Mačky patria k obľúbeným domácim miláčikom. Domestikované boli približne v roku 8 000 až 7 500 pred naším letopočtom na Blízkom Východe a v takom starovekom Egypte sa tešili mimoriadnej úcte. Mnoho egyptských božstiev bolo vyobrazovaných s mačacími hlavami a mačky boli uctievané, keďže sa verilo, že ľudí chránia pred zlými silami.
Starovekí Egypťania ich maľovali na steny domov či hrobiek, našli sa aj ich sošky či mumifikované mačky. Ako sa však dejiny valili dopredu, na tieto roztomilé zvieratá sa začalo nahliadať radikálne odlišnou optikou. Obzvlášť v Európe raného novoveku nemali mačky na ružiach ustlané. Dokonca to vyústilo v ich hromadné zabíjanie.
Od obľúbených zvierat k pomocníkom Satana
Pritom ešte v stredoveku boli mačky na území Európy mimoriadne vážené. Ľudia si ich spájali s Pannou Máriou, keďže sa verilo, že práve mačka zahrievala malého Ježiška po narodení v Betleheme. Za to si od Márie vyslúžila pohladenie na hlave, po čom jej na nej mali ostať tri zreteľne viditeľné pásiky. S nimi sa stretávame hlavne pri mačkách so sivou či pásikavou srsťou.
Približne od 13. storočia, keď sa Európou začali šíriť inkvizičné plamene a procesy s čarodejnicami, však mačky prakticky okamžite upadli v nemilosť. Kvôli čomu to bolo? Zrejme zohral rolu aj ich temperament. Vieme, že mačky sú (napríklad na rozdiel od psov) pomerne nezávislé a samostatné zvieratá, ktoré si skrátka „žijú po svojom“ a nemajú príliš veľký rešpekt k autoritám.
Nie je žiadnym prekvapením, že v pazúroch inkvizície končili ženy, ktoré mali podobné povahové rysy: boli na svoju dobu nezávislé, samostatné, niečím sa vymykali, dokázali si hlasno povedať svoj názor a stáť si za ním. Okamžite sa teda vytvorilo spojenie, že mačka je v skutočnosti pomocníčkou čarodejníc či dokonca zosobnením samotného Satana.
Cirkev začala medzi obyvateľmi šíriť najrôznejšie povery. Tvrdilo sa, že mačky sprevádzajú čarodejnice na sabat, že sa na ne čarodejnice dokážu premeniť a že stretnúť mačku (najmä čiernu) znamená ukrutné nešťastie.
Čarodejnice tiež nelietali len na metlách či paliciach, ale aj práve na obrovských mačkách. Hovorilo sa tiež, že mačky dokážu mŕtvych ľudí znovu oživiť a zmeniť ich na upírov. Aj samotné mačky boli často vnímané ako inkarnácie upírov, ktoré sa vkrádajú k ľuďom a sajú z nich krv.
Mačky končili v plameňoch
Tieto zvieratá boli vyobrazované ako pomocníčky zlých síl, nástroje diabla a pápež Gregor IX. dokonca vyhlásil, že ich môžu chovať „len tí najhorší kacíri, odpadlíci a čarodejnice“. Mačka sa ale nespájala len s takzvanými čarodejnicami, teda ženami, ktoré boli v tých časoch (v dôsledku silnej mizogýnie) automaticky považované za hriešne bytosti.
Cirkev ich spojila aj s ďalšími, ktorých považovala za svojich nepriateľov. V tomto prípade išlo hlavne o židov, ktorí boli mimoriadne nenávidení, pretože sa im dávala za vinu takzvaná deicída (zavraždenie Boha v podobe Ježiša Krista).
Vyústilo to v mnoho krvavých pogromov. Šepkali sa historky o tom, že židia v skutočnosti uctievajú mačky a dokážu sa na ne aj premeniť. Následne sa vkrádajú do domov kresťanov, na ktorých zosielajú kliatby, prípadne im akýmkoľvek spôsobom škodia.
Židia mali v skutočnosti k mačkám indiferentný vzťah a nikdy si ich nijako zvlášť nectili. Zrejme v tom zohral rolu fakt, že uctievanie týchto zvierat bolo dobre známe zo starovekého Egypta, od ktorého sa judaizmus snažil dištancovať.
Výsledkom tohto všetkého bolo, že pri upaľovaní nevinných žien spolu s nimi v ohni končili aj ich mačky (ak nejaké mali). Treba tiež dodať, že hoci cirkev ľuďom tlačila do hláv tie najhoršie povery, mnohí ľudia mačky aj tak chovali.
Zistili totiž, že dokážu byť veľmi prospešné, a to najmä pri chytaní potkanov či myší. Aj ich chovatelia ale podliehali rôznym bludným predstavám: verili napríklad, že z ladných pohybov mačiek sa dá vyčítať budúcnosť. Ľudoví liečitelia zase verili, že mačky dokážu pomáhať ľuďom vyzdravieť z najrôznejších chorôb.
Mačacie masakre postihli prakticky celú Európu
Viera v to, že mačky sú pomocníčkami démonických síl, ale bola pevne zakorenená a pretrvala vlastne celé stáročia. Následkom toho boli viaceré mačacie masakre, ktoré sa nevyhli prakticky žiadnej časti Európy. Dobre zdokumentované sú napríklad masakre mačiek z Francúzska či Belgicka. Práve v Belgicku je dodnes populárna akcia Kattenstoet (Festival mačiek).
Tá síce vznikla až v roku 1955, ale má korene v stredoveku a zabíjaní mačiek, ku ktorému na belgickom území dochádzalo. Dnes festival pozostáva z prehliadky, pri ktorej sa ľudia oblečú do mačacích kostýmov, deťom sa rozdávajú plyšové mačky a celý festival vyvrcholí veľkou vatrou, ktorá má byť spomienkou na upaľovanie mačiek v minulosti.
Vráťme sa však do temných časov inkvizície. Počas dňa svätého Jána (24. júna) sa v mestách pod jej patronátom konali zvrátené predstavenia, pri ktorých sa mačky zaživa upaľovali.
Svojou troškou prispeli aj bežní ľudia, ktorí na uliciach na vlastnú päsť chytali túlavé mačky a najrôznejšími hrozivými spôsobmi ich mrzačili a zabíjali. Hádzali ich vo vreciach zaživa do rieky, bili ich palicami, zväzovali ich lanami a vešali ako obesencov či na ne huckali psov.
Historik Norman Davies uvádzal, že obyvatelia si pohľad na trpiace nevinné zvieratá užívali, a keď mačky zavýjali od bolesti, ľudia na to často reagovali spokojným smiechom. Skutočne boli pevne presvedčení, že konajú „božiu vôľu“ a zbavujú svet démonických bytostí.
Premnoženie krýs a potkanov
Niektorí historici ale poukazovali na to, že týmto konaním si ľudia vykopali vlastný hrob. Populácia mačiek sa na území Európy drasticky znížila, čo ale znamenalo, že sa naopak premnožili myši, potkany a krysy. Mačiek bolo málo, hlodavce nemal kto loviť a ľudia sa s nimi trápili sami. Krysy im ale spôsobovali obrovské nepríjemnosti a pustošili zásoby úrody.
A údajne práve kvôli ich nadmernému premnoženiu vypukla pandémia Čiernej smrti (bubonického moru). Tú pravdepodobne spôsobila baktéria yersinia pestis, ktorú prenášali práve krysy.
Čierna smrť patrí k najhorším pandémiám ľudstva a trvala v rokoch 1346 až 1453. Počas nich zahynula približne celá polovica obyvateľov Európy, čo predstavovalo 25 až 34 miliónov ľudí, celosvetovo sa počet obetí vyšplhal až k 75 miliónom.
Krysy a potkany boli dlho považované za hlavných páchateľov bubonického moru. Avšak podľa nových výskumov sa zdá, že v skutočnosti bol do Európy zavlečený z Ázie prostredníctvom hlodavca pieskomila veľkého. Aj dnes ale panuje konsenzus, že hoci potkany samotný mor nespôsobili, minimálne zohrali podstatnú rolu pri jeho rozšírení.
