Mária Antoinetta sa narodila 2. novembra 1755 vo Viedni. Ako pätnáste dieťa cisárovnej Márie Terézie vstúpila už od útleho veku do sveta politických plánov. Rakúsko využilo jej sobáš s francúzskym následníkom trónu ako nástroj upevnenia vzťahov s Francúzskom. Po príchode do Versailles začal jej život plný očakávaní, no zároveň nepochopenia zo strany dvora aj ľudu.
Počas vlády Ľudovíta XVI. sa Mária Antoinetta často ocitla v centre pozornosti. Mnohí ju spájali s luxusom, márnotratnosťou a ľahostajnosťou voči utrpeniu obyčajných ľudí. Napriek tomu sa snažila presadzovať vlastné predstavy o kráľovskej dôstojnosti a súkromí. Postupom času sa z nej stala nenávidená postava revolučného obdobia, aj keď nie vždy jej rozhodnutia vychádzali z osobnej túžby po moci.
Francúzska revolúcia zásadne zmenila jej postavenie. Kráľovská rodina čelila neustálemu tlaku, neistote a útekom do bezpečia. Po neúspešnom pokuse o útek smeroval jej život k tragickému záveru. Po súdnom procese, ktorý vyvolal množstvo vášní, stratila Mária Antoinetta hlavu pod gilotínou. Poprava 16. októbra 1793 znamenala koniec jednej z najikonickejších, no zároveň najrozporuplnejších osobností Európy.
V tomto článku hlbšie nazrieme do úskalí, ktoré jej život sprevádzali. Ako sme vyššie naznačili, už od útleho detstva ju jej matka Mária Terézia uvrhla do politických plánov Rakúska. Jej následné panovanie si vyslúžilo množstvo kontroverzií, pričom tie najväčšie odhalíme práve v tomto článku. Nazrite do sveta škandálov jednej z najzvláštnejších monarchistických žien.
Mária Antoinetta: „Nech jedia koláče!“
Najznámejší výrok „Nech jedia koláče“ sa spája s Máriou Antoinettou, keď údajne počula o hladujúcich roľníkoch. V skutočnosti ho však nikdy nevyslovila. Mladá kráľovná mala podľa svedectiev súcitnú povahu, čo ostro kontrastovalo s jej povesťou márnotratnej a bezstarostnej ženy. Záznamy hovoria o tom, ako poskytla pomoc roľníkovi zranenému divým zvieraťom či prijala do opatery sirotského chlapca.
Existujú pritom fakty, ktoré potvrdzujú, že uvedený výrok z jej úst nepochádzal. Je pravdepodobné, že sa objavil v diele „Spovede“ od Jeana-Jacquesa Rousseaua, ktoré vzniklo koncom 18. storočia. Niektorí odborníci sa prikláňajú k názoru, že Rousseau frázu dokonca sám vytvoril. Iní zas uvádzajú, že ju mohla vysloviť španielska princezná Mária Terézia, manželka Ľudovíta XIV.
Tento incident sa odohral teda sto rokov pred príchodom Márie Antoinetty do Francúzska. Výrok pritom nemusí znieť tak bezcitne, ako sa na prvý pohľad javí. Z ekonomického hľadiska mal totiž logický základ. Originálna verzia „qu’ils mangent de la brioche“ znamená „nech jedia briošku z vajec“, čo predstavovalo kvalitnejší druh pečiva než chlieb z vody a múky, aký konzumovala chudobná sorta v Paríži.
Francúzsky zákon navyše prikazoval pekárom predávať briošky za rovnakú cenu ako lacnejší chlieb, ak zásoby chleba došli. Neskôr sa však tento zákon stal pohromou pre hladujúce vrstvy, pretože pekári začali piecť veľmi malé množstvá, aby predišli finančnému krachu. Je teda veľmi diskutabilné, či sa v tomto prípade voči Antoinette neobrátil ľud chrbtom za vrúcnu láskavosť.
Klebetilo sa o jej údajných aférach v Petit Trianon
Mária Antoinetta sa zoznámila so švédskym dôstojníkom Axelom von Fersenom v januári 1774 na plese v Paríži. V tom čase ešte niesla titul dauphine a Fersen len začínal vojenskú dráhu. Okamžite ju priťahoval jeho vzhľad, vážnosť a rytierstvo. Pozvala ho do Versailles, kde sa rýchlo stal obľúbeným hosťom. Fersen jej city opätoval, avšak cestovanie a povinnosti v armáde i diplomacii ho odviedli na celé roky preč.
Po nástupe Ľudovíta na trón dostala Mária Antoinetta do daru Petit Trianon, útulný 3-poschodový palác na okraji Versailles. Pôvodne mal slúžiť Madame de Pompadour, avšak panovníčka si ho prispôsobila a vybudovala aj malú farmu s dedinkou Le Hameau. Čas tu trávila v úzkom kruhu vyvolených, pričom nepozvaní šľachtici šírili klebety o jej údajných aférach vrátane vzťahu s vojvodkyňou de Polignac.
Fersen navštevoval palác často, mal dokonca vlastný apartmán nad jej izbami. Korešpondencia naznačuje hlboké puto, aj keď panovníčka si poctivo plnila manželské povinnosti a snažila sa o dediča trónu. Otázka otcovstva detí však ostala navždy bez odpovede.
Počas Francúzskej revolúcie, keď kráľovská rodina žila v zajatí v Tuileriách, Fersen naplánoval útek. Zobral si pôžičky, založil dom, no plán stroskotal vo Varennes neďaleko rakúskych hraníc. Fersen prežil Máriu Antoinettu takmer o dve desaťročia, pričom jeho vlastný život skončil tragicky 20. júna 1810, keď ho v Stockholme udupali počas útoku búriaceho sa davu.
