Slovenčina je jeden z mála jazykov, ktoré vedia znieť zároveň mäkko aj dôrazne, nežne aj výrazne. No medzi všetkými hláskami a znakmi, ktoré nám dávajú túto jazykovú identitu, je jedno písmeno, ktoré si zaslúži vlastnú kapitolu – „ô“. Malé, záhadné písmenko, ktoré znie ako z rozprávky, no má za sebou poriadne dlhú a komplikovanú históriu.
Tento jazykový poklad sa v našej reči objavuje tam, kde by si ho možno ani nečakal – v každodenných slovách ako kôň, stôl, vôňa… No len málokto vie, ako vzniklo, čo znamená a prečo ho nájdeš v slovenčine.
Jazyk ako živý organizmus: Ako sa z „uo“ stalo „ô“
Ak si myslíš, že slovenský jazyk bol vždy taký, ako ho dnes používame, si na veľkom omyle. Slovenčina sa vyvíjala postupne, neexistoval žiadny plán, žiadna norma. Jednoducho si žila vlastným životom – tak, ako ňou ľudia rozprávali.
Vedel si, že…?
V 12. storočí sa z pôvodného dlhého „ó“ začalo v našich končinách vyvíjať „uo“, z ktorého neskôr vzniklo „ô“. Tento vývoj sa odohral bez zásahu jazykovedcov. Čisto na základe reči obyčajných ľudí.
Najčastejšie túto hlásku používali obyvatelia stredného Slovenska, kde sa dvojhláska uo často objavovala v zakončeniach prídavných mien – napríklad peknuo, dobruo. Západné a východné nárečia však túto formu obchádzali – nahradzovali ju jednoducho „é“. Už vtedy bolo jasné, že jazyk nebol jednotný, a práve v tejto rôznorodosti vzniklo čosi výnimočné.
Bernolák a jazyk bez dvojhlások
Prvým, kto sa pokúsil túto jazykovú „džungľu“ skultivovať, bol Anton Bernolák. V 18. storočí vytvoril tzv. bernolákovčinu – prvú kodifikovanú podobu slovenčiny, založenú na západoslovenskom dialekte. Jeho cieľ bol jasný: zjednotiť jazyk a spraviť ho použiteľným v písomnej forme, najmä pre náboženské a literárne účely.
No hoci to bol krok vpred, „ô“ v Bernolákovej podobe slovenčiny nenájdeš. Prečo? Lebo bernolákovčina nepoznala dvojhlásky. Bernolák radšej volil jednoduchšie riešenia – namiesto piesok písal písek, namiesto viem wím. Áno, čítaš správne – „v“ písal ako „w“, a navyše každé podstatné meno začínalo veľkým písmenom.
Znie to trochu ako dnešná internetová reč, však? Ale vtedy to bola vážna jazyková reforma.
Štúr: Jazyk srdca a rozumu
Skutočný zlom prišiel až s Ľudovítom Štúrom. Tento muž pochádzal z Uhrovca a jeho srdce patrilo stredoslovenčine. Práve preto si ju zvolil ako základ pre novú kodifikáciu – Náuka reči slovenskej sa stala štartom modernej slovenčiny.
A čo je najdôležitejšie? Štúr po prvýkrát oficiálne zakotvil dvojhlásku „uo“, ktorá sa neskôr zmenila na „ô“. V jeho verzii slovenčiny nájdeš aj ďalšie dvojhlásky: aj, au, oj, ou, ej, eu.
Štúr mal zmysel pre jazykovú krásu. Veril, že jazyk má byť čistý, mäkký a ľahko zrozumiteľný. Aj preto zavrhol niektoré „škrípajúce“ hlásky, ako napríklad „ä“, ktoré nahradil jednoduchším „e“. Podľa neho mala slovenčina znieť ladne – a „uo“ do toho konceptu dokonale zapadlo. Taktiež zaradil l, ĺ a r, ŕ medzi samohlásky.
Jazykové reformy, ktoré zmenili „dobruo“ na „dobré“
Netreba zabudnúť ani na Hodžu a Hattalu. Títo dvaja páni sa pozreli na jazyk cez historickú optiku a rozhodli sa priblížiť ho viac k českému pravopisu. Výsledok? Napríklad zavedenie ypsilonu.
V roku 1852 po reforme Štúrovej slovenčiny zanikla koncovka prídavných mien uo. Práve v tomto období sa z láskavuo stalo láskavé, z dobruo dobré, z peknuo pekné. Vizuálna podoba „ô“ – teda o s vokáňom – bola zavedená ako kompromis medzi výslovnosťou a pravopisom.
A hoci sa v bežnej reči pôvodná výslovnosť zachovala ešte dlho, v písanej forme sa ustálila podoba, ktorú poznáme dnes.
Vedel si, že…?
Slovenské „ô“ má svoj český ekvivalent v podobe „ů“. Slová ako kôň, vôl, stôl – v češtine znejú kůň, vůl, stůl.
Prežije „ô“ v 21. storočí?
Dnes je „ô“ bežnou súčasťou spisovnej slovenčiny. Nájdeš ho v slovách, ktoré používame každý deň. Napriek tomu mu hrozí, že sa časom vytratí. Nie preto, že by ho niekto zakázal, ale preto, že sa naň zabúda.
V digitálnom svete, kde sa často píše bez diakritiky, sa „ô“ mení na „o“. V nárečiach ho ešte nájdeš – najmä v stredoslovenských dedinkách, kde sa ľudia držia svojho „uo“ ako dedičstva. Ale mladšia generácia ho často nevie správne vysloviť ani použiť.
A to je škoda. Lebo „ô“ je ako relikvia. Pamiatka na to, ako naši predkovia vnímali jazyk, ako ho tvarovali a aké dôležité pre nich bolo, aby „znelo pekne“.
Slovenské „ô“ je viac než len písmeno. Je to symbol vývoja, kultúry, úcty k vlastnému jazyku. Prežilo storočia zmien, reformátorov aj jazykové módy. A dnes je na nás, či prežije ďalšie desaťročia.
Keď nabudúce napíšeš slovo ako kôň, vôňa alebo guľôčka, spomeň si na jeho cestu. Na to, že raz to bolo „uo“, ktoré prešlo do elegantného „ô“. Možno vďaka tomu začneš na svoje písmenká hľadieť trochu inak – s rešpektom, aký si zaslúžia.
Obsah bol spracovaný z podkladov slovander.sk.
