Ľudské telo je zvláštne. Napriek tomu, že sa v ňom narodíme, staráme sa oň a nosíme ho všade so sebou sa niekedy jednoducho rozhodne, že ti začne znepríjemňovať život. Je to dosť sebecké rozhodnutie, ale koho to zaujíma, že áno.
Začiatky sú vždy tie najhoršie. Len si tak žiješ svoj život, žerieš piate cez deviate a neriešiš.
„Ideme do McDonaldu?“ – „Jasné“
„Poďme do cukrárne“ – „Dobrý nápad, poďme“
„Nejdeme na kávu?“ – „Áno“
A úprimne, ja nerozumiem, aký má so mnou moje telo problém. Ak by mu tieto veci nechutili, tak by si ich nepýtalo, tak prečo ide zrazu robiť drámu ohľadom jedného hamburgeru? Niekedy ti naozaj nerozumiem. Áno, viem, že každá intolerancia má svoje opodstatnenie a stáva sa pomaly civilizačnou chorobou, pretože sme kŕmení odpadom, ALE…Moja otázka je, prečo moje telo nemohlo ešte pár rokov vydržať. Takých 40 napríklad. To by bolo ideálne.
Piješ túto kávu už niekoľko rokov. Nikdy ti z nej nič nebolo, a zrazu si odkázaný na záchodovú misu ešte predtým, než vôbec stihne doputovať do žalúdka. O tomto by som mohla napísať trojdielny román, pretože ja keď som mala prvý príznak potravinovej intolerancie, tak som bola 100% presvedčená, že mi práve prasklo slepé črevo a vylialo sa mi do brušnej dutiny. Na toaletnom papieri som už mala rozpísaný závet.
Ale čo teraz? Máš pocit, že z teba vyšiel aj kapor z minulých Vianoc, ale nevieš, čo tento jav mohlo spôsobiť. Ľudia si veľakrát myslia, že im nejaké jedlo iba nesadlo, alebo že bolo pokazené a na nejakú intoleranciu si ani len nespomenú.
Potom nasleduje to obdobie, kedy si na záchode viac ako kdekoľvek inde a ide to vrchom, spodom a, ak sa ti pošťastí, tak niekedy aj oboma smermi naraz. Začínaš byť extrémne zúfalý, pretože jedlo bolo radosťou tvojho života a teraz sa bojíš aj napiť vody. Aj keď sa to rozhodneš riešiť s lekárom, tak krvné výsledky väčšinou prídu až o 2 až 3 týždne. Ale čo dovtedy? Mám snáď žiť zo vzduchu? Alebo z lásky? Čo ak ma nikto nemiluje?
Ďalším rozumným krokom je začať si všímať, ktoré jedlo ťa posadí na záchod, a snažiť sa ho obmedziť. Môže to fungovať možno pri laktóze alebo lepku, ale ak máš napríklad histamínovú intoleranciu, tak na to v živote neprídeš a bude ti zle až kým neprídu výsledky testov. A ak sa ti potvrdí histamín, tak si to rovno môžeš ísť hodiť, lebo podľa môjho skromného názoru to je tá najkrutejšia mučiaca taktika, aká v dnešnej dobe existuje.
Už si vo fáze, kedy (žiaľ) vieš, čo ti je, tvoj alergológ ťa zasype brožúrkami o tom, ako sa stravovať, ako sa nestravovať, ako sa popritom nezabiť a tak ďalej… Prvé dva mesiace budeš zrejme každý večer sedieť v posteli s lanom v rukách a premýšľať, či to ešte vôbec má zmysel. A to je úplne v poriadku, pretože z vlastnej skúsenosti viem, že to je to najhoršie obdobie celej tejto diéty. Ak dáš prvé dva mesiace, tak potom už bude všetko okej. Pomaly si zvykneš na svoj nový životný štýl, sem-tam budeš mať chuť vyvraždiť vlastnú rodinu, keď ich uvidíš kŕmiť sa tortou zatiaľčo ty si budeš pri nich žuvať svoju vegánsku raw tyčinku.
Avšak, čo ma ešte stále dokáže vytočiť najviac, sú reakcie okolia. Keď raz mám intoleranciu na laktózu a viem, že keď ju zjem tak si do najbližších 2 hodín vygrciam orgány, tak ju nebudem jesť. Podľa mňa to dáva dokonalý zmysel. Teraz si ale predstavme situáciu, že ku mne niekto príde a ponúkne mi smotanový koláč. Ja slušne odmietnem (napriek tomu, že mám všetky tri brady od slín) s tým, že mám intoleranciu na laktózu a tento človek mi povie:
„Ale nó, daj si, veď trošku ti neublíži.“
Prosím? Ak si za mňa pôjdeš na 4 hodiny sadnúť na záchod tak si kľudne dám, ale ak nie, tak zavri ústa, aby sa tá debilita nešírila.
Titulná fotka: pexels.com
