Mongolsko je krajinou kontrastov. Na jednej strane tu máme hlavné mesto Ulanbátar a ďalšie mestá, kde ľudia žijú rovnako ako my. Na strane druhej je tu divoký vidiek, kde sa život za tisícročia zmenil len minimálne. Osemnásta najväčšia krajina na svete má len niečo vyše troch miliónov obyvateľov, menej ako Slovensko.
Ak by si najchladnejšie hlavné mesto sveta hľadal niekde v Škandinávii alebo bývalom Sovietskom zväze, mýliš sa. Je ním práve mongolský Ulanbátar. Najväčšia krajina bez prístupu k moru je plná prekvapení a unikátov, aké vo svete nemajú obdobu.
Krajina nomádov
Je neuveriteľné, nakoľko si obyvatelia Mongolska zachovali tradičný spôsob života. Približne 30 % Mongolov žije aj dnes kočovným spôsobom života. Ten spočíva v chovaní rôznych hospodárskych zvierat a presúvaní sa z miesta na miesto. Tradičné stanové obydlia – jurty, nie sú ničím vzácnym a stále sú bežnou súčasťou života.
Mongolsko je najredšie obývaným štátom na svete. Na jeden kilometer štvorcový priemerne pripadajú len dvaja obyvatelia. Tu tlačenica naozaj nehrozí. Pre porovnanie, na Slovensku je hustota zaľudnenia 111 obyvateľov na kilometer štvorcový. Zaujímavosťou je, že v Číne žije asi dvakrát viac občanov mongolskej národnosti, ako má samotné Mongolsko obyvateľov celkovo.
Fascinujúca fauna
Napriek riedkemu osídleniu rozsiahle mongolské stepi nezívajú prázdnotou. Miesto, ktoré neobsadí človek, obsadia rozmanití zástupcovia zvieracej ríše. Mongolsko je pôvodnou vlasťou dvojhrbej ťavy – húževnatého zvieraťa, ktoré sa stalo hlavnou nosnou silou obchodných karaván Orientu.
Ďalším významným zvieracím parťákom zo stepí sú orly. Lov za pomoci týchto majestátnych vtákov je vnímaný ako praktická zručnosť, šport, ale aj neodmysliteľná súčasť miestnej kultúry a identity. V Mongolsku sa pravidelne organizuje Festival Zlatého orla, kde si chovatelia merajú svoje schopnosti v súťažiach. Úspešní lovci sú vo svojom okolí vnímaní s veľkou úctou.
Mongolsko má tú česť byť jednou z mála krajín, kde vo voľnej prírode žijú vzácne snežné leopardy. Tieto tajomné mačkovité šelmy majú úžasnú schopnosť maskovať sa a vyhýbať sa ľuďom. Napriek tomu sa podarilo preskúmať ich populáciu v krajine – v Mongolsku žije asi tisícka jedincov, čo predstavuje zdravý a udržateľný stav.
Z domácich zvierat, samozrejme, nemôžeme vynechať kone. Kone sú jedným z pilierov mongolskej kultúry a rovnako ako v dávnej minulosti, aj v súčasnosti sú vernými partnermi Mongolov. Nebezpeční jazdní lukostrelci sa vďaka svojim tátošom stali postrachom stredovekých armád v Európe aj v Ázii. Chov koní vo veľkom pokračoval aj v ďalších storočiach – počas druhej svetovej vojny dodalo komunistické Mongolsko Sovietskemu zväzu až pol milióna koní.
Úžasná biodiverzita Mongolska však má aj svoju odvrátenú stranu – práve mongolské stepi sú považované za rodisko morovej epidémie, ktorá nekompromisne decimovala populáciu stredovekých štátov. V Mongolsku a v okolitom regióne sa vo veľmi vzácnych prípadoch mor vyskytuje aj dnes.
Kultúrne tradície
Historicky najstarším náboženstvom v Mongolsku je šamanizmus. Niekedy nazývaný tengerizmus, bol v dávnych dobách úzko prepojený so všetkými súčasťami života Mongolov. Toto náboženstvo uctieva prírodu, zvieratá a božstvá, z ktorých najdôležitejším je „nebeský otec“ (tengri). Aj napriek rôznym tlakom sa šamanizmus v krajine udržal a dnes sa k nemu hlási 2,5 % mongolských obyvateľov.
Neskôr získal dominantné postavenie budhizmus, ktorý vyznáva približne polovica obyvateľov krajiny. Na začiatku 20. storočia bol asi každý tretí mongolský muž budhistickým mníchom. Po nástupe komunistov v roku 1924 bolo náboženstvo aktívne potlačované štátom a mnohé tradície navždy vymizli.
Nech sa stane, čo sa stane, jedna vec Mongolov nikdy neopustí. Je to ohromujúce umenie hrdelného spevu. Speváci ovládajúci khoomei sú schopní zaspievať dva alebo viac rôznych tóny súčasne. Medzinárodne najznámejšou tvárou mongolského hrdelného spevu je Batzorig Vaanchig, obľúbený aj v prostredí tvorcov memes.
Maškrty (nie pre každého)
Ak sa pozrieme na tradičný jedálniček Mongolov, môžeme prísť k záveru, že vegáni v tejto krajine nie sú vítaní. Vychádzajúc z pastierskeho spôsobu života veľkej časti populácie je zrejmé, že gro stravy predstavuje mäso a mliečne produkty.
Mäsité jedlá sú pripravované z mäsa oviec, kôz, diviny, koní aj tiav. Mongolskí kuchári nešetria tukom, pretože miestne zimy sú veľmi kruté a treba sa na ne dobre pripraviť. Najpopulárnejšie jedlo khorkhog je jahňacie mäso varené nad ohňom spolu s mrkvou, cibuľou a zemiakmi.
Popri mäse je mlieko druhou základnou surovinou mongolskej kuchyne. Národný nápoj Mongolska predstavuje airag – fermentované mlieko kobyly, podávané ako slabý alkoholický nápoj. Rozšírené sú rôzne jogurty a kefíry, v Mongolsku sa zmrzlina konzumuje celoročne.
Veľký chán Temudžin
Ak sa povie Mongolsko, každému napadne jedno meno – Džingischán. Pravda je, že Džingischán nie je meno ale titul. Prvý „veľký chán“, ktorého jazdci plienili územia od Kórei po Moravu sa vlastným menom volal Temudžin. Temudžin v roku 1204 zjednotil mongolské kmene a stal sa zakladateľom Mongolskej ríše. Všade, kam sa jej bojovníci dostali, zanechávali za sebou státisíce mŕtvol.
Odhaduje sa, že Džingischánove výpravy si vyžiadali asi štyri milióny civilných obetí a materiálne škody, ktoré zmenili úrodné územia na púšte. Pozitívnym prínosom jeho výbojov bolo vytvorenie prepojenia východnej Ázie, moslimského sveta a kresťanskej Európy, čo umožnilo kultúrnu výmenu. Po svojej smrti v roku 1227 bol Džingischán na vlastné želanie pochovaný na neznámom mieste a lokalita jeho posledného odpočinku je dodnes záhadou.
Kým v niektorých krajinách je trendom stavať sa ku vlastnej histórii kriticky a vnímať dobyvateľské dobrodružstvá predkov ako niečo negatívne, v Mongolsku sa takýmito vecami nezaoberajú. Temudžin je dodnes bezkonkurenčne najznámejšou a najobľúbenejšou historickou postavou a to sa len tak skoro nezmení.
