robili, čo sa im zachcelo. Niektoré z jeho mnohých osobností mu chceli pomáhať, iné sa ho snažili zničiť a neváhali pritom manipulovať tými ostatnými. Boli dokonca aj také, ktoré v jeho „neprítomnosti“ páchali rôzne zločiny a tak na seba zodpovednosť v podobe súdu nenechala dlho čakať. Sudca ho neposlal do basy, ale do psychiatrickej liečebne, z ktorej bol po 10 rokov prepustený ako vyliečený. Či tomu však ozaj bolo tak je diskutabilné.
6. Ťavie dievča
Ella bola krásne dievčatko, no len málokto bol schopný všímať si jej peknú tvár pri tom všetkom, čo sa dialo okolo. Ella totiž do vienka dostala veľmi zvláštnu diagnózu – narodila sa s kolenami, ktoré sa ohýbajú do opačnej strany, ako by sa mali. Jediná možnosť, ako sa pohybovať z miesta na miesto bolo „po štyroch“. V dvanástich rokoch sa pridala k cirkusu a práve tam sa jej dostalo prezývky „ťavie dievča“. Jej postihnutie bavilo davy divákov (áno, je to presne také zvrátené ako to znie), čo sa odrazilo aj na jej výplatnej páske. Zarábala si 200 dolárov týždenne, čo je zhruba to isté ako v dnešnej dobe 5000 dolárov týždenne. Život cirkusovej atrakcie pre ňu však pochopiteľne nebol naplňujúci a v šestnástich sa rozhodla túto kariéru opustiť a začať študovať. Ella sa neskôr aj vydala, s manželom sa pokúšali o dieťatko, no neúspešne. Hoci sa jej jedno tehotenstvo podarilo dokončiť, bábätko zomrelo ešte skôr ako oslávilo prvé narodeniny. Dvojčlenná rodinka sa teda rozhodla pre adopciu, no bohužiaľ aj adoptované dieťa veľmi skoro zahynulo. Napokon sa k svojim deťom pridala aj Ella – zomrela vo veku 51 rokov a bola pochovaná vedľa svojich ratolestí.
7. Tiché dvojčatá
V roku 1963 na Barbadose prišli na svet dve skutočne zaujímavé dievčatká June a Jennifer. Jednovaječné dvojčatá, ktoré väčšinu svojho života neprehovorili ani slovko. To však neznamenalo, že nekomunikovali. Možno sa vyhýbali kontaktu so svetom, no rozprávali sa medzi sebou jazykom, ktorému nikto nerozumel. Rodičia sa ich pokúšali rozdeliť, keďže verili, že práve to bude ten správny krok na ceste k ich socializácii s inými ľuďmi, no opak bol pravdou a čím viac sa ich snažili separovať, tým pevnejšie ich puto bolo. Dávali dievčatá do rôznych izieb, no vždy keď prišli, obe sedeli v navlas rovnakej polohe. Keď sa ocitli v liečebni pre duševne chorých, začala mať o ne záujem žurnalistka Marjorie. Táto žena sa o dvojičky súdila jedenásť rokov a napokon pre ne vybojovala pobyt v normálnej nemocnici. Tesne pred transportom sa však Jennifer prihovorila Marjorie týmito slovami: „Marjorie, Marjorie, asi budem musieť zomrieť.“ Na otázku prečo prišla takáto odpoveď: „Lebo sme sa tak rozhodli.“ A potom naozaj umrela.
Podľa listov, ktoré dievčatá písali a úryvkov z ich denníkov je pravdepodobné, že sa Jennifer vzdala svojho života, aby jej sestra mohla začať normálne žiť. „Moja sestra, temný tieň, ktorý ma okráda o slnečné svetlo, je mojim jediným trápením. V mojich očiach je mojim smrteľným nepriateľom a v tých jej rovnako. No premýšľam, dá sa žiť bez svojho tieňa? Čo sa stane potom, keď sa ho zbavím? Získam späť svoj život, budem slobodná alebo odsúdená na smrť,“ znela časť jedného z ich zápiskov. Po smrti svojho dvojčaťa sa však naozaj začal život June obracať k lepšiemu. Začala komunikovať s okolitým svetom, začleňovať sa do spoločnosti a dokonca chvíľu pracovala pre charitu.
Zdroj: brightside.me
Titulná fotka: wikipedia.org, Walt Disney Pictures