Mária Antoinetta prežila aféru o diamantovom náhrdelníku
Aféra diamantového náhrdelníka patrila medzi najväčšie škandály pred Francúzskou revolúciou. Začala sa u parížskych klenotníkov Boehmera a Bassengea, ktorí vytvorili diamantový náhrdelník vážiaci 2 800 karátov v hodnote 1,6 milióna livre. Pôvodne mal skončiť u Madame du Barry, milenky Ľudovíta XV., no panovník zomrel skôr, než klenot kúpil.
Klenotníci dúfali, že ho nový kráľ získa pre Máriu Antoinettu, avšak panovníčka presvedčila Ľudovíta XVI., aby od nákupu upustil. Náhrdelník tak zostal nepredaný, kým sa k nemu nedostala Jeanne de la Motte Valois. Táto prefíkaná žena, zadlžená a odhodlaná, oslovila kardinála de Rohana, ktorý nemal priazeň dvora po svojom pôsobení vo Viedni.
Jeanne tvrdila, že kráľovná po náhrdelníku túži, no nechce priamo žiadať manžela. Naznačila, že sprostredkovanie kúpy by kardinálovi vrátilo stratenú reputáciu. Jeanne nechala svojho milenca Rétauxa de Villette falšovať listy Antoinettiným písmom. Dokonca zaplatila prostitútke podobnej Márii Antoinette, aby sa s kardinálom stretla v záhradách Versailles.
Oklamaný kardinál získal náhrdelník na úver a odovzdal ho údajnému sluhovi kráľovnej, ktorým bol prezlečený Rétaux. Ten šperk okamžite odviezol do Londýna a predal. Keď klenotníci požadovali splátku, pravda vyšla najavo. Kardinál skončil zatknutý. Jeanne ušla do Anglicka, kde šírila proti kráľovnej intrigy. Škandál vážne poškodil povesť Márie Antoinetty a stal sa jedným z krokov k jej tragickému koncu.
Problémy v intímnom vzťahu
Sedem rokov po svadbe Mária Antoinetty a Ľudovít XVI. nenaplnili manželstvo, čo vzbudzovalo obrovskú pozornosť. Svadba v máji 1770 mala všetku nádheru kráľovskej oslavy a podľa zvyklostí sprevádzali novomanželov do spálne dvorania. Tento obrad však nepriniesol medzi mladým párom vášeň. Mária Antoinetta cítila frustráciu.
Túžila po manželovej blízkosti, no žila v obave, že ju manžel nikdy neprijme a že sa vráti do Rakúska ako neúspešná nevesta. Jej matka, Mária Terézia, ju v listoch neustále nabádala, aby manželovi prejavovala viac nežností. Problém pritom nebol iba v súkromí. Francúzsko očakávalo dediča trónu. Klebety sa z Versailles rýchlo dostali do ulíc Paríža, kde letáky zosmiešňovali Ľudovítovu neschopnosť.
Objavovala sa myšlienka, že ak nezvládne manželskú povinnosť, nezvládne ani vládnu. Ľudovít XV. smutne sledoval vnuka, ktorý viac miloval zámky, jazyky a lov než svoju krásnu manželku. Sama Mária Antoinetta priznala priateľke, že ich záujmy sa odlišujú. Mária Terézia preto poslala svojho syna Jozefa, aby situáciu posúdil. Nazval ich „dva úplne nešikovné tvory“ a tvrdil, že nič iné nebráni naplneniu manželstva.
Skutočná príčina však tkvela v zdravotnom probléme Ľudovíta, ktorý spôsoboval pri styku bolesť. Operácia mohla pomôcť, no panovník váhal. Niektorí historici sa domnievajú, že zákrok nakoniec podstúpil, iní tvrdia opak. Napriek tomu sa manželstvo nakoniec naplnilo a obaja poďakovali Jozefovi za pomoc.
Mária Anotinette nenávidela pompézne ceremónie a slávnostné korzety
Ako mladé dievča v Rakúsku mala Mária Antoinetta rada jazdu na koni či poľovanie. Vo Versailles sa však tieto chlapčenské sklony postupne vytratili s každým utiahnutím korzetu. Nenávidela byť vystavovaná na obdiv a prežívať pompézne ceremónie aj pri obyčajných činnostiach, ako bolo obliekanie či stolovanie. List od matky jej vždy pripomenul jej postavenie.
Mária Antoinetta totiž vstúpila do manželstva z diplomatických dôvodov. Mária Terézia netolerovala možnosť, že by dcéra zlyhala. Aj keď sa časom preslávila márnotratnosťou, nešlo vždy o nerozumné hospodárenie. Matka ju karhala aj za zanedbaný vzhľad a v listoch zdôrazňovala potrebu čistých šiat či upravených vlasov.
Postupne vymenila nevýrazné oblečenie za najnovšie francúzske kreácie z dielne Rose Bertin. Tá sa stala „ministerskou módy“ vo Versailles a určovala štýl celej éry. Zatiaľ čo Ľudovít zadlžil krajinu podporou americkej revolúcie, Mária Antoinetta zvyšovala osobné dlhy preplneným šatníkom. Ročne si nechávala ušiť takmer tristo šiat na dvorné udalosti, súkromné večierky v Petit Trianone či vystúpenia v divadle.
Okrem šiat sa so svojimi návrhármi venovala aj doplnkom. Rose Bertin navrhla pre panovníčku vysoký účes „pouf“ a parfumér Jean-Louis Fargeon vytvoril vôňu s takou silnou arómou, že ju údajne prezradila pri plánovanom úteku z Tuilerií. Nákladné večierky a luxusný šatník jej priniesli prezývku Madame Déficit. Od tejto nálepky sa nikdy neoslobodila a jej odtrhnutosť od reality prispela k jej tragickému koncu.
