Nakrútil úspešný krimitriler Červený kapitán podľa rovnomennej predlohy Dominika Dána, nápaditú komédiu Villa Lucia, alebo pôsobivú televíznu minisériu Ultimátum. Michal Kollár však nie je len režisér, ale tiež producent, scenárista a strihač. V súčasnosti vlastní aj spoločnosť KFS Production. Filmársku všestrannosť nadobudol ešte ako tínedžer, už v dvanástich rokoch začal tvoriť krátke filmy. Láska ku kinematografii ho (našťastie!) stále neprešla.
Kollárov najnovší projekt, osemdielna miniséria s názvom Neuer, je adaptáciou kníh Václava Neuera, bývalého vyšetrovateľa a spisovateľa, ktorý roky predtým, než začal písať knihy, pôsobil na oddelení vrážd v Bratislave. Dej je teda postavený na skutočných prípadoch, ktoré sa odohrali v hlavnom meste počas 90-tych rokov a na začiatku 21. storočia. Prvý diel si už mohol vidieť na JOJ-ke 14. septembra, ďalší dorazí na obrazovky v nedeľu 21. septembra o 20:40.
Slovenský režisér nám v rozhovore odhalil, čo bolo pri tvorbe Neuera jeho hlavným zámerom a popritom si zaspomínal aj na dospievanie v Bratislave. Taktiež nám prezradil, ktoré kriminálky má najradšej a načrtol aj to, aké sú jeho vysnívané projekty či spolupráce.
Seriál pôsobí, akoby bol zasadený do 90. rokov, avšak postavy využívajú moderné technológie. Bol to zámer?
Áno, treba to uviesť na pravú mieru. Prípady a knihy, ktoré Václav Neuer vo svojich dielach opisuje, sa často skutočne odohrali – niektoré z nich v 90. rokoch. Seriál ako taký sa však odohráva v súčasnosti.
To, o čo sme sa usilovali spolu s architektom filmu a výtvarným tímom, bolo vytvoriť akýsi vizuálny hybrid 90. rokov a dnešnej doby. Znamená to, že postavy používajú mobily, internet, sociálne siete – tak ako dnes – ale niektoré štylistické prvky, ako napríklad zariadenie kancelárií alebo atmosféra prostredia, sú ako vystrihnuté z 90. rokov.
Nejde o žiadnu licenciu či zámernú retro fikciu – je to skôr odraz reality. Inšpirovali sme sa skutočnými miestami. Bohužiaľ, keď sme navštívili niektoré policajné oddelenia, či už v Rači alebo v Bratislavskom kraji, boli sme prekvapení, že niektoré kancelárie naozaj vyzerajú, akoby sa v nich zastavil čas – ako keby sme sa vrátili na začiatok 90. rokov. Je to podobný jav, ako keď vojdete do niektorej štátnej nemocnice.
Divák môže mať teda pocit, že sa dej odohráva v 90. rokoch, no zároveň je zrejmé, že sme v súčasnosti. Práve tento kontrast vytvára unikátnu vizuálnu identitu seriálu bez toho, aby sme sa vzďaľovali pravde – či už v prípade adaptácie starších alebo súčasných prípadov.
Seriál sa odohráva v Bratislave. Vy ste sa v hlavnom meste narodili a taktiež tam vyrastali. Ako spomínate na toto obdobie?
Keď už spomíname Bratislavu a spojenie s Václavom Neuerom, chcel som, aby každá epizóda ukázala mesto inak. Snažil som sa nájsť lokácie, kde sa buď ešte netočilo, alebo ich aspoň nasnímať z novej perspektívy – tak, aby zaujali nielen rodených Bratislavčanov, ale aj zahraničné publikum.
Je paradox, že Bratislavu vo filmoch najčastejšie točia ľudia, ktorí sa v nej nenarodili. Možno aj preto som cítil potrebu ukázať ju inak – autentickejšie, veľkolepejšie. Alebo aspoň zachytiť tú pravú atmosféru. Ten moment, keď nad vianočnými trhmi poletuje sneh, alebo keď sa nad Slovnaftom spaľuje plyn a celé okolie doslova „horí“.
Tieto momenty sú pre mňa silné. Viem si ich živo vybaviť – ich vôňu, chlad, teplo… akokoľvek ezotericky to znie, cítim to. 90. roky v Bratislave boli šialené. Na jednej strane úplná sloboda, na druhej frustrácia z dobiehajúceho „mečiarizmu“. A hoci sa dnes možno vracia podobná atmosféra, tentoraz už bez tej mladosti, ktorá nám to kedysi aspoň trochu osladila.
Možno tomu dnes málokto uverí, ale vtedy bolo normálne, že partičky mladých h*lili trávu na ulici a policajti ich len obišli. A popritom tu bežali výčiny mafie. Vraždy síce nie každý deň, ale bitky na diskotékach – to áno. A ver či never, občas to schytali aj „nevinné deti“ ako my – len tak, postávajúc v rade na diskotéku v piatok večer.
Neuer je adaptáciou populárnej série kníh Václava Neuera. Ktorá z nich vás pri čítaní dostala/ohúrila najviac a prečo?
Myslím si, že ma zaujala každá z kníh – ak nie celá, tak minimálne jednou či dvomi scénami. A práve to je ten moment, keď si filmár uvedomí, že to chce adaptovať. Niekedy stačí jedna silná scéna, ktorá vo vás zarezonuje, aby ste vedeli, že do toho chcete ísť.
Samozrejme, nie je to len o jednotlivých výjavoch – ide aj o postavy, atmosféru, celé zasadenie príbehu. Ale ak by som mal naozaj menovať konkrétne tituly, ktoré ma najviac oslovili, tak určite Krkavčí súd, potom Neopravený omyl a mojou srdcovkou je vianočná epizóda zo série Prekliate dedičstvo.
A priznám sa, pri tej vianočnej časti si už ani nie som istý, či ten sviatočný čas bol súčasťou pôvodnej knihy, alebo sme ho tam pridali spolu so scenáristom Lukášom Sigmundom – samozrejme, s Václavovým požehnaním.
Ako na vás Václav Neuer pôsobil v skutočnosti a v čom vám v rámci konzultácií k seriálu najviac pomohol?
Václav Neuer na mňa pôsobil ako veľmi vyrovnaný, skromný človek. Má jednoducho odžité a bolo úprimne až detsky krásne vidieť, akú radosť má z toho, že sa podľa jeho kníh robí adaptácia. Alebo vôbec z toho, že mal v živote privilégium nejakú knihu napísať. Chýba mu akákoľvek arogancia, ktorú niektorí etablovaní autori občas skryto nosia.
A to bol len začiatok. Bol skutočným parťákom vo všetkých aspektoch adaptácie. Nechal nám úplne voľnú ruku a veľmi dobre chápal, že preniesť knihu do audiovizuálnej podoby je niečo celkom iné – skoro ako keby ste mali namaľovať vázu na základe opery. Veľa autorov si to neuvedomuje, pretože scenár je stále „len“ text. Ale on veľmi rýchlo pochopil jednoduché fakty.
Napríklad, že to, čo on opisuje na 30 stranách, my často vyjadríme v trojsekundovom zábere. A naopak – že niekedy jediná veta v jeho knihe môže byť rozvinutá do celej príbehovej línie epizódy, ktorá zmení osud hlavnej postavy. Veľmi nám pomohol aj tým, že nás zoznámil so skutočnými aktívnymi operatívcami z oddelenia vrážd – práve tí boli do veľkej miery (či už vedome alebo nevedome) predlohou pre mnohé jeho postavy.
Videl už pán Neuer finálny seriálový výsledok? Ak áno, čo naň povedal? Ak nie, plánujete mu spraviť nejakú súkromnú projekciu?
Václav, samozrejme, videl niekoľko epizód. Myslím, že tri, a videl ich presne tak, ako by som si želal, aby ich videli všetci diváci – v plnej kinoverzii, s priestorovým zvukom a na veľkom plátne.
Každú epizódu sme totiž dokončovali tak, aby mohla byť príležitostne uvedená aj v kine alebo pri špeciálnych projekciách. A myslím si, že to malo svoj význam – malo to efekt. Bol z toho nadšený. A čo viac – myslím, že nastali aj dva alebo tri momenty, keď bol úprimne dojatý.
Nepatrí to možno úplne sem, ale dotklo sa ma to… Jednej blízkej osobe z Václavovho okolia, ktorá prechádzala vážnym ochorením, sme pomohli zorganizovať jednu z posledných projekcií. Netušil som o tom vopred – dozvedel som sa to až neskôr. A v kontexte toho, ako rýchlo všetko plynie a aká je naša existencia krehká, sa ma to v poslednom čase veľmi silno dotklo.
Ktoré filmové či seriálové kriminálky máte najradšej?
Mal som to rozdelené. Ak sa pýtate na priame inšpirácie, tak som sa veľa pozeral na filmy Abela Ferraru – jeho newyorské, dnes už kultové „drsňárny“ ako Kráľ New Yorku, Zlý poručík alebo Ms .45, čo je mimochodom aj jeden z obľúbených filmov Quentina Tarantina.
Z tých známejších mien ma určite ovplyvnil Martin Scorsese, najmä jeho Na druhej strane (The Departed) s DiCapriom. A čo sa týka veľkých televíznych vzorov, tam je to jednoduché – BBC klasiky ako Wallander, Luther či pomerne novinka The Responder s Martinom Freemanom (ktorého mnohí poznajú z Hobbita).
Z tých stálic, ktoré ma ovplyvňujú neustále, je to pre mňa určite The Wire – Špina Baltimoru a, samozrejme, aj True Detective. A mám aj taký nostalgický dotyk – moje prvé spomienky patria pôvodnému Miami Vice, ktorý som pozeral ešte v nemčine na rakúskej ORF. V tom čase to pre nás, Bratislavčanov, pôsobilo ako zjavenie. Bol to seriál, ktorý v podstate vymyslel osemdesiate roky – čo sa týka štýlu, módy a kolektívnej pamäti.
Tých vzorov je, samozrejme, podstatne viac. Mnohé prišli z rôznych žánrov, nielen z kriminálok. Inšpirovali ma aj talianske horory a Hitchcockove sofistikované komediálne trilery – tie, kde sa o s*xe rozpráva inteligentne a s humorom.
Vyzerá to tak, že kriminálky a detektívky máte naozaj rád a vedeli by ste o nich ešte veľa rozprávať…
Áno, spomenul by som ešte film, ktorý je u nás takmer neznámy – Zničenie (Destroyer) s Nicole Kidman. Je to drsná neonoirová krimi dráma, kde Kidman hrá úplne proti svojmu zaužívanému typu, a práve v tom je jej sila. Vizuálne aj atmosférou je to film, ktorý sa vám zaryje pod kožu. Pre mňa osobne patrí k tým, ktoré si musím raz ročne znovu pozrieť.
Ďalšia srdcovka je určite Táto krajina nie je pre starých (No Country for Old Men) od bratov Coenovcov. Z hľadiska štýlu, hereckých výkonov, práce s kamerou, zvukom – a celkového filmárskeho umenia – je to absolútna špička.
A nedá mi nespomenúť Memento a Insomniu od Christophera Nolana. Len nedávno som na internete narazil na poznámku, že vraj ide o „menej známe snímky“ – čo ma úprimne až urazilo, pretože ja som na nich doslova filmársky vyrastal.
Čo sa týka tímovej dynamiky medzi postavami, tam je pre mňa navždy vzorom film Gauneri (Reservoir Dogs) od Tarantina. A nad tým všetkým osobne staviam film, ktorý pre mňa zostáva výnimočný – Zvyčajní podozriví (The Usual Suspects) od Bryana Singera a Christophera McQuarrieho. Mimochodom, McQuarrie nie náhodou posledné dve dekády spolupracuje s Tomom Cruisom ako jeho dvorný režisér a scenárista na sérii Mission: Impossible.
To, čo posledný menovaný scenáristicky dokazuje pri týchto miliardových blockbusteroch, je podľa mňa majstrovská emocionálna hra s divákom. A úprimne, často je to scenáristicky oveľa náročnejšie, než natočiť akúkoľvek festivalovú sociálnu drámu. Za tým si stojím.
A keď sa posuniem k televíznemu formátu, mojou osobnou stálicou, ktorú môžem zapnúť kedykoľvek a vždy pri nej zostanem, je už vyššie spomenutý seriál The Wire – Špina Baltimoru. Rytmus reči, dialógov, presný kasting, sociálny aspekt… každá z piatich sezón sa venuje do hĺbky inej vrstve spoločnosti a odhaľuje „neduh“ tej či onej kriminality – či už ide o d*ogové gangy, developerské kauzy, školstvo, médiá alebo imigračnú politiku.
Nie som jediný, kto tento seriál označuje za „dickesiansku“ sondu do spoločnosti – len v modernom šate, zabalenú do extrémne zábavnej, zapamätateľnej televíznej formy. Myslím si, že práve The Wire predstavuje absolútny vrchol žánrového rozprávania v televíznom formáte. Je to podľa mňa náhrada za veľké romány minulosti. Dickens pre dnešné publikum.
Z vašej tvorby cítiť, že sú vám najbližšie kriminálky a komédie. Je ešte nejaký žáner, ktorý by ste si časom chceli vyskúšať?
Určite áno – veľmi ma láka mystický horor. Či už ten, ktorý sa prikláňa viac ku komédii, alebo naopak k nečakanej psychologickej rovine. Ale aby som to nezveličoval a niekoho nevystrašil, asi by som to najpresnejšie nazval dobrodružný horor s mytologickými prvkami.
Po jednom takom projekte práve teraz pokukujem… Uvidíme, ako to dopadne. Ale zároveň musím povedať, že sa vždy rád vrátim aj k dobrodružnej alebo akčnej komédii, ak to bude možné. Ten žáner má v sebe hravosť a rytmus, ktorý je osviežujúci – pre tvorcov aj pre divákov.
Máte nejaký vysnívaný projekt, ktorý by ste v budúcnosti chceli nakrútiť?
