Leto už oficiálne začalo, hoci počasiu na Slovensku sa darí túto informáciu úspešne ignorovať, a všetci študenti už horlivo odpočítavajú sekundy do posledného zazvonenia. Teda samozrejme len tí, ktorí vyfasovali triedu s funkčným zvončekom, keďže mňa tento druh luxusu na základnej škole akosi minul a na strednej klasické zvonenie nahradil zvuk prichádzajúceho rýchlika z hlavnej stanice (neviem, či je potrebné na normálne „crrrrn“ zakúpiť si autorské práva a z fondov nevydalo alebo to bol len uši píliaci a na nervy lezúci nepodarený pokus o originalitu). Zistili sme to, veľmi ideálne, v deň požiarneho cvičenia, takže keby to v ten deň nebol len planý poplach, dnes sa k vám týmito riadkami prihovára na uhoľ zoškvarený špekáčik.
No a potom sa samozrejme nenašli prostriedky na jeho opravu. To vyústilo nie do jednej, ale rovno do dvoch nepríjemných skutočností. Prvá je tá, že keby sa škola jedného dňa naozaj premenila na ohnivé peklo (slovo „naozaj“ sa v tejto vete vyskytlo z prostého dôvodu – tridsať stupňov vonku, zaseknuté okno a pokazené žalúzie spolu s vražedným pohľadom slovenčinárky, ktorej sa opäť raz v zube zasekla petržlenová vňať a niet toho, kto by ju vybral už samo o sebe navodzuje pekelnú atmosféru), tak pokapeme, druhá tá, že vetu „učiteľ končí hodinu“ počúvaš šesťkrát do dňa a už ti z toho patrične j*be. No ale dosť o nefunkčnosti budovy, v ktorej som strávila svoje najkrajšie detské roky, prejdime k pointe a tou sú tie krásne školské momenty, ktoré nám spríjemňovali posledný školský deň.
Len čo si prekročil prah školských dverí, už si bol vyzbrojený povinnou výbavou správneho čističa lavíc. Do jednej ruky špongia, do druhej akýsi akciový saponát zo samošky, na krk vedierko s vodou a mohol si sa vydať do boja s umeleckými dielami, ktorými si si celý rok spestroval svoje pôsobisko. Niektorí vyvalia nekresťanské prachy za celoročné vstupné do fitka, ty si to zhrnul do šiestich hodín. Lebo ručné pohyby, ktoré si nahodil v sekunde, ako si zistil, že tvoj vnútorný poet mal potrebu vyjadriť sa doprostred lavice centrofixkou, prevyšujú aj tie večerné v spoločnosti Sašky Šedej. A tak neleníš a celou svojou existenciou, dušou i bytím drhneš jeden duchaplný verš za druhým – „Tu som sedel, tu som hnil, hovno som sa naučil!“.
Ak ti omnoho viac ako maliarske umenie zavoňalo rezbárstvo a do minuloročného náteru si sa rozhodol vtesnať všetky svoje hlboké myšlienkové pochody kružidlom, tak si namiesto vedierka s vodou dostal vedierko s farbou. S takou tou hnusnou tmavozelenou (ak ste mali salmonelózu, tak presne takú farbu malo vaše hovno – príliš veľa informácií, som si toho vedomá), ktorou podľa môjho skromného úsudku dofarbovali kelovú polievku, aby nikto nezistil, že to je vlastne len trocha vody s akousi burinou. Až ti srdce pukalo, keď si videl, pod akým náterom skončí tvoje veľdielo. Asi netreba podotknúť, že pokiaľ si bol rovnaký retard ako zvyšných deväťdesiatdeväť percent chalanov v školskom veku, tak ti prišlo ako strašne svetový nápad ostriekať tou hnusnou gebuzinou (myslím farbu, pre Kristove rany!) všetky spolužiačky v dosahu.
V určitom momente vaša trieda pravdepodobne vyzerala ako dúpä spolku neanonymných narkomanov, pretože celá podlaha bola zasypaná akýmsi bielym sajrajtom. Nie, nebol to kokaín (našťastie alebo bohužiaľ, záver si urobte sami). Len dôkaz toho, že tvoje maliarske vlohy sa neprejavili len na lavici, ale aj v učebniciach. Každá postavička dostala okuliare, jointa a zlatú retiazku, ak sa usmievali, tak prešli aj úpravou chrupu. To je jasným znakom toho, že vyučovací proces v našej krajine je skutočne pútavý a zaujímavý, keď majú študenti pocit, že ich z biedy vytrhne aj zafarbenie zubu načierno na obrázku Marie Curie Sklodowskej. Ale hold, čo už, život je raz taký a čo si „navaríš“, to si musíš aj vygumovať.
A potom to už všetko malo šialene rýchly spád. Zistil si, že ti chýba učebnica z prvouky, ktorej rok výroby obsahoval len tri číslice a už keď si ju dostal mala o polovicu menej strán ako pôvodne. Potom si zistil, že za ten zdrap papiera, ktorý už nebol súci ani len na vytretie zadku, nieto na vzdelávanie mladej generácie, chcú „pôvodnú“ sumu (pôvodnú sumu, ktorú si vymysleli, lebo nech mi nikto netvrdí, že učebnica prvouky z roku 976 má hodnotu tridsať euro). A potom oni zistili, že to nemáš v pláne zaplatiť. Ale pretože bol posledný školský deň a už aj pedagogický zbor mal celú túto dieru hlboko v análnom otvore, tak triedna privrela všetky štyri oči a pokorne preškrtla okienko s v kolónke prvouka pri tvojom mene. Po šľachetnom počine vyučujúcej si schmatol vysvedčko, poslednýkrát sa rozlúčil s ceduľou „zabudnuté prezúvky budú vyhodené“ a futašil si domov. Tam si dostal buď kinderko, pár drobných alebo pár nie tak drobných po holej a šesťdesiatdva dní hibernácie v mláčke vlastného potu a roztopenej zmrzliny.
Titulná fotka: cas.sk, mojhumor.sk