Už od pradávnych čias ľudia vždy hľadali nové chute a netradičné jedlá, ktoré dokázali prekvapiť naše chuťové poháriky. Niektoré pochúťky vznikli čistou náhodou, iné cieľavedomým experimentovaním s miestnymi surovinami a tradíciami. Postupne sa tak vytvoril fascinujúci svet delikates, ktorý dokáže rozprávať príbehy o odvahe, fantázii aj zvykoch rôznych civilizácií.
Niekde sa na stoly dostávali sladké, jemné a takmer magické špeciality, ktoré zdôrazňovali slávnostné chvíle. Inde sa, naopak, rozšírili zvláštne a často ťažko pochopiteľné pokrmy, ktoré však pre domácich znamenali symbol identity. Aj preto možno sledovať, ako sa jedlo stalo nielen palivom pre telo, ale aj výrazným prvkom kultúry a spoločenského života.
Z histórie sa dajú vyčítať recepty, ktoré znejú lákavo, no aj také, pri ktorých sa nejednému človeku zdvihne obočie. Niektoré spôsoby prípravy si dokonca vyžadovali odvahu, pretože zahŕňali rôzne toxické či nebezpečné ingrediencie. Napriek tomu sa tieto kulinárske experimenty tradovali a odovzdávali z generácie na generáciu.
V priebehu rozličných storočí teda vznikali jedlá, ktoré dokázali osloviť rozmanité vrstvy obyvateľstva a často sa stali symbolom prestíže. Takýto vývoj zároveň ukazuje, že ľudská zvedavosť a chuť skúšať nové hranice nikdy neutíchla. Preto sa dnes môžeme pozrieť na zoznam tých najzaujímavejších, najčudnejších aj najnebezpečnejších delikates, ktoré sprevádzali dejiny ľudstva.
Fugu patrí medzi najnebezpečnejšie delikatesy sveta
Fugu je rybia pochúťka, ktorá ako potrava vznikla už okolo roku 10 000 pred n. l. Aj napriek tomu, že ide o najnebezpečnejšiu delikatesu, v Japonsku patrí stále medzi najobľúbenejšie jedlá. Avšak kvôli vysokému riziku toxicity túto potravu zakázali hneď dvakrát. Prvýkrát sa tak udialo počas Tokugawského šógunátu a následne v období Meidži. A prečo? Ak je rybia pochúťka zle pripravená, hrozí otrava tetrodotoxínom, ktorý je približne 1200-krát smrteľnejší než kyanid.
Haggis patrí medzi najodpudivejšie delikatesy sveta
Aj keď sa táto delikatesa v dnešnej dobe výrazne spája so Škótskom, jej pôvod siaha oveľa ďalej. Približne v roku 800 pred n. l. vzniklo jedlo v starovekom Grécku. Následne ho do Škótska preplavili vikingskí obchodníci. Samotné haggis tvorí ovčí pažerák naplnený srdcom, pečeňou a pľúcami. Najčastejšie sa podáva so zemiakmi a bielou repou. V súčasnosti sa každoročne 25. januára v Škótsku recituje pri rôznych príležitostiach konzumácie Haggis báseň od básnika Roberta Burnsa.
Kto by neochutnal plchovité hlodavce?
Niekedy v období medzi rokmi 285 – 476 Rimania testovali množstvo zaujímavých jedál. Patrilo medzi ne pštrosie ragú či garum, čo je fermentovaná ryba, ktorá sa pripravuje z čriev a krvi rýb. Najznámejšou delikatesou sa však stalo jedlo z plchovitých hlodavcov. Jedli ich nielen Rimania, ale aj Etruskovia. Pred konzumáciou ich poriadne vykŕmili a následne dali do varu. Samotné hlodavce zvykli napĺňať bravčovým mäsom, rôznymi bylinkami a pod. Po uvarení ich potreli medom a mohlo sa konzumovať.
Ochutnali ste už korytnačiu polievku?
Ide o jedno z najvyhľadávanejších amerických jedál vôbec, ktoré sa podávalo počas prezidentských inaugurácií, ba dokonca aj počas prvého Dňa vďakyvzdania. Povrávalo sa, že veľká suchozemská korytnačka údajne obsahovala až sedem druhov mäsa, ktorých chuť pripomína kuracie, hovädzie, ale aj bravčové a iné. V 20. rokoch 20. storočia sa dokonca predávala v konzervách. Dnes už v mnohých štátoch patrí medzi delikatesy, ktoré sú zakázané. Aj napriek tomu ich môžete stále ochutnať v Minnesote či v New Orleans.