Mal som jeden veľký historický projekt, ktorý bol už pomerne vyvinutý – dokonca aj financovaný v určitej fáze. Bohužiaľ, momentálne to zamrzlo. Stále však dúfam, že sa k tomu budem môcť v nejakej obmenenej forme vrátiť.
Pri týchto veľkých projektoch to často býva len o egu režiséra. Obávam sa, že v našich zemepisných šírkach sa niektorí tvorcovia radi skrývajú za životopisné alebo veľkohistorické témy, hoci v skutočnosti chcú natočiť čistú žánrovku. Nebudem menovať konkrétnych kolegov, ale vieme, ako to chodí.
Ja by som si rád siahol na niečo, kde sa dá znovu vytvoriť celý svet – prežiť veľké dobrodružstvo, ideálne zasadené do dávnej minulosti. Aj preto ma teší, že v okolitých krajinách, ako je napríklad Poľsko, už vznikajú takéto historické dobrodružné snímky s istou ľahkosťou – a majú úspech.
Samozrejme, okrem finančných či sociálno-politických aspektov je tu ešte jeden dôležitý faktor – a tým je vytvorený systém hereckých hviezd. Práve tie dokážu takýto projekt spraviť atraktívnym pre divákov, najmä, ak sa nespolieha na zabehnutý majetok typu knižná predloha alebo známa historická osobnosť.
Sú herci, s ktorými ste ešte nespolupracovali a chceli by ste? Môžu to byť pokojne aj zahraničné mená.
Z tých, ktorí už, žiaľ, nie sú medzi nami, by som si veľmi prial spolupracovať s veľkými legendami, ktoré ma formovali ako diváka aj tvorcu. Mená ako Jean-Paul Belmondo, Lino Ventura, Alain Delon, Bud Spencer, Terence Hill, Humphrey Bogart, David Niven a Peter Sellers – každý z nich úplne iným spôsobom, no všetci výnimočne ovplyvnili to, ako dnes vnímame herectvo, timing a výraz.
Zo ženských ikon by som určite spomenul Grace Kelly, ktorá v sebe niesla zmes noblesy, tajomstva a elegancie – niečo, čo dnes už často mizne. A z našich legiend si nesmierne vážim mená ako Ladislav Chudík, Vladimír Menšík, Stella Zázvorková, Michal Dočolomanský, Vladimír Myšík či Jiří Bartoška. Každý z nich mal niečo výnimočné – herecký pokoj, nadhľad, autenticitu.
A čo sa týka žijúcich hercov, Bruce Willis (zdravý a cca okolo 45 rokov veku), Mads Mikkelsenom. Ďalej Matt Damon, Pitt, Clooney… tí páni sú stelesnením remeselnej istoty a inteligentného výberu rolí.
Z herečiek obdivujem Nicole Kidman alebo Meryl Streep – hlavne jej schopnosť ísť proti vlastnému typu a neuhnúť pred náročnými rolami. V rámci Česka a Slovenska obdivujem napríklad Aňu Geislerovú či Alžbetu Ferencovú, ktorá si po televíznej Ivete zaslúži krok k niečomu väčšiemu.
Práca režiséra je nepochybne náročná. Dlhé hodiny na pľaci a neustále usmerňovanie štábu zrejme vie byť poriadne vyčerpávajúce a stresujúce. Čo vám pomáha vo voľnom čase „vypnúť“ od filmárskych povinností? Akú aktivitu obľubujete?
Medzi moje obľúbené voľnočasové aktivity patrí zbieranie Blu-ray diskov, čítanie o histórii filmu, najmä biografie režisérov, a, samozrejme, chodenie do kina. Výhodou toho posledného je, že sa občas musím dostať do najbližšieho multiplexu cez park alebo les, takže to spája príjemné s užitočným – film aj prechádzku.
Ale aby to neznelo úplne „pritiahnuté za vlasy“, s pribúdajúcim vekom som si veľmi obľúbil aj prechádzky so svojím psíkom a cvičenie. Je to skvelý spôsob, ako si prečistiť hlavu – či už po písaní scenára, alebo po dlhom dni na pľaci.
Stihli ste si v lete oddýchnuť aj niekde na dovolenke alebo vás to čaká až na jeseň po premiére Neuera?
Mali sme krátku, päťdňovú dovolenku pri mori, ale bola v podstate neustále pracovná. Takže dúfam, že sa mi podarí ešte niekam naozaj „vypadnúť“ až po uvedení Neuera. September je totiž celkom nabitý – čakajú nás viaceré prezentácie na rôznych platformách práve o točení Neuera a všetko vyvrcholí začiatkom októbra v Cannes na na veľtrhu MIPCOM, kde sa Neuer predstaví medzinárodnému publiku prostredníctvom svetového distribútora, ktorého sme podpísali ešte pred uvedením. Takže oddych reálne vidím až niekedy po októbri – verím, že to potom bude stáť zato.
