Aj keď žijeme v 21. storočí a ženy sa snažia prelomiť stereotypy, svet je stále do veľkej miery nastavený podľa mužských pravidiel. Dôsledkom toho je, že diskriminácia na pracovisku zostáva pre mnohé ženy každodennou realitou. Mnohé z nich to nedávno otvorene priznali na sociálnej sieti X, kde sa podelili o bizarné a frustrujúce situácie, v ktorých ich kolegovia ignorovali len preto, že sú ženy. Prečítajme si niektoré z ich príbehov.
1. Minulý rok som sa zúčastnila vládneho rokovania so svojím šéfom. Z ničoho nič zastavil ženu, ktorá práve prechádzala okolo, podal jej svoje dokumenty a drzo povedal: „Prefoť mi to.“ Bez slova mu ich vrátila späť a predstavila sa ako ministerka vedy a výskumu. V sekunde doslova obelel.
2. Práve som dokončovala stavbu plota pre jednu zákazníčku, keď sa domov vrátil jej partner. Ukázal na pergolu, ktorá už stála na dvore, a poznamenal: „Vidíte tú pergolu? To je naozaj kvalitná robota. Možno raz aj vy dosiahnete takú úroveň.“ Nepovedala som mu, že som tú pergolu postavila ja – pred rokom.
3. Mala som niečo cez dvadsať, keď som vstúpila do kancelárie generálneho riaditeľa. Bez pozdravu na mňa vyštekol: „Sadni si!“ Zrejme si myslel, že som nová stážistka. Sedeli sme tam mlčky asi pol hodiny, až kým nezačal frflať: „Kde do pekla je ten poondiaty klient?!“ Vtedy som sa usmiala a pokojne odpovedala: „Ten poondiaty klient som ja.“
4. Dorazila som na pracovné stretnutie a jeden zo zamestnancov ma úplne odignoroval. Som pritom generálna riaditeľka. Hovoril iba s mojimi kolegami a mňa posadil k nováčikom na kraj stola. Keď prišiel jeho nadriadený, sadol si ku mne a poďakoval sa, že som vážila cestu zo zahraničia. Spomínanému zamestnancovi skoro vypadli oči.

5. Zúčastnila som sa stretnutia so zástupcami partnerskej firmy. Po celý čas ma úplne ignorovali a rozprávali sa výlučne s mojím mužským podriadeným. Na záver sa ho opýtali, čo si o veci myslí. Len sa usmial, otočil ku mne a povedal: „To sa musíte opýtať jej – je to jej firma.“ Páni stratili reč a ja som im len ukázala cestu k dverám.
6. Zmeškala som dôležité stretnutie s klientom. Jednoducho preto, že mi nikto neposlal pozvánku. Všetci moji mužskí kolegovia ju dostali – ja nie. Predpokladali, že som sekretárka. V skutočnosti som generálna riaditeľka.
7. Na porade som predstavila nový návrh. V miestnosti nastalo ticho. O pár minút predniesol rovnaký nápad môj kolega – a zrazu sa ozval potlesk a pochvalné slová. Bola som jediná žena pri stole. V tomto odbore pracujem už tri desaťročia a niekedy mám pocit, že sa toho odvtedy veľa nezmenilo.
8. Strávila som polhodinu tým, že som klientovi trpezlivo odpovedala na každú jeho otázku. Na konci sa spýtal: „A kedy príde ten skutočný právnik?“ Bola som to ja – ten právnik, ktorého si sám vyžiadal na základe odporúčaní. Nepomohlo žiadne vysvetľovanie. Nakoniec odišiel za mojím kolegom. Vraj „ženám sa nedá veriť“.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane