Slovensko je domovom mnohých mladých talentovaných športovcov, ktorí majú potenciál uchytiť sa aj na svetovej úrovni. Do tejto skupiny jednoznačne spadá aj Tomáš Mencel. 21-ročný rodák z Martina si vzťah k športu budoval odmalička, a hoci vystriedal niekoľko rôznych disciplín, najviac mu učarovala športová chôdza. Dnes je trojnásobným majstrom Slovenska a sedemnásobným vicemajstrom.
Na mnohých z nás športová chôdza, hovorovo známa aj ako rýchlochôdza, pôsobí trochu komicky. Za netradičnými pohybmi sa však skrýva drina a odhodlanie, aké si väčšina z nás ani nedokáže prekvapiť. Tomáš nám v dnešnom rozhovore prezradil, aké to je byť profesionálnym chodcom, ktorý sa zo Slovenska prebojoval až na univerzitu v Spojených štátoch amerických.
Ahoj, v prvom rade sa ti chceme poďakovať za rozhovor. Športová chôdza nie je úplne tradičným športom. Povedz nám na úvod, ako si sa k nej dostal?
Vďaka mojim rodičom som športoval už odmalička. Najprv som začínal s bedmintonom, neskôr to bol stolný tenis a futbal. Vo februári 2017 som si ale uvedomil, že som skôr individualista a kolektívny šport nie je úplne pre mňa. Vďaka dvom spolužiačkam zo základnej školy som sa rozhodol pokračovať v športovaní s atletikou.
Prvý rok a pol som sa venoval behu – behával som všetko od 800 m až po 3000 m a na jeseň dokonca aj cezpoľné behy. V behaní som nijako nevyčnieval a väčšinou som sa umiestňoval v strede štartového poľa. Všetko sa však zmenilo v októbri 2018, keď sa ma tréner spýtal, či by som nechcel skúsiť športovú chôdzu.
Pre neho to nebolo nič nové. Predtým trénoval bývalú reprezentantku a neskôr aj našu trénerku Zuzanu Zemkovú, ktorá dodnes drží slovenský rekord v hale. Ja som bol spočiatku trochu skeptický, či je športová chôdza pre mňa to pravé, no nakoniec som súhlasil.
Si niekoľkonásobným majstrom aj vicemajstrom Slovenska v tomto športe – aké to bolo vyhrať prvú medailu? Spomínaš si na svoje pocity?
Ako som už spomínal, s chôdzou som začal v októbri 2018. Prvé preteky a výsledky prišli už po pár mesiacoch tréningu. V januári 2019 som štartoval na svojich prvých pretekoch – halových majstrovstvách Slovenska v kategórii staršieho žiactva, kde som vybojoval striebornú medailu. Po pretekoch som bol v obrovskej eufórii a celý bez seba. Kým som behával, nezískal som medailu ani na menších pretekoch, a teraz som hneď získal striebro na majstrovstvách Slovenska!
Túto sezónu považujem za prelomovú a jednu z najlepších. V septembri toho roku som na majstrovstvách Slovenska starších žiakov získal zlato a stal som sa majstrom Slovenska. Tento titul mi zabezpečil nomináciu na medzištátne stretnutie štyroch krajín v Slovinsku, kde som si vybojoval bronz. Celá sezóna ma len utvrdila v tom, že môj tréner sa vtedy nemýlil a že som sa určite rozhodol správne.
Čo všetko je súčasťou tvojej športovej prípravy? Musíš dodržiavať prísny režim?
Aj keď sa môže zdať, že chôdza nie je náročný šport – mnohí si myslia, že sa len prechádzame –, realita je úplne iná. Patrí medzi vytrvalostné disciplíny, a preto si vyžaduje nielen fyzickú silu, ale aj veľkú psychickú odolnosť a sebazaprenie. Keďže v juniorskej kategórii sa súťaží na 10 km a v seniorskej už na 20 km alebo 35 km, musíme na tréningoch zvládnuť nachodiť obrovské množstvo kilometrov.
