Všetci máme dni, keď sa zobudíme hore zadkom. Nič sa nám nedarí, nechce sa nám ísť do práce, a keď sa do nej už konečne dovalíme, chceme ísť čo najrýchlejšie domov. Ak sa to stáva len sporadicky, tak to z nás ešte neprofesionálov či lajdákov nerobí. Skutočne neprofesionálne správanie vyzerá o čosi inak.
Títo zamestnanci zo sociálnej siete Threads by o tom mohli napísať knihu. V nedávnom vlákne prezradili, aké neprofesionálne správanie svojich kolegov musia tolerovať, len aby mali na konci mesiaca čím zaplatiť nájom. Robia aj tí tvoji niečo podobné? Pevne veríme, že nie.
1. Mal som 16 rokov a bola to moja prvá brigáda vôbec. Zamestnanec, ktorý ma mal zaškoliť, po mne hodil kovové náradie, pretože som sa podľa neho nehýbal dostatočne rýchlo. Našťastie som sa stihol uhnúť, takže až taký pomalý asi nie som.
2. Som inej farby pleti ako zvyšok nášho kolektívu. Okrem mňa tam pracuje len jeden ďalší človek, ktorý má rovnakú farbu pleti ako ja. Náš manažér raz zvolal falošný míting, aby nás presvedčil, nech spolu začneme randiť.
3. Anestéziológ na našom oddelení si bežne v práci vŕta prstom v nose a následne zje čokoľvek, čo z neho vyloví.
4. Jeden čas som pracoval v pizzerii. Dodnes si pamätám, ako som prichytil manažéra holiť si bradu rovno nad stolom, na ktorom sa krájala pizza.
5. Kolega, ktorý by mi mohol byť otcom, ak nie rovno dedkom, sa raz pristavil pri mojom stole a bez ostychu povedal: „Stavím sa, že vždy, keď ma vidíš, ti zvlhnú nohavičky.“ Nerada mu beriem ilúzie, ale vždy, keď som ho videla, som mala akurát tak sto chutí sa povracať.
6. Môj šéf toho veľa nenarobí, ale jedna vec, ktorá mu naozaj ide, je prdieť vedľa môjho stola zakaždým, keď sa so mnou rozpráva. O chvíľu sa začnem dožadovať plynovej masky na firemné náklady.
7. V minulosti som mal kolegyňu, ktorá sa nalepila na každého nového kolegu a začala ho baliť. Keď ho mala omotaného okolo prsta, odporučila mu predplatiť si jej účet na OnlyFans.
8. Keď som mala asi 18 alebo 19, pracovala som v reštaurácii. Raz sa na mňa s kolegami osopil náš manažér, pretože sme si dovolili sa medzi sebou rozprávať. Podotýkam, že v tom momente nebol v podniku jediný zákazník. Natoľko ho to vytočilo, že po mne šmaril svoju fľašku s aspirínom. Povedala som to majiteľovi a ten ho donútil ospravedlniť sa, no to ho len podnietilo v tom, aby mi dodatočne robil zo života peklo.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
