Jazyková bariéra dokáže človeka stáť slobodu aj roky života. Príbeh muža s menom András Toma je toho smutným dôkazom. Tento Maďar sa stal počas druhej svetovej vojny zajatcom Sovietskej armády a jeho rodná reč sa stala kľúčom k nepochopeniu, ktoré ho odsúdilo na viac než polstoročie izolácie v psychiatrickej liečebni.
András Toma sa narodil 5. decembra 1924 v malom maďarskom meste Újfehértó. Matku stratil už v štyroch rokoch a väčšinu detstva prežil v dedine Sulyánbokor. Jeho pokojný život narušila 2. svetová vojna, keď sa Maďarsko pridalo k vojskám Nemecka.
V roku 1944 ho ako 19-ročného povolali do služby a poslali na front medzi mestami Auschwitz a Krakov. Rýchly kolaps frontovej línie znamenal, že padol do sovietskeho zajatia spolu s viac než 147 000 vojakmi. Okolnosti však začínali v jeho živote naberať omnoho zlovestnejšiu a kurióznejšiu podobu, píše web TheGuardian.
Osudový omyl
V januári 1945 sa Toma ocitol v zovretí interného tábora Boksitogorsk neďaleko Petrohradu. Tam strávil zvyšok vojny, no jeho problémy sa začali po tom, čo ochorel. Bolo ho potrebné previezť tisíc kilometrov na východ do vojenskej nemocnice pri meste Bisrjag. Práve tam nastal osudový omyl – miestni lekári sa nikdy nestretli s maďarčinou a Andrásovu reč považovali za nepochopiteľné mumlanie.
Odsúdili ho teda ako „mentálne chorého“ a poslali do psychiatrickej liečebne v prístavnom meste Kotelnich. Tento krok mal fatálne následky. Andrásovo meno sa vymazalo zo zoznamu vojnových zajatcov a maďarské úrady nemali o jeho osude žiadnu vedomosť.
V roku 1954 bol oficiálne prehlásený za mŕtveho. Svet naňho zabudol a on sám sa musel vyrovnať s novou realitou izolácie, kde bol prakticky neviditeľný pre celý svet.
Maďarčina ho izolovala od sveta
V liečebni bol Toma považovaný za zvláštneho, nemého muža, ktorý si údajne vymyslel vlastný jazyk. Nikdy sa nenaučil po rusky, pretože jeho pokusy o komunikáciu boli zamietané ako nezmysly. Väčšinu času mlčal a jeho dni plynuli v tichu, ktoré sa začínalo podobať na nekonečnosť. Takto prežil až zarážajúcich 53 rokov – viac než pol storočia.
Zlom nastal až v roku 2000, keď český lingvista slovenského pôvodu Karol Moravčík objavil Tomu v Kotelnichi. Po dlhom pozorovaní rozpoznal, že jeho „brblanie“ nie je bláznovstvo, ale čistá maďarčina. Moravčík okamžite kontaktoval maďarskú ambasádu a začal proces, ktorý Andrásovi umožnil návrat domov.
Kontroverzný návrat
Dňa 11. augusta 2000 sa András Toma vrátil do Maďarska ako 75-ročný muž. Jeho návrat vyvolal otázky, či je stále psychicky a fyzicky zdravý po viac než 50 rokoch izolácie. Napriek traumatickému osudu bol vyznamenaný a dostal odmenu vo výške troch miliónov forintov (približne 11,5-tisíc eur) za službu svojej vlasti.
András si pamätal množstvo detailov zo svojho detstva a mladosti, ktoré pomohli výskumníkom vystopovať jeho pôvod. Spomenul, v ktorej dedine sa učil kováčskemu remeslu ako učeň, kde sa narodil a kde chodil do školy, dokonca aj meno svojho učiteľa.
Tieto informácie viedli do niekoľkých malých dedín neďaleko Nyíregyházy, až nakoniec do Sulyánbokoru, malej dediny s približne 40 statkami, kde Toma strávil väčšinu svojho detstva.
András Toma finalizuje svoj život
Z jeho rozšírenej rodiny prežil len brat a nevlastná sestra Anna Gabulyaová, ku ktorej sa András nasťahoval. Podľa jej slov bol veľmi zdržanlivý, málokedy prehovoril a často sa ponáral do svojich spomienok. S postupujúcim vekom sa jeho zdravotný stav oslabil – utrpel mozgovú príhodu, kvôli ktorej čiastočne ochrnul.
András Toma zomrel v roku 2004. Následne bol pochovaný s vojenskými poctami. Jeho život je nesmierne tragickým, no zároveň fascinujúcim príbehom o ľudskej vytrvalosti a sile pamäti. Zároveň sa však stal symbolom toho, čo môže medzi ľuďmi nastať, keď dôjde k nedorozumeniu.
Príbeh Andrása Tomu zostáva varovaním aj inšpiráciou – pripomína, že jazyk a kultúra môžu byť nielen mostom, ale aj bariérou, ktorá môže definovať ľudský osud – a v jeho prípade bol ten osud poriadne zdeformovaný. I keď ide o tragický príbeh, tak či tak je to fascinujúci prípad, ktorý sa navždy zapísal do dejín.
