Ako krpci sme si dospelosť predstavovali ako nedosiahnuteľnú krajinu zázrakov, v ktorej ti mama konečne každých päť minút nehovorí, aby si si obúval papuče, zhasínal svetlo a jedol to, čo je doma navarené. Teraz už starší a realitou ošľahaní zisťujeme, že slovo mamy je sväté bez ohľadu na to, koľko máš rokov, jedlo zadarmo sa neodmieta a hoci sa zmenilo všeličo, podľa tvojich predstáv to teda rozhodne nebolo.

1. Voľný čas a priority

Kedysi bolo prioritou prvé peniaze z letnej brigády okamžite otrieskať v najbližšom podniku, kde čapovali pivo. Bol si šťastný, že si mladý, vtipný a opitý, potom trochu menej z toho, že o pár chvíľ aj zgrcaný, smradľavý a imaginárna opica ti v lebke o seba trieskala dve činely. No čím si starší, tým sa aj tvoje priority začínajú orientovať celkom iným smerom. Už nie si taký rád, keď sa môžeš v piatok večer do sýtosti vytancovať na stole, ale naopak by si vraždil za chvíľu ticha pri telke. S čajíkom a tými piatimi stálicami slovenskej hereckej scény, ktoré dookola obsadzujú do každého nového seriálu (z ktorého vždy vysielajú tak maximálne pilotný diel a možno ešte zo dva ďalšie, lebo to nikto nepozerá) a s pokojným vedomím, že si konečne našiel správne sáčky do vysávača, vyložíš si nohy a do desiatich minút tvrdo zalomíš.

2. Stravovacie návyky

Až teraz si uvedomuješ, že tvoja mama bola vlastne tajným superhrdinom, keď každý deň po desaťhodinovej šichte zhodila opätky, natiahla zásteru a ukuchtila na večeru čosi, čo sa vo výsledku dalo dokonca aj žrať. To sa, samozrejme, o tvojich kulinárskych počinoch povedať nedá. Hoci si si ešte ako špunt prisľúbil, že v sekunde, ako dosiahneš tých vytúžených osemnásť, sa zmeníš na chronického vymetača rýchlych občerstvení a nič, čo sa výrazne nepodobá na burger či pizzu do úst nedáš, dnes si už uvedomuješ, že pokiaľ do konca roka nechceš nakupovať v sekcii pre tehuľky, takto to fungovať nemôže. A tak tasíš von mobil, surfuješ vlnami pinterestu a napokon aj tak končíš pri predpripravenom šaláte zo samoobsluhy, lebo hoci sa považuješ za celkom schopnú ľudskú bytosť, do oblasti gastronómie tvoje mozgové kapacity skutočne nesiahajú.

3. Tvoj postoj k ľuďom

Ak ešte stále patríš k tej časti populácie, ktorá sa skutočne zaujíma o to, čo si o nej jej okolie myslí, tak by si sa mal na to zvysoka vysr*ť. Postupom času totiž zistíš, že väčšina ľudí sa o teba vlastne vôbec nezaujíma, a preto vôbec nie je potrebné, aby si sa zaujímal ty o nich. Jasné, radi ti skritizujú výber nohavíc, schuti sa zasmejú na tvojej finančnej situácii alebo len zap*čujú akúsi žiarlivostnú formulku, keď tam práve nie si, no inak ich ľudské kvality možno pokojne porovnať s mliečnou baktériou v jogurte Activia. Aj tá má viac lojality voči tvojej črevnej mikroflóre ako väčšina ľudí v tejto dobe voči tebe. Keď si starší pochopíš, že dvesto priateľov na facebooku ti je skutočne na dve veci, pokiaľ ti nemá kto na ulici natajňáša poškriabať chrbát. A ako sa hovorí, radšej jeden pravý priateľ ako desať tých, čo ti spoilujú seriály. (Nie, fakt, ak to robíš, tak sa zbaľ a choď dop*če, prosím.)

4. Choroba

Všetci sme občas predvádzali oskarové výkony a nahrievali teplomery o radiátor len preto, aby sme na jeden deň mohli namiesto derivácií a skladby bunky potiahnuť maratón nášho obľúbeného seriálu. Niekde v polovici sme sa nezabudli pozrieť na hodinky, škodoradostne sa pousmiať nad nešťastím vlastných spolužiakov, ktorých akurát trápili drepy či stojky na telesnej, a pokračovali v slastnom nič nerobení. Keď však obdobie školských lavíc skončí, začneš sa len modliť, aby si nedajbože nebol chorý. Lebo šéfovi je jedno, či máš prdel v jednom ohni alebo sopeľ taký dlhý, že sa na ňom školský zájazd môže pokojne sánkovať, pokiaľ máš zdravé aspoň jedno oko a obe horné končatiny, tak si v jeho mysli oficiálne práceschopný.

5. Hospodárenie s peniazmi a nevšedné radosti

Časy, kedy sme si mysleli, že s mesačným platom 500 eur budeme mať za dva mesiace tisícku, sú nenávratne preč. Ako drobci sme si povinné mesačné výdavky predstavovali ako veľmi smiešnu sumu, ak sme sa takým čímsi vôbec obťažovali zapodievať. No teraz zisťuješ, že nájom ani zďaleka nie je tvoj jediný a najväčší problém – tým je strava. Rozum a srdce vedú boj – srdce vraví, že život je len jeden a na smrteľnej posteli na artičokový šalát určite v dobrom spomínať nebudeš, rozum sa odvoláva na stav bankového účtu a výsledky gastroenterologického vyšetrenia. Rád by si si s frajerkou išiel naplniť bachor kamsi do podniku, no prievan na miestach, kde by v tento deň v mesiaci mali byť na prežitie aspoň dve stovky, ti jasne prezrádza, že tvojim dnešným spoločníkom bude tak maximálne pán Vifon. A potom zistíš, že treba umývať hajzel. A dlážku. A sem-tam aj okná. A čo čert nechcel, na všetko z toho musíš kúpiť extra prípravok. A vtedy, keď vojdeš do supermarketu a s poslednými zatúlanými meďáčikmi v peňaženke zistíš, že Savo je v akcii… Vtedy prvýkrát pochopíš, čo je to čistá a nefalšovaná dospelácka radosť.

Titulná fotka: pixabay.com