Zabíjanie mačiek ako nástroj pomsty
Americky historik Robert Darnton vo svojej knihe esejí The Great Cat Massacre (Veľký mačací masaker) opisuje aj jeden konkrétny prípad vraždenia mačiek, ku ktorému došlo v roku 1730 vo Francúzsku. V 18. storočí už síce povery o mačkách ako o služobníčkach čarodejníc začali ustupovať do úzadia, ale v pamäti ľudí stále pretrvávali.
Darnton vo svojej knihe poukázal na prípad, keď túto poverčivosť vo svoj prospech využili tovariši tlačiarenskej dielne istého Jacquesa Vincenta. Ten bol údajne mimoriadne krutým a lakomým majstrom, ktorý sa o svojich tovarišov vôbec nestaral. Oveľa väčšiu slabosť mal pre mačky, ktorých choval hneď niekoľko.
Tovariši ich nenávideli, pretože mačky dostávali často lepšiu stravu než oni, navyše ich v noci budili svojím hlasným mraučaním a háraním. Zvuky boli často dosť desivé a poverčivejším ľuďom naozaj mohli pripomenúť zavýjanie akýchsi čarodejníckych či pekelných síl.
Tovariši sa teda rozhodli pánovi pomstiť. Jednej noci sa usadili pod okennú rímsu Vincentovho bytu a začali zvuky mačiek napodobňovať. Dokonca im úmyselne pridali ešte väčšiu dávku desivosti. Vincent a jeho manželka sa na smrť vystrašili a verili, že ich mačky niekto preklial. Obávali sa, že tým pádom začne upadať aj ich podnik.
Hneď ráno majster tovarišom rozkázal, aby sa mačiek zbavili. Tí úbohé zvieratá pochytali, hodili do vriec a na smrť ich dobili palicami či metlami. Podľa Darntona sa pri tom smiali tak, že im slzili oči. Jeden z nich sa po celej „akcii“ mal vyjadriť, že išlo o ten „najvtipnejší okamih, aký kedy zažil“. Keď o ňom ale dnes čítame, behá nám mráz po chrbte z toho, že sa niekto dokázal k zvieratám správať tak barbarsky a sadisticky.
Niektoré povery pretrvali dodnes
S nástupom novoveku začali povery o mačkách konečne slabnúť a tieto zvieratá sa opäť stali obľúbenými (nájdeme ich na mnohých obrazoch z tej doby). Zrejme definitívne sa s ich prenasledovaním prestalo koncom 18. storočia. Ľudia začali mačky šľachtiť a systematicky chovať. Tento chov v Európe trvá už 150 rokov.
Dnes patria mačky spolu so psami k najobľúbenejším domácim miláčikom. Už by sme asi márne hľadali (našťastie) ľudí, ktorí tieto dôstojné zvieratá považujú za nečisté či démonické. Napriek tomu istý stupeň vnímania mačiek ako magických pomocníkov v kolektívnej pamäti ostal.
Keď napríklad sledujeme filmy, seriály či animované rozprávky, v ktorých sa objavia čarodejnice, takmer vždy pri sebe majú aj čiernu mačku. Alebo si len spomeň, koľkokrát si videl nejakú halloweensku výzdobu s postavami čarodejníc, na ktorých pleci spokojne sedela mačka.
Ešte aj dnes sa zvykne hovoriť, že keď pred tebou prejde cez cestu čierna mačka, značí to nešťastie. Traduje sa tiež, že mačka má deväť životov, či to, že ak ju zhodíme z veľkej výšky, vždy dopadne na nohy a nezraní sa.
Netreba snáď zdôrazňovať, že hoci mačky majú naozaj rýchle reflexy, pád z veľkej výšky ich môže zraniť rovnako ako každé iné zviera. Tvrdenie, že mačky prinášajú smolu, je považované za obyčajnú poverčivosť, ktorá nemá žiadnu oporu v realite. Stojí za zmienku, že viacerí ľudia, naopak, čiernu mačku považovali za dobré znamenie.
Do tejto kategórie patrili najmä námorníci a rybári, ktorí verili, že prítomnosť čiernej mačky na ich lodiach im prinesie bezpečnú plavbu a dobrý lov.
