Väčšina z nás aspoň z času na čas pošle nejakej blízkej osobe video, fotku či meme so zvieratkom. Možno máš dokonca vo svojom živote niekoho, s kým je vaša vzájomná komunikácia založená (takmer) výhradne na tom, že si posielate obrázky zvieratiek.
Prečo to ale robíme? Čo nás motivuje k tomu, aby sme druhých bombardovali roztomilými zvieratkami? Aké psychologické mechanizmy sú v hre? Tieto otázky si položili vedci z kanadskej Concordia University vo svojom výskume.
Sme ako tučniaky
Kanadskí výskumníci zdieľanie roztomilého internetového obsahu prirovnávajú k správaniu istého druhu tučniakov. Tieto tučniaky sú známe tým, že darujú kamienky zástupcom opačného pohlavia, na ktorých chcú zapôsobiť. Vedci toto správanie nazývajú pebbling. Obrázky zvieratiek sú teda ako kamienky, a my sa nimi snažíme zaujať druhých ľudí (nemusí ísť len o romantický zámer).
Vedci v texte uvádzajú čísla – až 50 % používateľov sociálnych sietí uvádza, že ich využívajú hlavne na komunikáciu s rodinou a s priateľmi. Zároveň citujú štatistiku, podľa ktorej majú zvieracie profily na sociálnych sieťach v priemere väčšiu mieru interakcií ako akýkoľvek iný typ účtu. Keď sú zvieracie profily také populárne a ľudia sociálne siete používajú na kontakt s blízkymi, je jasné, že veľký podiel komunikácie na sociálnych sieťach predstavuje vzájomná výmena zvieracieho obsahu.
Výskumné metódy
Na pochopenie fenoménu internetových zvieratiek výskumníci využili hneď niekoľko metód. Čerpali zo svojich osobných skúseností s týmto typom obsahu, viedli rozhovory s majiteľmi populárnych zvieracích profilov a ich fanúšikmi a takisto si sami založili instagramový profil mačky jedného z vedcov.
Majiteľov zvieracích účtov sa výskumníci pýtali na ich vzťah s ich zvieraťom, na dôvod, prečo zvieraťu profil založili, čo ich motivuje, ale aj technické záležitosti spojené s prevádzkovaním takéhoto profilu. Divákov zvieracích profilov sa pýtali, aký typ obsahu sledujú či na ich všeobecný vzťah k zvieratám.
Čo zistili?
Pre vysvetlenie toho, prečo je zvierací obsah takým fenoménom, vedci využívajú pojem „digitálne afektívne stretnutie“, ktorý opisuje pozitívnu internetovú interakciu. Celý proces distribúcie takéhoto obsahu od tvorcu až po divákov, ktorí si ho navzájom preposielajú, vedie ku vzniku digitálnych afektívnych sietí.
Tieto siete sú tvorené akousi reťazou radosti, ktorá sa začína, keď majiteľ zvieraťa obsah vytvára, a končí sa tam, keď tvoj kamarát vidí zábavné video, ktoré si mu poslal. Neboli by to vedci, ak by aj k takémuto, na prvý pohľad jednoduchému procesu nevymysleli kopu zložitých vzorcov a pojmov.
Šírenie zvieracieho obsahu má tri fázy. Prvou je indexikalizácia. Tvorca obsahu vtedy zviera na obrázku oblečie do kostýmu, dá mu nejaké rekvizity alebo k obrázku pridá dojímavý opis. Týmto spôsobom vyjadrí svoj vrúcny vzťah ku zvieraťu. Keď takýto obsah zdieľa s jednotlivcom alebo s úzkou skupinou, ide o formu pebblingu.
Re-indexikalizácia nastáva vtedy, ak zvierací obsah získa dodatočný význam, ktorý je zrozumiteľný len určitému obmedzenému kruhu ľudí. Tretí krok, dekontextualizácia, je v podstate to, keď je osobné nahradené všeobecným. Do obsahu je vtedy pridávaný vtip, popkultúrne referencie alebo je celý podaný formou meme, vďaka čomu sa stáva atraktívnym pre široké publikum.
Záver
Vedci v práci použili termín, ktorý niekomu bude znieť čudne – sociálny lubrikant. Sociálnym lubrikantom nazývajú zvieratá z toho dôvodu, že ich prítomnosť (aj vo virtuálnom svete) umožňuje ľuďom vytvárať či upevňovať vzájomné vzťahy. Veď koľkokrát sa ti niekto prihovoril pri venčení psa?
Výskumníci uviedli, že hoci ich práca sa týka len zvierat, podobné mechanizmy fungujú aj pri iných formách obsahu, akým môžu byť napríklad memes.
