Možno ste si mysleli, že zámenou chleba za plátok papriky sa vo vašom živote nič drastické nezmení. Opak je však pravdou. Bežných ľudí, ktorým nenarastie prdel o dve čísla aj z neperlivej minerálky, absolútne netrápi, koľko palmového oleja je v Nutelle, že kola je vlastne tekutý cukor a že namiesto toho bieleho rožku môžeš pokojne obžrať kus omietky v kancelárii a bude to mať úplne rovnakú výživovú hodnotu. Pretĺkajú sa svojim životom bez najmenšieho záujmu zistiť, aké sračky to vlastne pchajú do polovice potravín, pojem éčko v ich slovníku znamená výhradne rekreačnú drogu a cez obednú prestávku ako správni Slováci tlačia horalku, lebo domáci produkt nemôže byť predsa až taký shit, však? No v sekunde, ako ty začneš žiť zdravo, zrazu je každý výživový poradca.

„Ale to je nezdravé, moja pekná, veď to ti musí chýbať strašne veľa živín,“ rozhodla sa naša sekretárka zvrtnúť už aj doposiaľ neplodnú debatu na ešte neplodnejšiu tému. Starého psa novým kúskom nenaučíš a vysvetľovať tejto tvrdohlavej opache, ktorej mozgová kapacita neprekračuje jej pracovné schopnosti (zdvíhať telefóny, odpovedať „áno“, „nie“ a raz do týždňa vypisovať šek na poštu), že ani ten jej vlašský šalát dole z bufetu živinami tiež práve neprekypuje, je úplne zbytočné.
„Neboj sa, Erika, ja to mám naštudované,“ odpovedám, v duchu pretáčam očami a snažím sa vysielať do neba všetku svoju pozitívnu energiu, aby jej zazvonil telefón. Nezvoní.
„No, to hovoria všetci. Ale ja som minule čítala, ako nejaké bábo zomrelo len preto, že ho rodičia kŕmili vegánskou stravou!“ na čele sa jej vyhodila vráska rozhorčenia.
„To dieťa kŕmili len paradajkovou šťavou. Tí rodičia neboli vegáni, ale kompletní idioti. A okrem toho, ja nie som bábätko. Keď budem cítiť, že umieram od hladu, určite s tým niečo urobím,“ snažím sa slušne vysvetliť, no nijako mi to žily netrhá, lebo vidím, že milá Erika vypla príjem už pri paradajkovej šťave.
„Aj tak to nie je správne,“ odvrkne, zasadne za stôl a do huby si strčí jednu kuraciu nugetku. Fasa, dúfam, že tým zase omastí všetky papiere v okolí troch kilometrov.

Na obed si v tichosti otváram misku so šalátom. Nikomu nič neponúkam, nikoho tým neobťažujem (na rozdiel od kolegov, ktorí s obľubou raňajkujú olomouské syrečky, všakže?), len sa snažím prijať nejakú potravu, aby som nezomrela od hladu ako to vegánske bábätko a Erika mi nedošla obsmŕdať ešte aj na pohreb, že veď „ona mi to hovorila“. Lenže to nie je také jednoduché.
„A čo to ty vlastne ješ?“ pýta sa Lenka od vedľajšieho stolu a z kabelky vyťahuje dva salámové chleby s horčicou od maminky.
„Mäso, vajcia, zeleninu,“ odpovedám stručne. Sčasti preto, že som túto istú konverzáciu absolvovala už aspoň miliónkrát a sčasti preto, že sa mi v hrdle zasekol kúsok rukoly a ja som sa snažila ňou nezadrhnúť.
„Erika vravela, že si vegán,“ odbaľuje Lenka rozpučený chlebík.
„Erika nevie vypísať šek.“ Rukola úspešne prehltnutá, hrozba smrti zažehnaná.
„A to naozaj neješ nič sladké?“
„Nie.“
„Ani obilniny?“
„Nie.“
„Ani ovsené vločky?“ Lenka sa nevzdáva.
„To sú obilniny.“ Ale ja tiež nie.
„Áno, ale tie zdravé.“
„Nie, ani ovsené vločky.“
„Ani mlieko?“
„Ani mlieko?“
„Jogurt?“
„Nie.“
„Sóju?“
„Nie.“
„A čo to teda ješ?“
„Mäso, vajcia, zeleninu.“
„Tak to by som nemohla.“ Smutne sklopí pohľad, oblíže si horčicový prst a obráti pozornosť na monitor. Tak to nepapaj, Lenka moja, nikto ťa nenúti.

Ešte horšie ako ľudia, ktorí o tvojej strave pochybujú a ľudia, ktorí majú len príliš veľké množstvo otázok, ktoré sa opakujú stále dookola, sú tí, ktorí tvoj zdravý životný štýl doslova podkopávajú. Okato, bez ostychu, jednoducho tvoju snahu o to zmeniť niečo vo svojom živote majú hlboko v určitom telesnom otvore a nehanbia sa to dať aj patrične najavo. Viď Katka, ktorá sa práve dovalila s táckou plnou nadýchanej bublaniny. Domácej. Čerešňovej. Mňamka, ale nie pre mňa. A cez kanceláriu plnú kolegov, ktorí si už sliny stierajú kravatami z klávesnice, si to namieri rovno ku mne.
„Ahoj zlatko, ponúkni sa,“ umelo sa usmieva a šibrinkuje mi táckou pod nosom. Ona vie, že to nejem. Ona vie, že si nedám. Ale musela sem prísť a určite to musela skúsiť.
„Nie, ďakujem, ja si neprosím,“ slušne odmietam, no stále mám tácku pod nosom.
„No tak, jeden ťa predsa nezabije.“
„Nezabije, ale nedám si. Ďakujem.“ Trápne ticho. Stále mám tácku pod nosom. Nevidím cez ňu na monitor ale aj tak sa snažím tváriť, že robím niečo mega dôležité.
„Naozaj si nedáš? Urazím sa ak aspoň neochutnáš,“ oduje spodnú peru a ja nadobúdam pocit, že ak si nevezmem, tak tu s tou táckou bude stáť až do rána. V hlave jej milú tácku búcham o hlavu, no v skutočnosti mám trochu viac chochmesu (ale stále veľmi málo trpezlivosti).
„Nie, ďakujem.“
„Ale táto je špeciálna! Musíš ju ochutnať!“ Je to v p*či.
„Dobre teda, ale zjem to za chvíľu.“ Beriem si koláčik, Katka s úsmevom odchádza a ja ho s nervami j*bem do koša. Kolegovia so slinami na kravatách ma nenávidia, ja nenávidím Katku a Eriku a ľudstvo asi nikdy nepochopí, aké nádherné to je starať sa o seba.

Titulná fotka: istock.com