Nie je to lenivosť, nie je to nevyspelosť, nie je to dokonca ani arogancia či ľahostajnosť voči nášmu okoliu. Je to ADHD. Ľudia s poruchou pozornosti často čelia tvrdej kritike a na svoju osobu pravidelne počúvajú nelichotivé slová. Väčšinou sa pritom viažu na to, čo oni sami nedokážu ovplyvniť.
Dôkazom toho sú aj priznania týchto ľudí z Redditu. V nich objasnili, čo je na živote s ADHD (prípadne ľahkými formami autizmu) najnáročnejšie. Poď si o tom spoločne s nami prečítať.
1. Nízke sebavedomie a celoživotný pocit, že je s tebou niečo v neporiadku. Decká vedia, že si iný, ty vieš, že si iný, ale nikto nevie prečo. Veci, ktoré sú pre ostatných úplne jednoduché, ti pripadajú náročné, a tak si po čase začneš myslieť, že je to tebou – si jednoducho nanič. S takýmto pocitom je veľmi náročné vybudovať si zdravé sebavedomie.
2. V stave krízy som úplne pokojná a vyrovnaná, no potom sa mentálne zrútim kvôli totálnej maličkosti. Keď som viezla manžela do nemocnice so srdcovým infarktom (nevedeli sme, že z toho bude infarkt, ale vedeli sme, že niečo je veľmi zle), zachovala som si chladnú hlavu. Ale keď zbadám, že decká zase nechali na podlahe špinavé ponožky, mám chuť hodiť sa o zem a začať plakať.
3. Za mňa je to určite „režim čakania“. Pokiaľ mám niečo naplánované na konkrétny čas (návštevu lekára, pracovný hovor a pod.), nie som predtým schopný nič urobiť. Mám niekoho o deviatej večer vyzdvihnúť na letisku? Super, celý deň v keli. Môj mozog to neberie ako „mám celý deň na to, aby som robil niečo iné“. Berie to ako „mám celý deň na to, aby som to rozanalyzoval do najmenších detailov a uistil sa, že všetko prebehne hladko“.
![](https://emefka.sk/app/uploads/2025/02/shutterstock_2458168367.jpg?x35408)
4. Pravidelný strach, že spravím niečo divné a/alebo trápne. Celkom efektívne to maskujem, ale v skutočnosti neprejde deň, keď prídem do kontaktu s ľuďmi, čo by som nebol paranoidný. Správam sa primerane k situácii? Hovorím totálne sprostosti? Čo ak sa náhodou strápnim?
5. Zamrznutie. Sadnem si, že idem urobiť XY, som odhodlaná urobiť XY, taká pripravená, ako len môžem byť, viem, že to musím urobiť, inak bude zle a… a potom zamrznem. Nespravím to. Skrátka toho nie som schopná. Bolo náročné s tým bojovať, keď som bola zamestnaná, a je to ešte horšie, odkedy som rozbehla vlastnú firmu.
6. Posadnutosť každým novým vzťahom či skrátka len objektom záujmu. Tvoj mozog konečne dostane dopamín, po ktorom tak veľmi túžil, no tvoj partner ťa nedokáže robiť šťastnou 24/7 každý boží deň, preto prichádza pocit bezmocnosti a úzkosť. Zachádza to tak ďaleko, že sa nevieš sústrediť na nič iné – ani na veci, ktoré inak rada robíš, ani na priateľov, s ktorými sa inak rada stretávaš. Keď si je človek vedomý, že sa to deje, vie s tým pracovať, ale rozhodne to nie je jednoduché.
![](https://emefka.sk/app/uploads/2025/02/shutterstock_2485968701-1.jpg?x35408)
7. Tie chvíle, keď máš bytostnú potrebu sa na niečo hyperfixovať, ale tvoj mozog sa na nič hyperfixovať nechce. Stalo sa mi to presne včera a kládla som si otázku: „To som fakt zo dňa na deň zabudla všetky svoje hobby?“
8. Môj mozog fičí nonstop. Bez prestávky. Cez deň v kuse niečo melie, v noci sa mi zase snívajú tie najšialenejšie sny. Každú jednu. Nemám si kedy oddýchnuť.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane