Vzhľadom na prebiehajúcu obchodnú vojnu medzi USA a Čínou, počas ktorej vzduchom lietajú šialene vysoké clá, sa u spotrebiteľov prebúdza prirodzený inštinkt – ako z toho vykľučkovať tak, aby som neplatil za veci viac? Niečo podobné môžeme sami vidieť na Slovensku v súvislosti s transakčnou daňou.
Čínske továrne si uvedomujú, že kvôli vysokým clám môžu spotrebitelia na veľkom a bohatom americkom trhu stratiť záujem o ich produkty. Preto sa snažia prísť s riešeniami ktoré by sa im ekonomicky oplatili aj v súčasnej situácii. Američanom ponúkajú možnosť kúpiť si produkty priamo z čínskej továrne – síce bez značky, ale vraj rovnakej kvality a oveľa lacnejšie.
Tento spôsob biznisu nám tiež umožňuje nahliadnuť do zákulisia toho, ako sa bežné veci okolo nás vyrábajú a za čo vlastne platíme.
Priamy predaj
Na sociálnych sieťach a to predovšetkým na TikToku sa objavuje stále viac a viac príspevkov, v ktorých sa čínski výrobcovia snažia upútať Američanov tým, že v čase vysokých ciel sa nemusia spoliehať len na štandardné dodávacie reťazce. Továrne, ktoré vyrábajú známe značkové produkty ti môžu svoje výrobky dodať s tým rozdielom, že na nich nebude známa značka.
Znie to ako dosť pochybná metóda, ktorá zrejme zachádza do teritória krádeže duševného vlastníctva, z toho si však Číňania nikdy nerobili ťažkú hlavu. Ukazuje sa, že pokiaľ sa vynechá prostredník, ktorým je nejaká medzinárodná značka, výrobca môže predať produkt lacnejšie a súčasne jeho zisk bude vyšší. Ako je to možné?
Rozbor situácie
Na Facebooku sa objavil príspevok, ktorý na príklade tenisiek Nike ilustruje, prečo môže byť takáto forma predaja výhodná pre Číňanov aj pre kupujúcich. Čísla sú len orientačné, s veľmi podobnými ciframi, ale pracujú aj iné zdroje, ktoré sme si naštudovali.
Za jeden pár Nike Air Max 270 zaplatí človek 130 dolárov. Táto cena sa údajne odvíja od tohto všetkého:
Výrobné náklady pre spoločnosť Nike sú na jeden pár vo výške 37 dolárov. To zahŕňa materiál (13-15 dolárov), práca (3-4 doláre), prenájom/údržba továrne (3-4 doláre), preprava a clá (4-5 dolárov), výskum a vývoj (1-2 doláre) a marketing (6-7 dolárov). Okolo 5 dolárov je zisk továrne.
Nike hotový pár tenisiek predá obchodu za 65 dolárov (zvyčajne polovica konečnej ceny). Známa značka tak predajom jedného páru zarobí 20-25 dolárov. Predajca musí vziať do úvahy náklady na údržbu predajne (13-20 dolárov) no popri tom sa môže tešiť aj z pekného zisku vo výške 45-52 dolárov.
V prípade, že sa čínska fabrika rozhodne vyrábať svoje vlastné tenisky, ktoré sa z nejakého dôvodu náramne podobajú na Nike, môže z celého tohto reťazca vypustiť náklady spojené so značkou a zároveň aj prevádzkové náklady na predajňu (pokiaľ ich predá priamo cez internet). Týmto spôsobom môže pár tenisiek, ktorý by predala za 130 dolárov predať napríklad za 70 dolárov a ponechať si zisk 30 dolárov, čo je šesťkrát viac, akoby dostala keď by to robila robila cez Nike.
Samozrejme, otázne je, kto dá 70 dolárov za tenisky od neznámeho výrobcu a či sa továrni podarí predať dosť kusov na to, aby takéto podnikanie vôbec malo ekonomický zmysel.
