Ľudská história je plná zlovestných a temných momentov, v ktorých sa viera v dobro ľudstva dostáva do otáznej polohy. Ako vôbec môže existovať dobro, ak sa na svete vykonáva zlo, ktoré sa nedá ani predstaviť? Otroctvo, vojny, chamtivosť, experimenty… Práve to posledné sa stáva kapitolou, na ktorú sa pozrieme v tomto článku. Web Msn priniesol článok o jave známom ako Luciferov efekt. Čo to však je?
Kontroverzný Stanfordský väzenský experiment patrí medzi najslávnejšie, ale aj najdiskutovanejšie psychologické pokusy 20. storočia. Psychológ Philip Zimbardo v roku 1971 vytvoril simuláciu väzenského prostredia, v ktorej náhodne priradil dobrovoľníkom rolu väzňov alebo dozorcov. Cieľom bolo sledovať, ako sa správanie ľudí mení, keď sú vystavení nepriateľským a nerovnocenným podmienkam.
Experiment mal pôvodne trvať dva týždne, no už po šiestich dňoch musel byť ukončený. Dôvodom bolo kruté správanie dozorcov, ktorí ponižovali a psychicky týrali väzňov, hoci mali prísne zakázané používať fyzické násilie. Experiment sa stal symbolom neetických praktík vo výskume. Zároveň ale otvoril dôležitú otázku: sú ľudia od prírody zlí, alebo sa z nich stávajú „zlí“ pod vplyvom situácie?
Luciferov efekt
Zimbardo tento jav pomenoval ako „Luciferov efekt“ – teóriu, podľa ktorej sa obyčajní ľudia môžu pod určitými okolnosťami zmeniť na krutých a bezcitných jedincov. Ide o kombináciu anonymity, pocitu moci a dehumanizácie tých, ktorí sú v podradnej pozícii. Už v roku 1996 sa v článku Stanford News poukazovalo na to, že antisociálne správanie ľudí narastá, keď cítia anonymitu a vnímajú druhých ako „menejcenných“ či „neľudských“.
Uniformy, čísla a strata identity
Dozorcovia dostali uniformy a zrkadlové okuliare, ktoré im mali zabezpečiť anonymitu a minimalizovať očný kontakt s väzňami. Zároveň nesmeli väzňov oslovovať menom, iba číslom. Tieto opatrenia mali odstrániť individualitu väzňov a zvýšiť pocit, že ide iba o „objekty“.
Už druhý deň dozorcovia použili hasičské prístroje, izolovali buričov a postupne vymýšľali nové formy psychického nátlaku – od obmedzovania prístupu na toaletu až po nasadzovanie vriec na hlavy.
Následky na seba nenechali dlho čakať. Na tretí deň jeden z väzňov utrpel psychický kolaps a experiment opustil. Nasledoval ho ďalší. Zimbardo, ktorý sa sám staval do úlohy riaditeľa väznice, sa postupne stotožnil s úlohou natoľko, že až zásah jeho partnerky, doktorandky Christiny Maslach, ho prinútil na piaty deň experiment zastaviť.
Kritika a obhajoba
Experiment si vyslúžil aj ostrú kritiku. Podľa niektorých odborníkov boli dozorcovia už pri výbere predisponovaní k agresii a Zimbardo ich nepriamo nabádal k tvrdému správaniu, aby dosiahol očakávaný výsledok. Iní zas tvrdia, že ide o verný obraz reality – aj vo väzniciach existuje tlak na dozorcov, aby voči väzňom uplatňovali tvrdé metódy, inak riskujú postihy od nadriadených.
Sám Zimbardo neskôr poukázal na podobnosť medzi správaním „dozorcov“ v jeho experimente a praktikami amerických vojakov v irackom väzení Abu Ghraib. V roku 2004 otriasli svetom fotografie mučených a ponižovaných väzňov: obnažené telá s obojkami, reťazami, výkalmi, bitkami a dokonca aj fyzickými zneužitiami.
Americké ministerstvo obrany tieto akty označilo za „excesy niekoľkých skazených jednotlivcov“, no Zimbardo tvrdil, že ide o systémový problém vyplývajúci zo situácie a mocenského nerovnovážneho prostredia.
Luciferov efekt v praxi
Zimbardo dokonca obhajoval jedného z obvinených vojakov, Ivana Fredericka, ktorý bol odsúdený na osem rokov väzenia. Vo svojej knihe The Lucifer Effect opísal, ako sa „vzorový americký vojak“ môže premeniť na mučiteľa. Podľa neho sa to nedá pokladať za vrodené zlo, ale dôsledok anonymity, pocitu beztrestnosti a ideológie, ktorá legitimizuje násilie – napríklad argumentom národnej bezpečnosti.
Zimbardo tvrdil, že uniforma a kolektívna identita umožňujú človeku vykonávať skutky, ktoré by si v bežnom živote nikdy nedovolil. Doma po zložení uniformy sa už nikto nechce cítiť ako „zabijak“. Ideológia pritom hrá kľúčovú rolu. Ak systém označí určitú skupinu za nepriateľa alebo „neľudí“, potom sa aj kruté činy javia ako ospravedlniteľné.
Krehká hranica medzi dobrom a zlom
Ruský spisovateľ a bývalý väzeň gulagu Alexander Solženicyn kedysi napísal, že „čiara medzi dobrom a zlom prechádza srdcom každého človeka“. Zimbardov experiment aj udalosti z Abu Ghraib ukazujú, že za určitých okolností je schopný zla každý z nás. Ak spoločnosť neurobí systémové zmeny – od boja proti chudobe až po riešenie r*sizmu a zneužívania moci – budú sa podmienky podporujúce „Luciferov efekt“ opakovane vracať.
