Erika Mokrý si prešla rakovinou i popôrodnou depresiou: Žena je to, čo v tebe ostane, keď ti zoberú všetko, čo si si myslela, že ťa definuje

Erika Mokrý už dlho prostredníctvom sociálnych sietí otvorene rozpráva o boji s rakovinou prsníka, popôrodnou depresiou a o tom, ako musela nanovo pochopiť, čo znamená byť ženou. Jej výpoveď je surová, pravdivá a silná.

V rozhovore sa napríklad dozvieš, ako sa zmenil jej pohľad na ženskosť, ako sa pasovala s popôrodnou depresiou a reakciami okolia, aké najväčšie mýty počula o tejto diagnóze, ale aj to, ako reaguje na nenávistné komentáre dnes a čo ju dokáže stále najviac zraniť.

Ty si si prešla veľmi ťažkými životnými obdobiami v mladom veku. Ako sa zmenil tvoj pohľad na život po prekonaní rakoviny prsníka a aký vplyv to malo a má na tvoje každodenné rozhodnutia?

Keď ti v 28 rokoch povedia, že máš rakovinu prsníka, všetky tvoje bežné starosti – čo máš oblečené, kto ťa má rád, či si dosť dobrá – okamžite prestanú existovať. Zrazu riešiš, či prežiješ. Či prídeš o prsník, či ti vypadnú vlasy, či budeš môcť mať deti. A hlavne, či zomrieš skôr, než si vôbec stihneš niečo v živote užiť. Tá choroba mi zobrala veľa – telo, ilúzie, aj pár ľudí, ktorí nezvládli ostať.

Ale, paradoxne, dala mi niečo, čo by som inak možno nikdy nepochopila, že život nie je istota. Že každý deň je bonus. A že najviac záleží na tom, ako sa cítiš, keď sa večer pozrieš do zrkadla – nie čo si o tebe myslí internet. Dnes sa už nehrám na to, že mám čas. Ak niečo nechcem, tak to nerobím. Ak niečo cítim, poviem to. A ak mi niečo berie pokoj, tak to jednoducho pustím. Lebo viem, čo znamená, keď ťa vlastné telo začne zabíjať. A viem aj to, aký zázrak je, keď ťa prestane.

Zmenil sa po tejto skúsenosti tvoj pohľad na ženskosť?

Vždy som chcela byť dokonalá. Mala som dlhé blond vlasy, modré šošovky v mojich zelených očiach, umelé mihalnice a plánovala som si dať spraviť prsia. Myslela som si, že takto vyzerá krásna, žiaduca žena.

A potom prišla rakovina. Vypadali mi všetky vlasy. Obočie, mihalnice aj chlpy – úplne všetko. Prišla som o prsník. Zrazu som pred zrkadlom nevidela ani kúsok tej „ženskej“ verzie seba, ktorú som tak dlho budovala. A áno, neprišlo mi to hneď – trvalo to. Ale časom som pochopila, že žena sa nerodí v zrkadle.

Žena je to, čo v tebe ostane, keď ti zoberú všetko, čo si si myslela, že ťa definuje. Žena je sila, ktorá sa postaví z dna, aj keď sa bojí. Dnes už viem, že ženskosť nie je o tom, ako vyzeráš – ale o tom, kto si. A to je niečo, čo mi žiadna choroba už nikdy nevezme.

Ako vnímaš rozdiely v prístupe k onkologickým pacientom, ale aj k duševnému zdraviu medzi Slovenskom a Francúzskom, kde momentálne žiješ?

Na Slovensku máme veľa šikovných a ľudských lekárov, o tom nepochybujem. Ale máme systém, ktorý im často zväzuje ruky – a pacientom berie pocit dôstojnosti. Lekár má denne desiatky ľudí, minimálny čas, je pod tlakom a často ani nemá priestor zistiť, ako sa ten človek naozaj má – nielen fyzicky, ale aj psychicky.

