Sú ľudia, ktorí si prítomnosť iných ľudí skutočne užívajú a mýty a báje tento takmer vyhynutý druh označujú mnohorakými spôsobmi ako napríklad napríklad komunikatívny, spoločenský, či jednoducho sociálne aspoň trochu použiteľný. Ale nebudeme si klamať, väčšina ľudskej populácie sa k tomuto druhu teda rozhodne neradí, pretože čím dlhšie zdieľaš kyslík s ostatnými ľudskými bytosťami, tým väčšmi nadobúdaš pocit, že si obklopený totálnymi k*kotmi. A niekedy – teraz sa chyťte o najbližší roh stola, aby sa vám z toho nepodlomili kolená a nezatočila hlava – s týmito k*kotmi musíte aj komunikovať.
Dobre, uznávam, a vy teda musíte tiež, že nie vždy je to chyba druhej strany, že celá komunikácia nadobúda charakter starovekých mučiacich praktík. Sčasti sa na tom podieľa aj fakt, že schopnosť normálne tvoriť a vypúšťať z úst vety v blízkosti inej osoby vám zhora daná rozhodne nebola, a z druhej časti to, že niekto rozhovoru chtivý vám zásadne skríži cestu, keď ste hladní, smädní alebo vám šialene treba srať. A to teda nie je práve najšťastnejšia kombinácia.
Vtedy prichádzajú na scénu overené únikové prostriedky, ktoré si rokmi nezdvíhania telefónov a škrečkovaním neprečítaných správ, vycibril skutočne k dokonalosti. A preto neváhaš, tasíš z rukávu svoje esá, ktoré zvyknú zaberať na každého… Na každého okrem p*če z marketingového oddelenia, ktorá má očividne talent na ignorovanie životne dôležitých faktov, ktorými sú po A to, že jej už siedmykrát prízvukuješ, že ti utečie autobus, a po B, že na tele veľkosti (a chlpatosti) menšieho mamuta sa blúza s písmenkom S na visačke naozaj nebezpečne rozpína. A tak tam stojíš, s priamym výhľadom na nešťastne rozpľasnuté vnady na jej hrudi, ktorým si vďaka nesprávnej voľbe šatstva obdarená a premýšľaš, čo by ju muselo frontálne prevalcovať, aby ti konečne uhla z cesty.
Na tomto svete sú len dva typy ľudí. Tí, ktorí vás zatiahnu do epicentra nechcenej konverzácie, zasypávajú vás životu skutočne nepotrebnými faktami a vylievajú si srdiečko dobrú polhodinu, no sú vnútorne absolútne vyrovnaní s faktom, že celý tento počin bude jeden obrovský monológ. A ba čo viac, sú s týmto vývojom situácie aj nadmieru spokojní, lebo oni sa chcú posťažovať na vlastné problémy, nie riešiť tie vaše. No a tí druhí… Tí sú tvrdším orieškom. Tí, totiž celé toto divadlo obohatia o zopár veľmi strategicky rozmiestnených kontrolných otázok, ktoré vás síce do deja zapoja len okrajovo, no za to veľmi rýchlo odhalia, že ste mysľou niekde celkom inde.
Lenže to by vás to muselo aspoň minimálne zaujímať, čo sa v tomto prípade teda určite nedeje. Namiesto toho ste už hlavou doma, zakuklení v deke a vašou jedinou starosťou po zbytok večera ostáva to, že technologický posun dnešnej doby ešte stále nezabezpečil chladničky, v ktorých by sa magicky zjavovalo presne to jedlo, na ktoré máte práve takú šialenú chuť, samo od seba. A potom by sa zdvihlo a na malých jedlých nožičkách docupitalo za vami, aby hnitie vo vašej privátnej oáze lenivosti a ničnerobenia nemusel narúšať skutočne žiaden pohyb. A keby aj močový mechúr vyfasoval také nožičky, svet by bol zrazu takým krásnym miestom… „Haló, moja zlatá, počuješ ma?“ vytrhne ťa z premýšľania ten posledný hlas na svete, ktorý pri plánovaní ideálneho života chceš počuť. Áno, moja zlatá, počujem, lebo nanešťastie sa mojim sluchám v tvojej blízkosti iná možnosť nenaskytá, ale filtrujem.
Po tom, čo si vymyslela tri recepty na nadchádzajúci týždeň, v hlave spísala nákupný zoznam a preložila Bibliu z latinčiny do jazyku škandinávskych opíc sa konečne aj táto opica rozhodla skončiť túto plodnú debatu. Popravila si blúzu, ktorá sa odolnosťou môže hravo rovnať Nokii 3310, počastovala ťa akousi zdvorilostnou frázou, ktorá sa od teba v tomto štádiu už len dodatočne odrazila spať a pobrala sa vysávať čas a energiu zase z akéhosi iného nešťastníka, ktorý to celé bude hádam zvládať aspoň o trochu lepšie, ako tvoja beznádejne antisociálna existencia. Alebo bude mať minimálne toľko chochmesu, aby ju poslal kade ľahšie.
Titulná fotka: pexels.com
