Keď sa v letný večer v roku 1936 rodičia 15-ročnej Dorothy Drainovej vrátili domov, našli ju v kaluži krvi. Zranenia spôsobené zásahom sekerou do hlavy utrpela aj jej mladšia sestra, ktorá však prežila. Tento brutálny útok so sexuálnym motívom šokoval komunitu v Colorade.
Titulky novín varovali pred nebezpečným páchateľom. Podľa popisu išlo o muža tmavšej pleti, možno mexického pôvodu. Uprostred intenzívneho tlaku na dolapenie vraha prišlo šerifovi Georgeovi Carrollovi vhod, že neďaleko vlakovej stanice sa potuloval 21-ročný Joe Arridy, ktorý sa k činu priznal.
Reálny John Coffey
Joe Arridy bol mimoriadne ľahko ovplyvniteľný muž s ťažkým mentálnym postihnutím a IQ len 46. Dosiahnuť od neho priznanie k akémukoľvek činu bolo preto veľmi jednoduché. Keď ho polícia prinútila priznať sa k vražde, ktorú v skutočnosti nespáchal, jeho krátky život sa naplnil.
Jeho rodičia boli sýrskeho pôvodu, čo prispelo k tmavšej pleti. Mentálne postihnutie sa pravdepodobne odvíjalo od blízkej príbuznosti rodičov, čo novinári s obľubou zdôrazňovali. Väčšinu života prežil v Coloradskom štátnom výchovnom zariadení pre mentálne defekty.
Keď dovŕšil plnoletosť, utiekol a neškodne sa potuloval po okolí. Arridy mal ťažkosti s plynulou rečou, rozoznávaním farieb a opakovaním dlhších viet.

Šerif Carroll naplno využil jeho zraniteľnosť a ľahkú manipulovateľnosť. Neobťažoval sa zdokumentovať jeho priznanie, pričom počas procesu aj prokuratúra priznala, že z neho len ťažko dokáže získať akékoľvek relevantné informácie. Zaujaté a násilné vypočúvanie zahŕňalo sugestívne otázky o tom, či sa mu páčia dievčatá a ako im chce ubližovať. Arridy navyše nevedel ani o základných podrobnostiach zločinu, z ktorého ho obvinili – tie sa dozvedel až na súde.
Zatkli skutočného vraha, no jeho popravili
Väčšina ľudí, ktorí sa prípadom zaoberali, vedela, že Arridy je nevinný. Skutočným páchateľom bol Frank Aguilar, Mexičan, ktorý pracoval u rodičov napadnutých sestier. Preživšia Barbara ho identifikovala a v jeho dome našli vražednú zbraň. Aguilar sa neskôr k činu priznal, odsúdili ho a popravili. Arridyho pritom nikdy predtým nevidel.
Napriek tomu Joe zostal za rovnaký zločin vo väzbe, pretože miestne úrady trvali na tom, že bol Aguilarovým spolupáchateľom. Ani poprava skutočného vraha, ani posudky psychiatrov, podľa ktorých mal Arridy mentálnu úroveň približne šesťročného dieťaťa, neovplyvnili rozhodnutie súdu. Bol uznaný vinným a čakal ho trest smrti.
Jeho chabá obhajoba sa zakladala na argumente právnej nepríčetnosti, teda že nie je schopný rozlíšiť dobro od zla a nemôže mať zločinecký úmysel. Odsúdený bol však predovšetkým vďaka vynútenému priznaniu, keďže proti nemu neexistovali žiadne fyzické dôkazy.
Milosrdenstvom bolo, že nechápal pojem smrti
Väzenský dozorca Roy Best opisoval Arridyho ako najspokojnejšieho muža v cele smrti. Všetci, od ostatných väzňov až po personál, si ho obľúbili a zaobchádzali s ním dobre. Keď ho informovali o blížiacej sa poprave, viac ho zaujímali hračky, ktoré mu daroval dozorca.
Best, známy svojou prísnosťou a bičovaním väzňov, sa stal jedným z Arridyho zástancov a pridal sa k úsiliu o záchranu jeho života. Staral sa oňho ako o svojho syna, pravidelne mu nosil darčeky a snažil sa mu spríjemniť posledné chvíle.
„Pravdepodobne ani nevedel, že zomrie. Len šťastne sedel a hral sa s vláčikom, ktorý som mu dal.“

Rok a pol, ktorý Arridy strávil v cele smrti, vnímal ako radostné obdobie. Každý deň si vyleštil kovový tanier a používal ho namiesto zrkadla, do ktorého sa rozprával a uškŕňal. Keď sa ho novinár opýtal, či by sa radšej nevrátil do coloradského školského ústavu, povedal:
„Nie, chcem dostať doživotný trest a zostať tu s dozorcom Bestom. Doma ma deti bili… Tu sa nikdy nedostanem do problémov.“
Ako posledné jedlo si vyžiadal zmrzlinu. Vraj ju ani nestihol dojesť a požiadal, aby mu zvyšok odložili na neskôr. Nechápal, že ho čaká poprava, po ktorej sa už nikdy nevráti.
Dňa 6. januára 1939, stále vo výbornej nálade, daroval svoj najvzácnejší vláčik spoluväzňovi. Keď kráčal do plynovej komory, usmieval sa. Úsmev ho neopustil ani v momente, keď ho upevňovali do kresla. Samotná poprava prebehla pomerne rýchlo a dozorca Best v komore plakal.
Posmrtná milosť
Právnik, ktorý počas prípadu podal žiadosť na Najvyšší súd Colorada v mene Arridyho, neskôr vyhlásil: „Verte mi, keď poviem, že ak ho splynujú, bude trvať dlho, kým štát Colorado prežije túto hanbu.“
Až po rokoch sa skupina podporovateľov s názvom Friends of Joe Arridy rozhodla zriadiť neziskovú organizáciu na jeho počesť. Zabezpečili mu náhrobný kameň a začali pracovať na uznaní spravodlivosti. Vďaka viacerým dôkazom a silne podporovanej petícii guvernér Colorada v roku 2011 udelil Arridymu plnú a bezpodmienečnú milosť.
„Omilostenie Joea Arridyho nemôže odčiniť túto tragickú udalosť v histórii Colorada, je však v záujme spravodlivosti a základnej slušnosti očistiť jeho dobré meno.“