Keď som prišla do Francúzska, zažila som úplne iný prístup. O rakovine sa tam nerozpráva potichu. Od začiatku sa rieši nielen liečba tela, ale aj hlavy – psychológ, podpora, výživa, fyzioterapia, dokonca estetická starostlivosť pre ženy po zákrokoch. Tam sa chápe, že ak máš prežiť, nestačí len ožarovať nádor – musíš liečiť aj dušu.

Na Slovensku sa to, žiaľ, stále berie ako niečo navyše. Ako keby psychické zdravie bolo luxusom, nie súčasťou liečby. A to je škoda – pretože choroba, najmä onkologická, je vždy aj mentálny boj. A práve v tých najtemnejších chvíľach potrebuješ vedieť, že nie si len rodné číslo v systéme, ale že tvoje prežívanie niekoho zaujíma.

Ako reagovala tvoja rodina a blízki na tvoje rozhodnutie verejne zdieľať svoj príbeh a skúsenosti s ochorením?

Nebolo to jednoduché ani pre nich, ani pre mňa. Keď som sa rozhodla zdieľať svoj príbeh verejne, vedela som, že tým vlastne odhaľujem nielen seba, ale aj ľudí okolo mňa. Ukazujem niečo, čo sme si doma prežívali potichu, so strachom, slzami, ale aj s humorom, ktorý nás často držal nad vodou.

Moji najbližší to prijali so zmesou rešpektu a obáv. Niektorí sa báli, že si tým ešte viac ublížim. Budem zraniteľná pred svetom. Ale v skutočnosti mi to dalo silu – a myslím, že to pochopili. Postupne videli, že to, čo zdieľam, pomáha iným. Ozývajú sa mi ženy, ktoré si tým prechádzajú, alebo ľudia, ktorí nevedeli, ako o takýchto veciach hovoriť doma.

Nie všetci boli zozačiatku za, ale dnes cítim, že sú hrdí. Vedia, že nejde len o mňa, ale ak niečo dokáže prelomiť ticho okolo rakoviny a duševného zdravia, tak je to pravda – aj keď bolí.

Si svojím spôsobom aj influencerka. Ako sa pozeráš na toto moderné „povolanie“ a slovenskú influencerskú scénu? Čo ťa na tom baví najviac a čo najmenej?

Úprimne? Ja sa za influencerku nepovažujem. Mám klasickú prácu na plný úväzok, kde som normálne zamestnaná. Venujem sa aj občianskemu združeniu, ale ani to ma neživí – robím to celé bez nároku na odmenu, pretože tomu verím. Sociálne siete sú pre mňa len priestor, kde si vypnem hlavu, zdieľam veci, ktoré ma oslovujú alebo ktoré by mohli niekomu pomôcť.

Občas mám nejakú spoluprácu, ale je to skôr výnimočne. Môj cieľ tam nikdy nebol zarábať peniaze. Viem, že sa tým dá živiť – a neodsudzujem to. Práve naopak, mám obrovský rešpekt voči ľuďom, ktorí tvoria kvalitný obsah, dávajú do toho čas, nápady, energiu a robia to dobre. Je za tým kopa práce, ktorú si mnohí ani neuvedomujú.

Ale pre mňa to momentálne nie je cesta. Mám svoj reálny život, svoju prácu, aktivity, zodpovednosti a predstava, že by som bola „len“ na sociálnych sieťach, je pre mňa nepredstaviteľná. A vlastne to ani nechcem. Mám skvelú prácu a som spokojná tam, kde som.

Najviac ma baví kontakt s ľuďmi. Keď niekomu pomôžem, keď sa niekto cíti menej sám v tom, čo prežíva. Čo mi vadí? Keď niečo zdieľam, ľudia si myslia, že tým ukazujem celý svoj život a tým pádom ma úplne poznajú. Ale to je omyl. Ja si stále nechávam veľkú časť seba len pre seba – a úprimne, to je môj spôsob, ako si chrániť vlastnú dušu.

Stretávaš sa na sociálnych sieťach aj s hejtmi či kritikou? Ak áno, ako reaguješ na/zvládaš nenávistné reakcie a správy?

Po tých rokoch som sa už do istej miery obrnila. Nechcem povedať, že som si zvykla, ale naučila som sa na hejty a zbytočné komentáre pozerať inak. Zažila som správy, v ktorých mi ľudia priali smrť. Písali, že si ma „príroda vybrala“ a že by som nemala bojovať o prežitie. Čítala som veci, ktoré boli také kruté, že by sa normálnemu človeku zdalo nemožné, že ich niekto vôbec dokáže napísať. Ale práve to ma naučilo, že často nejde o mňa – ide o nich. O ich smútok, frustráciu, nenaplnenosť. A vtedy mi ich je skôr ľúto.

Ale aj vtedy sa snažím pamätať, že moje hodnoty a láska k nemu sa nemerajú podľa komentárov cudzích ľudí.

Prešla si si aj ťažkou popôrodnou depresiou. Mnohí ľudia, čo to nezažili, to nechápu, ako niekto nemôže mať rád svoje dieťa, a radi komentujú túto téme bez toho, aby mali o nej viac znalostí. Dá sa povedať, že táto téma je ešte stále tabu. Ako spomínaš s odstupom času na toto obdobie?

Na to obdobie spomínam veľmi hmlisto. Nie je to metafora – sú dni, ktoré si jednoducho vôbec nepamätám. Mám pocit, akoby som vtedy ani nebola sama sebou, akoby moje telo fungovalo, ale duša bola niekde úplne inde. Fotky z toho obdobia si nepozerám. Keď sa na seba pozriem, vidím ženu, ktorou som nebola. Viem, že som to bola ja, ale zároveň to nie som ja. A viem, že to nebola moja chyba. Stalo sa. Bola to choroba, nie charakterová vada.

Popôrodná depresia je stále tabu. Ľudia si myslia, že je to len únava, náladovosť alebo, že „by si mala byť šťastná, keď máš zdravé dieťa“. Ale ono to tak nefunguje. Nie je to o tom, že nemiluješ svoje dieťa – je to o tom, že nevieš nájsť cestu k sebe. A bez seba sa nevieš napojiť ani na iných.

Dnes už viem, že to nebola slabosť, ale dôsledok totálneho vyčerpania tela, mysle a hormónov. Dostala som sa z toho s pomocou, podporou a časom. Možno aj preto dnes hovorím nahlas o veciach, o ktorých mnohí mlčia. Aby sa už iné ženy necítili ako príšery len preto, že sa im v najkrehkejšom období života zrútil vnútorný svet.

Aký bol najväčší mýtus o popôrodnej depresii, s ktorým si sa stretla?

Najväčší mýtus o popôrodnej depresii? Že neexistuje. Je to vraj len výmysel unavenej ženy, ktorá si nevie zorganizovať deň a je precitlivená. Žena má len rozhádzané hormóny, je len unavená, hysterická, slabá. A keď má doma zdravé dieťa, tak by mala sklapnúť a usmievať sa.

Nie, nie je to len únava. Nie je to len nespavosť. Nie je to rozmar. Je to rozpad. Vnútorný kolaps. Cítiš sa, akoby ti niekto vymazal identitu a nechal ťa napospas novému životu, na ktorý ťa nikto nepripravil. Keď otvoríš ústa a povieš, že nie si v poriadku, dostaneš po papuli. Nie doslova, ale reakciou: „Prosím ťa, nepreháňaj, veď všetky si tým prešli,“ alebo „To máš z toho, že sa príliš sleduješ, si len rozmaznaná.“ A tá najhoršia veta? „Buď rada, že máš zdravé dieťa.“

Ako keby zdravé dieťa bolo automaticky liekom na tvoje duševné muky. Ako keby to bola záruka šťastia. Nikto sa nezamyslí, že možno máš pocit, že sa topíš a nemáš kam utiecť. Najhoršie je, keď ti to začne vracať vlastná rodina – že si slabá, neschopná a len dramatizuješ. Tak radšej mlčíš. Depresia ťa začne zožierať zvnútra. Začneš si myslieť, že si zlá matka, zlá žena, že niečo robíš zle. Ale pravda je, že to nie je tvoja vina. Nie je to voľba. Nie je to fáza. Je to diagnóza. A je to ku*evsky ťažké. A pritom by stačilo tak málo – počúvať, nezhadzovať, nebagatelizovať. Ale to je, zdá sa, pre mnohých priveľa.

Ak by si mohla zmeniť jednu vec v systéme podpory pre ženy po pôrode na Slovensku, čo by to bolo?

Nerodila som na Slovensku, ale počúvam príbehy žien, ktoré áno. A to, čo sa v tých príbehoch opakuje, je ticho. Ticho po pôrode. Ticho od systému, ktorý sa zaujíma o dieťa, ale na matku sa zabudne. Ak by som mohla zmeniť jednu vec, bola by to skutočná, dostupná a citlivá podpora duševného zdravia žien po pôrode. Nie len letáčik na gynde a prednáška na predpôrodnom kurze, ale reálna psychologická pomoc. Poradenstvo. Podpora. Starostlivosť, ktorá sa nezačína vetou „to prejde“.

Popôrodné obdobie nie je len o kočíkovaní a radosti. Je aj o vyčerpaní, strachu, strate identity a niekedy o temnote, ktorú si nikto netrúfa nahlas pomenovať. Ženy by nemali byť hrdinkami, ktoré si to celé odtrpia samy, v tichu, so stisnutými zubami. Mali by mať priestor, kde sa môžu bez hanby ozvať, ak niečo nie je v poriadku. Mali by byť vypočuté bez zľahčovania a posudzovania. Ak niekto naozaj potrebuje podporu, je to žena, ktorá práve priniesla na svet nový život.

Založila si občianske združenie, napísala knihu, venuješ sa mnohým veciam. Vieš vôbec vypichnúť jednu vec a povedať, na čo si najviac hrdá, či čo zo všetkých projektov ťa robí najviac šťastnou?

Je pre mňa ťažké vybrať jednu vec. Každý projekt, ktorému som sa venovala, vznikol z veľmi osobného miesta – z bolesti, zo strachu a z túžby, aby niekto iný nemusel prechádzať tým, čím som prešla ja, sám. Ale ak by som predsa len mala niečo vypichnúť, tak by to bola kombinácia dvoch vecí – moja kniha Tak trocha inak a štartovacie balíčky pre ľudí, ktorí si prechádzajú niečím ťažkým.

Knihu som písala s otvoreným srdcom. Každá veta v nej je pravdivá a napísaná bez prikrášľovania. Celý zisk z nej som venovala na pomoc ľuďom – nie preto, aby som si spravila meno, ale preto, že viem, aké to je, keď nevieš, kam sa obrátiť. Balíčky boli mojou odpoveďou na ticho, ktoré často obklopuje tých, čo trpia. Čosi hmatateľné, čo hovorí: „Vidím ťa. Nie si sám.“

Najväčším naplnením je pre mňa to, že sa z projektov stala skutočná pomoc. Nie veľké slová, ale malé konkrétne činy, ktoré niekomu zmenili deň alebo možno aj život. To je ten moment, keď cítim, že všetka tá námaha, únava a občasné pochybnosti stáli za to.

A v tom je aj pointa môjho občianskeho združenia Tak trocha inak – nebyť len ďalšou platformou, ale skutočným priestorom pre podporu, pochopenie a nádej. Nie som na to hrdá preto, že je to „môj projekt“, ale preto, že to žije a ľudia to cítia. A to je, myslím, najviac.