Všetci sme ako deti vyviedli veci, na ktoré dnes spomíname s miernym pocitom hanby – alebo s poriadnym výčitkami. Lenže niektorí toho stihli napáchať o čosi viac než ostatní. V tomto článku nájdeš spovede ľudí z Redditu, ktorí úprimne priznali kruté kúsky zo svojho detstva. Dodnes ich to mrzí, napriek tomu sa o nich rozhodli rozprávať. Čas už nevrátia, no ku cti im slúži aspoň to, že si svoje chyby uvedomili a prebrali za ne zodpovednosť.
1. Raz, keď učiteľka odišla z triedy, som jej potajomky vybral z kabelky peniaze. Bola to celkom slušná suma a aj keď od toho ubehlo tridsať rokov, stále ma to trápi. Keď si dnes uvedomím, aké nízke platy učitelia majú, nedá mi to spávať.
2. Ukradol som spolužiakovi obed v školskej jedálni. Pozrel sa na mňa so slzami v očiach a len sa ticho spýtal, prečo som mu to spravil. Krátko nato za mnou prišiel najväčší školský šikanér a povedal vetu, na ktorú nikdy nezabudnem: „To by bolo odporné ešte aj na mňa. Ten chalan má doma prázdnu chladničku, tamto bolo jeho jediné dnešné jedlo.“ Odvtedy ubehli štyri desaťročia a stále sa za seba hanbím.
3. Na základnej škole som bol ten, čo si robil srandu zo všetkých. Jeden spolužiak mal špinavé ruky, zvláštne zapáchal… a ja som ho každý deň zosmiešňoval. Pridal sa ku mne zvyšok triedy. Až neskôr som zistil, že po škole predával po domoch korenie, len aby doma trochu prilepšil. Bolo to kruté. A ja som bol kretén.
4. Keď sa mi otec raz priznal, že uvažuje nad samovr*ždou, len som sa mu vysmial. Myslel som, že preháňa. To bol náš posledný rozhovor. V tú noc si vzal život. Dnes by som dal čokoľvek za to, aby som ho bol vtedy vypočul.
5. Mal som trinásť alebo štrnásť, keď som pomáhal na dražbe dobytka. Všade blato a výkaly, všetci mali gumáky – až na jedno dievča, ktoré malo biele tenisky a zjavne si dávalo veľký pozor, kam stúpi. Keď som prechádzal okolo, povedal som: „Kto si dá biele tenisky na dražbu?“ Skromne odpovedala: „To sú moje jediné topánky.“ Miesto ticha som len odvrkol: „Tak to je smutné.“ Už pätnásť rokov ma to mrzí.
6. Môj dedko zomrel ešte v osemdesiatych rokoch. Otec mal vtedy niečo cez dvadsať a jediná pamiatka naňho bola kazeta, kde hovoril len: „Raz, dva, tri, skúška.“ Ako pojašené dieťa som ten záznam premazal a nahral tam úplnú hlúposť. Dnes by som to vrátil, keby som len mohol.
7. Na konci školského roka nás nová učiteľka poprosila o anonymné hodnotenie. Všetci sme sa zahrali na „drsňákov“ a napísali jej, že je hrozná a má dať výpoveď – aj ja. Až časom som pochopil, že bola jedna z mála, ktorým na nás naozaj záležalo. Nezaslúžila si to.
8. Vždy, keď vyšlo slnko, zobral som si lupu a chodil do záhrady vypaľovať chrobáky. Spätne viem, že to bolo zlé. Kruté. A nech to bolo z akýchkoľvek detských pohnútok, dnes by som to nikdy nespravil.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