Ambra patrí medzi najluxusnejšie delikatesy
Na prvý pohľad môže ambra pôsobiť ako kus nezaujímavej skamenenej guče. Ide o veľrybie výkaly, ktorých nález pre znalcov predstavuje okamžitý zárobok. Po tom, ako veľryba vylúči ambru, pláva oceánom niekoľko rokov, kým sa nedostane na breh. Popri tomto procese stratí svoj fekálny zápach a nadobudne vraj až magickú vôňu. Už počas stredoveku sa využívala bežne v arabskej kuchyni. Dnes patrí medzi najdrahšie suroviny. Pol kila kvalitnej ambry sa predáva za sumu takmer 7 000 eur.
Bobrie chvosty si vychutnávali aj domorodí Američania
Už od 17. storočia sa zaznamenávajú bobrie chvosty ako vynikajúca delikatesa, ktorú požívali najmä domorodí Američania. Po vpáde Európanov na ich pôdu a nanútení katolicizmu im počas pôstu zakázali jesť akékoľvek bobrie mäso. A tak sa biskup z Quebecu rozhodol obísť pravidlá a zaradil chvosty na zoznam rýb. Cirkev súhlasila, a tak sa od tohto momentu pravidelne objavovali na jedálenských stoloch.
Goanna patrí medzi tie najzvláštnejšie delikatesy
Než Európania kolonizovali Austráliu, domorodci z tejto oblasti konzumovali rôzne miestne potraviny. Medzi tie najznámejšie patrí rôznorodý hmyz, koreňová zelenina, ryby, úhory, vačkovce či žaby. Obľúbenou bola tiež rastlina, ktorú prezývali karol. Ide o podzemnú rastlinu, ktorá je plná živín a slúži ako hojný zdroj potravy. Avšak ešte populárnejšou pochúťkou sa stal žltý tuk z goanny. Tento druh jašteričky mal v mytológii aborigénov vysoké duchovné postavenie, známy bol tiež pod názvom dirawong.
Od zvláštnych jedál po sladké
Vedeli ste, že linecká torta patrí medzi najstaršie zachované recepty na sladkú tortu? Jej súčasťou je typická mriežkovaná vrchná vrstva a lahodná orieškovo-škoricová plnka s nádychom citrónovej kôry. Obľúbenou sa stala nielen v Rakúsku, ale v celej strednej Európe. Pôvodom pochádza torta z mesta Linz, avšak prvá zmienka o recepte patrí talianskemu mestu Verona. Od roku 1850 sa torta dostala aj mimo Európy a dnes sa bežne konzumuje aj v USA.
Kedgeree patrí medzi nezvyčajné exotické delikatesy
Rozmach Britského impéria priniesol do krajiny množstvo exotických jedál. Jedným z nich je aj spomínané kedgeree, ktoré Briti spoznali vďaka Východoindickej spoločnosti. Až do 19. storočia sa delikatesa konzumovala zvyčajne na raňajky. Obsahovala ryby, vajíčka a varenú ryžu, pričom vychádza z indického pokrmu, ktorého názov je kičrí. Dnes sa táto delikatesa bežne objavuje medzi obľúbenými jedlami Britov. Za zmienku stojí tiež to, že sa kedgeree odporúčalo konzumovať najmä počas 2. svetovej vojny.
Šampión na záver – želé z teľacích nôžok
Počas 19. storočia patrilo želé z teľacích nôžok medzi najobľúbenejšie jedlá po celom svete. Želé sa pripravovalo varením vývaru z nôh mladého dobytka. Keďže ale nemal takmer žiadnu chuť, dochucoval sa cukrom a korením. Vo viktoriánskom Anglicku tento vývar odporúčali aj ako liek pre chorých. Recept vychádza z tureckej polievky s názvom pača zo 14. storočia. Dnes je táto pochúťka už menej rozšírenou, no pred desiatkami rokov išlo o jedno z najrozšírenejších jedál na svete.