Rok máme vo všeobecnosti rozdelený tak, že od októbra do začiatku marca trávime veľa času na sústredeniach. Buď v nadmorskej výške v horách, alebo v teple pri mori. Na sústredeniach je režim prísnejší – máme dvojfázové tréningy, doplnené o ľahké posilňovanie, strečing a regeneráciu. Keď sa k tomu pridajú školské povinnosti, býva to niekedy poriadne náročné.
Zo strednej školy v Martine sa presunieš na univerzitu v USA. Ako si sa na túto školu dostal? Čo konkrétne na nej budeš študovať?
Odmalička som sníval o tom, že raz pôjdem študovať na univerzitu do zahraničia. Asi v treťom ročníku na gymnáziu som si urobil prieskum, či by bolo možné dostať sa na univerzitu v USA vďaka môjmu športu. Vtedy som to riešil najmä s rôznymi agentúrami, ktoré prepájajú športovcov s trénermi v Amerike, no nič z toho nevzišlo. Nakoniec som sa rozhodol, že zostanem po strednej študovať na Slovensku a budem pokračovať aj v chôdzi.
Na začiatku maturitného ročníka sa však situácia z rôznych dôvodov vyvinula tak, že som túto možnosť úplne zavrhol. Povedal som si, že buď skončím so športom a pôjdem študovať do zahraničia, alebo nájdem kompromis prepojenia športu a štúdia v zahraničí.
Tentoraz som si všetko začal vybavovať sám. Najprv som musel pochopiť, ako funguje systém univerzitného športu v USA. V najvyššej americkej univerzitnej lige NCAA sa chôdza nesúťaží, no nachádza sa v lige NAIA, čo je súťaž menších univerzít na slabšej úrovni. Keď som toto všetko pochopil, začal som kontaktovať trénerov z univerzít, ktoré súťažia v NAIA. Po množstve odoslaných e-mailov, správ a telefonátov som nakoniec našiel presne to, čo som hľadal. Povedal by som, že vtedy som sám sebe dokázal, že keď človek naozaj niečo chce a ide si za tým, dá sa to dosiahnuť.
Možno si niektorí myslia, že je to len výstrel do tmy – keďže som prvým chodcom zo Slovenska a Česka, ktorý ide študovať do Ameriky –, ja však verím, že mi táto skúsenosť len pomôže. Na škole mi ponúkli podmienky, v ktorých môžem skĺbiť šport a štúdium 50/50, takže nemusím uprednostňovať jedno alebo druhé.
Mnohí športovú chôdzu nepovažujú za poriadny šport, lebo je to predsa „len chôdza“. Chcel by si tento mýtus vyvrátiť?
Aj keď mnohí považujú športovú chôdzu pre jej špecifický pohyb za vtipnú alebo zvláštnu, ide o olympijskú disciplínu. Je smutné, že v posledných rokoch sa v chôdzi dejú nešťastné zmeny, ktoré ju kvôli údajnej neatraktívnosti pre divákov ničia. Profesionálni chodci na olympiáde dokážu vyvinúť takú rýchlosť, že aj trénovaný hobby bežec by mal problém s nimi udržať krok.
Práve v tomto je naša disciplína fascinujúca – je to jedinečné spojenie vytrvalosti a precízneho dodržiavania chodeckých pravidiel. Myslím si, že si zaslúži oveľa viac obdivu a uznania.
Plánuješ sa v budúcnosti živiť športom? Mohla by to byť konkrétne športová chôdza?
Počas štúdia v USA by som sa chcel chôdzi venovať naplno. Čo bude potom, zatiaľ neviem.
V posledných rokoch chôdza prechádza veľkými zmenami. Po olympiáde v Tokiu bola 50 km trať vyradená z programu a na parížsku olympiádu v roku 2024 zaviedli úplne novú zmiešanú chodeckú štafetu. Po olympiáde v Paríži svetová atletika oznámila, že od roku 2026 sa na svetových šampionátoch bude súťažiť na polmaratónskej a maratónskej vzdialenosti. Či to tak bude aj na olympiáde v Los Angeles 2028, zatiaľ nikto nevie.
Už dlhšie sa tiež špekuluje o úplnom vyradení chôdze z olympijského programu, čo by podľa mňa znamenalo jej definitívny zánik. Aj to je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol ísť študovať do USA – chcem mať aj alternatívnu cestu, keby náhodou.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
