Pamätáš si ten pocit, keď si si kúpil nový mobil, konečne si dal výpoveď v práci, ktorú si nenávidel, alebo keď si začal nový vzťah? Ten moment eufórie. Ten sladký pocit „teraz to bude iné“. A predsa… o pár týždňov si opäť tam, kde si bol.
Nie, nie je s tebou nič zlé. Len si sa dostal na hedonický bežecký pás. Tomuto fenoménu sa venuje aj Josh Kaufman vo svojej skvelej knihe Osobný kurz MBA.
Čo je to ten „hedonický pás“?
Pojem hedonický bežecký pás (alebo hedonická adaptácia) označuje jav, pri ktorom sa po čase vraciame späť na svoju pôvodnú úroveň šťastia, aj keď sa nám v živote stanú pozitívne zmeny.
Inými slovami – na nové si rýchlo zvykneme. To, čo nás chvíľu nadchýna, sa veľmi rýchlo stane normou. A potom… túžime po ďalšom upgrade.
Psychológovia tvrdia, že tento mechanizmus je evolučný. Kedysi nám pomáhal prežiť – neuspokojiť sa s málom, ale hľadať lepšie, bezpečnejšie, výživnejšie. Dnes? Nás núti porovnávať sa, skrolovať a nakupovať, aj keď nám nič zásadné nechýba.
Prečo to poznáme všetci
Moderný život je navrhnutý tak, aby nás udržiaval v pohybe. Nielen doslova – ale aj mentálne, emocionálne. Chceš nový iPhone. Získaš ho. Krátke nadšenie. Potom začneš túžiť po iPade, novom byte, vyššom plate, dokonalejšej pleti, šťastnejšom vzťahu. Alebo aspoň tak vyzerá ten ich na TikToku, nie?
Aj keď dosiahneš cieľ, ktorý si si tak dlho prial, šťastie nie je trvalé. Prispôsobíš sa. A začneš znova. Niečo ako bežiaci pás – šliapeš, ideš, potíš sa, a predsa sa neposúvaš dopredu.
Problémom nie je túžba. Problémom je nastavenie
Túžby samy osebe nie sú zlé. Pomáhajú nám rásť, posúvať sa, objavovať. Problém nastáva vtedy, keď očakávame, že nás niečo „navždy urobí šťastnými“. Nový partner, nové telo, nové auto, nové čísla na výplate.
Práve táto ilúzia „trvalého šťastia“ nás drží v cykle frustrácie. Zarábaš viac, ale míňaš viac. Vyzeráš lepšie, ale porovnávaš sa s ešte krajšími. Máš vzťah, ale túžiš po niečom „väčšom“.
A potom sa obviňuješ, že sa necítiš vďačne. Lenže… je ťažké cítiť vďačnosť, keď ťa svet okolo presviedča, že stále nemáš dosť.
Ako z toho vystúpiť?
Nie, odpoveď nie je: „Tak prestaň túžiť po veciach.“ Nie sme mnísi v kláštore. Ale môžeme sa naučiť vnímať svoje túžby inak.
- Zastav sa, keď niečo chceš. Opýtaj sa: „Naozaj to potrebujem? Alebo sa len nudím/porovnávam/hľadám rýchle dopamínové uspokojenie?“
- Uč sa cítiť radosť z maličkostí. Nie preto, že sa to má – ale preto, že práve v nich je najviac života.
- Buď vedome nespokojný v zmysle: „Áno, chcem rásť – ale viem, že šťastie nepríde so 40-tisícmi na účte.“
- Uvedomuj si adaptáciu. Uvedom si, že šťastie po každej výhre má svoj vrchol – a potom klesá. A to je v poriadku.
Pointa? Že šťastie nie je niekde „tam“
Život nie je problém, ktorý treba vyriešiť. Ani hra, ktorú treba vyhrať. Je to cesta. A hedonický pás nás núti utekať, kým nezabudneme, prečo sme sa vlastne rozbehli.
Skutočný trik nie je v tom „dosiahnuť viac“, ale naučiť sa stáť – hoci aj na chvíľu – a cítiť sa dobre tam, kde práve si.
Lebo keď stále chceš viac, nebude ti nikdy stačiť nič.
